Linn Hyuuga - 11. časť

Väznenie a mučenie

Toto nie je dobré. Linn celá stuhla.
„No, Enki to ale dobre vymyslel. Posteľ bude lepšia.“ Pozrel sa na Linn. „Ani nevieš, ako som sa na teba tešil.“
„Ja na teba vôbec. Škoda, že si tam niekde neskapal.“ Linnine oči planuli čistou zúrivosťou.
„Ale no tak. Vari si myslíš, že som si vtedy nevšimol, ako sa na mňa v Konohe dívaš? Zbožňovala si ma.“
„To bolo dávno. To som ťa nepoznala. Bol si vtedy môj idol, ale aj tak som cítila, že nie si celkom normálny.“ Linn sa uškrnula. „Cvok.“
„Cvok? Hm, to som nevedel. No a čo. Teraz sme tu.“ Prišiel k nej. „A ja si to tu budem užívať.“
Stal už pri nej. pomaly sa nahol a začal jej rozopínať na boku nohavice. Gombík po gombíku. Keď prišiel k poslednému, odhodil ich bokom, Jeho ruky sa presunuli k tričku. To jej len rozopol a rozhrnul.
„Ako som už povedal, si jednoducho krásna.“ Usmieval sa na ňu, ale nebol to myli úsmev. Premeriaval si celé jej odhalené telo lačným pohľadom.
Jeho pravá ruka sa presunula ku golieru jeho kabáta. Rozopol ho a kabát mu padol na zem. Postupne sa vyzliekol a išiel k nej do postele.

Linn vyhŕkli slzy do očí. Vedela, že už je to neodvratné.
„Povedal som ti, že ťa naučím neplakať. Slzy neznášam.“ Utrel jej ich a ľahol si na ňu. Potom to už všetko naberalo rýchly spád. Nevšímal si jej ston, keď prerušil aj tu poslednú prekážku.
Linn už neplakala. Načo. Ignorovala toho muža, čo bol nad ňou. To, čo si chránila pre niekoho iného, je už nenávratne preč. Vtedy sa jej vybavila tvar muža. Kakashi. Povzdychla si. Uvidím ta ešte niekedy?
Itachi z nej zliezol. „No to nám ten deň pekne začína.“ Uškrnul sa, keď videl, ako sa zatvárila. Bola fakt dobrá.
„Kretén. Neviem, čo chceš týmto dosiahnuť, ale neboj sa. Za toto ťa zabijem.“ Zasyčala pomedzi zuby Linn.
„Zase plané sľuby.“ Podišiel k nej, odpútal ju. „Obleč sa.“
Linn pomaly vstala, zapotácala sa, ale rýchlo nadobudla rovnováhu. Pomaly si obliekla nohavice a zapla tričko.
Itachi k nej pristúpil, posotil ju k stene a tam ju pripútal. „Dnes už nemám čas, uvidíme sa ale možno v noci.“ Usmial sa, keď jej v očiach zase zbadal zúrivosť. Opľula ho. Úsmev mu zmizol z tvare. „A ja som chcel byt milý. No nič.“ Uprel na ňu svoj pohľad a ona sa ocitla v jeho genjutsu, kde ju asi dvadsaťštyri hodín mučil. Zabíjal jej pred ocami jej priateľov, aj ju samotnú. Stále a stále dookola. Keď ju pustil, tiekli jej slzy prúdom z očí. „Dopekla, prestaň už revať. Asi budeme potrebovať viac tréningov.“ Otočil sa a odišiel.

Takto to išlo deň čo deň cely mesiac. Itachi sa vyžíval v tom, keď sa premenil na niekoho, koho poznala a potom ju znásilnil. Keďže s nim stále bojovala, mučil ju pomocou jeho tsukuyomi. Časom už ani neplakala. Prestávala cítiť hocičo.
Na konci toho mesiaca prišiel Tobi. Odviazal ju a s pomocou Kisameho ju pripútal na pohyblivé lôžko, s ktorým odišli do jednej miestnosti, kde boli samé prístroje, káble a rôzne skúmavky.
Pripevnil na ňu nejaké káble, ktoré viedli k veľkému prístroju. „Tak uvidíme, ako je na tom.“ Tobi bol vzrušený. Otočil pákou, stroj sa zapol a Linnine telo sa naplo od bolesti. Cítila, že jej niečo robia s chakrou.
„Toto bude zábava. Je dosť silná.“ Tobi sa radoval ako malé dieťa.
„Neprežeň to ale, rozumieš? Ak mi pokazíš hračku, zabijem ta.“ Itachi to vravel úplne pokojne, takže Tobimu trochu jeho nadšenie kleslo.
„Dobre, dobre, sa nezblázni.“ Otočil nejakým gombíkom na vyššie číslo. Do Linn sa niečo vlievalo, miešalo sa jej to s chakrou a krvou a zároveň ju to vysávalo. Bolelo to, ako keby mala v tele tisícky nožov, ktoré ju neustále bodali. Keď po niekoľkých hodinách skončili a doviedli ju späť do cely, ani nevnímala.

Takto to išlo dva mesiace, keď Tobi, pri jednom z pokusov niečo zistil. Bežal za Itachim.
„Čo otravuješ? Nemáš byt s ňou?“ Zazrel na neho ten.
„Itachi, ona je tehotná!“ Tobi cely žiaril.
„Tehotná?“ Ešte stále mu to nedochádzalo.
„Hej. Jaaaj ja som taký šťastný. Toto mi len pomôže v mojich pokusoch.“ Tobi poskakoval.
„Len to skús. Je to moje dieťa. S nim sa nebudeš zahrávať.“ Itachi sa hrozivo na neho nahol.
„Hm, ale musím aspoň urýchliť jeho rast. Nemôžem čakať deväť mesiacov.“ Tobi začínal nervačiť.
„Dobre. Ale ak sa niečo stane dieťaťu, si mŕtvy.“ Itachi sa otočil a odišiel

„Tak, dám ti tieto lieky. Všetko v tebe bude rast dvakrát rýchlejšie.“ Vravel Linn a pichol jej injekciu.

O tri mesiace.

„Itachi, už rodí.“ Prišiel za nim Kisame.
„Príď mi povedať, až keď bude potom.“ A vrátil sa k čisteniu svojej zbrane.
Kisame odišiel a kráčal k dverám Tobiho laboratóriu. Už pred nimi začul plač malého dieťaťa. Otvoril a vošiel dnu.
„Dovolím ti dať mu meno.“ Vravel Tobi Linn.
„Kogari.“ Vravela s pohľadom upretým na dieťa, ktoré držala v náručí. Potom ho pobozkala na celo.
Tobi k nej pristúpil a vzal jej ho. Potom s Kisamem odišiel.
Linn zaborila tvar do vankúša, ale neplakala. Už to nevedela.

„Hm, pekný chlapec. Vyzerá, že bude silný. To je dobré.“ Itachi sa uškŕňal od ucha k uchu.
„Gratulujem.“ Ozval sa za nim Pein.
„Vola sa Kogari,“ informoval ich Tobi.
„Kogari Uchiha. Pekne to znie.“ Itachi si už predstavoval, ako sa ho budú v budúcnosti všetci báť, keď z neho vycvičí strašného zabijaka.

O niekoľko týždňov.

Linn sa celkom rýchlo zotavila. Tobi a Itachi pokračovali tam, kde skončili, keď bola tehotná.

„Dopekla! Kde sú všetci!“ Itachi kričal po celom sídle.
„Čo sa deje?“ Kisame sa ho nebál, bal sa skôr toho, čo urobí, lebo vyzeral ako na pokraji šialenstva.
„Kogari zmizol.“ Odpovedal mu už kludnejsie.

Linn stislo srdce. Aj od uľaví aj od smútku. Bola rad, že je preč, ale bála sa o neho.

„Prestaň sa správať ako blázon, Itachi.“ Ozval sa Pein. „Malého skúsime nájsť.“
„Dobre, idem hneď. Nejaké stopy tu musia byt.“ Otočil sa ten a vyšiel s veľkého domu.

Vrátil sa o niekoľko dni, bez žiadnych stop, ale bol aspoň tichší. Nikoho si nevšímal a išiel rovno za Linn.
„Našiel si ho?“ Zvedavo sa pýtala, keď sa objavil vo dverách.
„Nie, ale už mi to nevadí. To ma čas. Ktovie, možno budú aj ďalšie.“ Usmial sa, keď zbadal jej nervozitu, vstúpil dnu a zavrel za sebou dvere.

Prešlo už sedem mesiacov od jej uväznenia. Keď ju viedli do laboratória, už sa nevzpierala. Už dávno nie. Teraz Tobi začínal s inými pokusmi. Z Linn sa stalo obyčajné pokusne morča. Či už sa to tykalo pokusov u Tobiho, alebo s Itachim. Občas sa vzpierala, ale mala už tak malo síl, že výsledok bol nakoniec takmer nulový. A vždy potom prišiel trest v podobe Itachiho mučenia alebo jeho chúťok.

Ako išiel mesiac za mesiacom, postupne zabúdala mena, miesta, kto je a čo chce. Okrem svojho mena. To jej bolo neustále pripomínané. Deň čo deň.

Keď mohla stať na nohách, musela obsluhovať členov Akatsuki. Ti sa na nej radi zabávali, keď zničohonič spadla, lebo nohy ju už neudržali, kvôli ranám a vysileniu.
Pri jednom takomto večeri jej už došla trpezlivosť. Zo všetkých strán sa na ňu valili nadávky a urážky. Praskli jej nervy, keď bola pri Peinovi. Hodila mu reťaz, ktorou mala spútané ruky, okolo krku a začala ho škrtiť. Vrhli sa na ňu dvaja, ale nemohli ju odtiahnuť.

„Linn, pusti ho. Už takto to budeš mat veľmi ťažké. Nerob si to ešte horším.“ Itachiho hlas zaznel spoza nej.
„Daj mi pokoj. Chod preč, lebo ho zabijem.“ A reťaz ešte pritiahla.
Zrazu pocítila na svojich rukách niečie iné. Pozrela sa dole a zistila, že sú Peinove. Chytil ju a prehodil cez cely stôl až narazila na protiľahlú stenu.
„Nechaj mi ju.“ Pein ticho pozrel na Itachiho a išiel k nej. Chytil ju za ruky a postavil na nohy. „Pod.“ Ťahal ju k svojej stolici, kde ju posadil.
„To je všetko?“ Opýtala sa ho.
„Nie.“ Uškrnul sa. Vtedy sa zo stolice vysunuli dva hroty a zo zadnej strany jej prešli cez ramena. Myklo ju od bolesti.
„Toto je všetko. Zatiaľ.“ Niečo stlačil a hroty sa vracali na svoje miesto. „Zaujímavý vynález.“
Bolelo ju to, ale nič nepovedala.
„To bolo za to škrtenie.“ Natiahol svoje ruky nad jej rany a začal jej ich liečiť. „A toto je za tvoju odvahu.“ Usmial sa na ňu, keď videl jej neveriaci pohľad.
Itachi sa mračil. Keď ju Pein vyliečil, pozrel sa na neho, ten mu prikývol, tak ju schmatol a odtiahol do jej cely.
„Po toľkých dňoch apatie tento výbuch. Hm, asi máš ešte dosť energie. No, určíte viem, ako ju využijeme.“ Jeho pohľad, výrečnejší než tisíc slov, bol strašný. Pozerala mu do očí. Vedela presne, čo ju čaká. Všetky sily ju opustili a ona sa pomaly zviezla popri stene na zem.

Po niekoľkých hodinách ju z cely odviezli k Tobimu.
„Mam pre teba novu hračku.“ Zobral do rúk nejakú helmu a dal jej ju na hlavu. Potom jej na telo pripevnil ešte nejaké káble. „Toto nám zisťuje aktivitu mozgu pi používaní chakry v rôznych situáciách. Teraz len navodiť tie správne.“ Zasmial sa a zapol pristroj.

Onedlho bolo počuť spoza dverí občasné výkriky bolesti. Všetci obyvatelia domu to ignorovali, okrem jedného. Ten len pomaly sklonil hlavu vo svojej izbe. „Prepáč.“ Zašepkal.

Tak no dúfam, že som nesklamala vaše očakávania. Kto je ten záhadný muž na konci sa dozviete onedlho....