OČI - 03.Cesta po ktorej kráčam

Kapitola tretia: Cesta po ktorej kráčam

Uprostred čistiny stála malá drevená chatrč. Strieborné lúče mesiaca sa jemne opierali do drevených dosiek a odhaľovali časť celej budovy. Okraje čistiny halili stromy do temnoty noci a studený vzduch ohlasoval nadchádzajúce svitanie.
Po takmer neviditeľnom chodníčku, kráčal starček. Pomaly smeroval k svojmu príbytku. Nezdalo sa, že by mu noc robila problémy, veď ako by aj, prežil tu takmer celý život.
Keď starček prišiel k dverám, nezaváhal a vstúpil dnu. Vzduch vnútri chatrče ešte stále niesol vôňu spáleného dreva, aj keď oheň už dávno dohorel.
Po pamäti pristúpil k ohnisku a starým očernetým pahýľom, ktorý ležal povedľa, rozhrabal pahrebu. Do vzduchu sa vzniesol pach popola, a okraje ohniska ožiarili kúsky ešte rozžeravených uhlíkov. Vzal teda z kôpky pár kúskov suchého dreva a nakládol do ohniska.
Za starčekom sa niečo pohlo.
„Tak si sa teda už zobudil.“, potichu povedal starček.
Z ohniska začal stúpať biely, v tme takmer neviditeľný, tenký pás dymu.
Itachi mlčal sám nevedel, čo má povedať. Z akéhosi neznámeho dôvodu sa mu zdalo na starčekovi niečo zvláštne. Ten kontroloval pohľadom ohnisko a stál tak k Itachimu chrbtom. Ako keby sa ho ani najmenej nedotýkalo, že má vo svojom príbytku neznámeho muža. Itachi sedel na lôžku a rozmýšľal čo bude ďalej.
„Kto ste?“, spýtal sa po chvíli mlčania starého muža.
Starček, prehrabol uhlíky a popresúval kúsky dreva. V zápätí mu tvár osvetlilo slabé svetlo z malého plamienka, ktorý sa zapálil.
„Ach, tak predsa len si sa zobudil, myslel som, že si v tej polohe znovu zaspal.“ Otočil sa k nemu starý muž a na vráskavej tvári mu pohrával úsmev.
Itachi chcel niečo poznamenať, ale muž ho prerušil.
„Položil si mi otázku, mal by som ti na ňu odpovedať. Volám sa Rousuke.“
Starček sa zahľadel niekam do diaľky.
„Alebo je to prinajmenšom jedno z mojich mien.“, dodal.
Otočil sa k Itachimu.
„Určite máš na jazyku ešte veľa otázok, tak ako aj ja. Ale mali by sme niečo zjesť.“ Rousuke sa otočil a vydal sa niekam za ohnisko, kam už Itachi nevidel pomocou svojej techniky.
„Zaujímavé.“ Pomyslel si Itachi. V mnohom mu pripomínal iného muža, tiež starého a záhadného. Prečo sa mu len objavujú spomienky na život, ktorého sa vzdal pred mnohými rokmi?
Starý muž Rousuke prikrivkal k ohnisku s malým kotlíkom, ktorý položil na stredový kameň ohniska. Vysypal čosi dnu a zaliať to vodou. Po chvíli Itachi zacítil vôňu zmesi byliniek, ktorá prekryla predchádzajúce vône a pachy patriace k tomuto domu.
Itachi túžil po odpovediach a keby chcel dostal by všetky odpovede, ktoré by ho zaujímali, ale cítil, že to čo sa stalo môže využiť. Jeho predchádzajúci život skončil, tak ako aj ten predtým. Áno, on Itachi, už nie je Uchiha, a nie je ani člen Akatsuki.
Aká zaujímavá situácia, prišiel o dva svety. Prvý, ktorým opovrhoval, pretože bol priveľmi ohraničený, priveľmi obmedzený, áno vzdal sa ho, vzdal sa toho života keď dostal tú možnosť. A druhý život, ten ktorý bol iba povinnosťou, misiou trvajúcou celé roky, a nakoniec misiou, ktorej sa tiež musel vzdať, aby ju mohol dokončiť niekto iný.
Medzitým sa príbytkom rozľahla vôňa vareného mäsa a bylín.
„Tak,“ otočil sa starší muž k Itachimu.
„Kým sa to dovarí môžeme sa pustiť do niektorý otázok.“, povedal, keď si sadal na rohož neďaleko Itachiho lôžka.
„Kde sme?“, zareagoval Itachi prvou otázkou ktorá ho zaujímala.
„Hmm, ak myslíš toto miesto tak to je môj domov, ...“, začal Rousuke, ale Itachi ho prerušil.
„Nie, myslím v akej zemi sme?“
„Ah, nachádzame sa v severnej zemi, ktorá je ohraničená na západe zemou vodopádu, na východe zemou zvuku a na juhu zemou ohňa.“, vyratúval Rousuke.
„Je to malá zem, ktorej severný cíp siaha hlboko do mora a hlavne kvôli studenším podmienkam, je riedko obývaná.“, dodal.
„Aj preto som sa tu usadil, mám radšej samotu.“
Itachi sa skúmavo zameral na mužovu tvár, a chakrové vlákna mu prezradili, strápený výraz.
„Keď si tu ležal, všimol som si tvoje oči, sú zvláštne, nikdy som také nevidel.“, začal starký.
„Ja vlastne ani neviem ako teraz vyzerajú, ...“, povedal Itachi a skúmavo sa ľavou rukou dotkol viečok.
„Teda, ak to správne chápem, nevidíš?“, spýtal sa Rousuke.
„Správne, nevidím.“, zašepkal Itachi a potom dodal.
„Je možné že som nikdy nevidel, ...“
Len tak sedel na lôžku, prikrývka napoly spadnutá z ramien a sledoval chakrovými vláknami svoje dlane.
Je to pravda, aj keď mal zrak, aj keď videl svet, nevidel to čím ten svet je, a preto bol slepcom. Napokon, čo je lepšie, mať zrak a byť slepý, alebo prísť oň a vidieť?
Takže nielen jeho oči sa zmenili, zmenil sa aj on sám, vykročil na novú cestu, na novú etapu a do nového života.
„Je to ako sa znovu narodiť.“, šeptom povedal sám pre seba, pričom ho starček zvedavo sledoval.