Linn Hyuuga - 12. časť

Čas s Peinom

O niekoľko dní neskôr za ňou prišiel Itachi. „Poď.“ Povedal jej a ona kráčala za nim. Zastali pred nejakými dverami. „Leader je nejaký divný, tak som si povedal, že moja hračka by mu mohla trochu pomôcť,“ vravel jej, keď si všimol jej spýtavý pohľad.
Zvesila hlavu. Akurát Pein. Prečo?
Itachi otvoril dvere a postrčil ju dnu. „Príjemnú zábavu.“ Zavrel dvere a už len počuli, ako sa jeho kroky vzďaľujú.

Pein a Linn na seba dlho hľadeli.
„Nechceš si sadnúť?“ Spýtal sa jej, keď to ticho bolo už neznesiteľné.
„Ako povieš,“ sadla si na posteľ.
„Ja som neni on. Ja ti neublížim.“ Snažil sa, aby jeho hlas bol milý a kludný.
Chytil ju za ruku a pohladil po hlave. „Neboj sa ma,“ zašepkal.
Pozrela na neho, nevedela prečo, ale verila mu. Neublíži jej. Usmiala sa a sama od seba ho náhle pobozkala. Potrebovala cítiť bezpečie a to sa jej pravé ponúkalo. Bolo jej jedno, za akú je to cenu.

„Škoda, že už je ráno,“ povedal Pein a pozeral na ženu v jeho náručí.
„Ráno?“ Pomaly sa postavila, obliekla sa a stala si ku dverám. „Onedlho príde.“
Otočila sa k nemu, „ďakujem.“
Vtedy niekto zaklopal, dvere sa otvorili a Itachi jej kývol, nech ide von. Doviedol ju spať do cely a pripútal.

Po tejto noci vždy, keď bola medzi nimi a išli jej robiť zle, alebo ju len tak bit, schovávala sa za Peina. Bol ako jej ochranca. Sedela pri jeho nohách a on ju za to hladil po hlave.
Nevadilo jej, že zakaždým ju čakal tvrdý trest. Tie malé chvíľky radosti jej stali za to.

Začiatkom desiateho mesiaca, čo tam bola, už neobsluhovala. Pokusy, mučenie, fyzické alebo psychické, a Itachiho chute ju tak oslabili, že keď bola v cele, tak sa len krčila v kúte a snažila si trochu oddýchnuť. Už ju nepripútavali. Nemuseli. Bála sa už len otvorenia dverí na jej cele. Nikdy nevedela, kto bude za nimi, ale vedela, že ju nebude čakať nič dobre.

„Dokelu, prečo zrovna ja? A na týždeň? To je dlho. A kto bude dozerať na Linn? Nemôže byť tak dlho sama.“ Itachimu sa veľmi nechcelo ísť preč.
„Ja nejdem, dám na ňu pozor. Aj tak potrebujem rozptýlenie.“ Povedal mu Pein a v duchu sa mu smial.
„Dobre, ráno ti ju privediem. Ešte sa s ňou rozlúčim.“ Škodoradostne sa zasmial Uchiha a odišiel.

„Budeš týždeň s Peinom. My ostatní zajtra odchádzame, tak dá na teba pozor.“ Vravel Itachi Linn, keď ju ráno odväzoval. Veľmi ho nevnímala. Hoci meno Pein jej trochu prerazilo do mozgu. Zdvihla hlavu. „Pein?“
„Áno. Idem preč a ty budeš s ním. Som rád, že ti to už dochádza do hlavy.“ Už s ňou nebola taká zábava. Občas.
Kráčali k jeho izbe, strčil ju dnu a odišiel. Pien tam ešte nebol, tak si sadla do kúta na zem a čakala.

„Čo to robíš?“ Ozval sa mužský hlas a niekto ju zdvihol na nohy.
„Ja, ehm, čakám tu na teba. Asi som zadriemala.“ Linn sa od neho odsunula. Dávno ho už nevidela.
„Už som ti raz povedal. Neboj sa ma.“ Posadil ju na stoličku. „Nie si hladná?“ Pokrútila hlavou.
„Prečo som tu?“ Nechápala ho.
„Lebo som ťa tu chcel.“ Usmial sa na Linn Pein. „Nechceš si čítať? Alebo, mam aj nejaké hry,“ sklonil sa a vytiahol japonsky šach.
Zasvietili jej oči. „Takže áno.“ Rozložil ho a sadol si oproti nej. „Začínaš.“

Nevedeli ani koľko ubehlo čašu. Hra ich úplne pohltila. Linn vyhrala štyri hry z piatich. Tá skončila remízou. Takže Pein musel uznať porážku.
„Si dobrá.“ Obdivoval, že aj napriek všetkému, čo sa jej stalo, si zachovala takú inteligenciu.
„Ďakujem.“ Slabučko sa začervenala.
Pein pozrel von z okna a uvidel, že je už tma. Linn sa tiež pozerala na tmavú oblohu.
Potom sa postavila a podišla k nemu.
„Linn, ja...“ Nedopovedal to. Dala mu prst na ústa a pokrútila hlavou. Vzala ho za ruku a obaja sa presunuli k posteli, na ktorú klesli v objatí plnom horúcich bozkov.

Ráno ho zobudil slnečný lúč na tvári. Rukou hľadal Linn, ale v posteli nebola. Posadil sa a pretrel si oči. Sedela v kresle a čítala nejakú knihu.
„Už si hore?“ Usmiala sa a jeho ten úsmev celého rozžiaril. Dávno sa necítil tak dobre.

Takto prešiel celý týždeň. Celé dni sa buď povaľovali, hrali, čítali, smiali a milovali. Bohužiaľ, všetko ma aj svoj koniec. A ten prišiel. Nastal deň, keď sa všetci ostaní vrátili.

Linn stala pred dverami. Onedlho mal prísť po ňu on. Uchiha.
Smutne pozerala na Peina. „Prosím, pomôž mi. Nedávaj ma jemu.“
„Nemôžem Linn, ja naozaj nemôžem nič robiť.“ Pein sa odvrátil. Nechcel tuto rozlúčku.
Pokývala hlavou, otočila sa mu chrbtom. „Chápem ta. Nechceš tu mat problémy. Prosím, už ma sem viac nevolaj. Nechcem to.“ Otvorila dvere a vyšla von za Itachim.
Pein klesol na posteľ. Prepáč mi to. Ja niečo vymyslím.

„Chýbal som ti?“ Pýtal sa jej Uchiha.
„Ani nie. Mala som dobru náhradu.“ Uškrnula sa.
„Ale, ale, niekto si dovoľuje. To je dobre. Už som sa nudil z tej tvojej apatie.“ Usmial sa. „Neboj, niečo s tým urobíme.“ Podišiel k nej a pobozkal ju. Vytrhla sa mu a kopla ho do brucha až odletel na niekoľko metrov.
„Dopekla s tebou!“ Pozrel sa na jej smejúcu sa tvar a už bola v jeho genjutsu. To už sa nesmiala. „Uvidíme, koľko vydržíš.“

Už viem, pošlem im list. Ale najprv musím niečo spraviť, aby sme odtiaľto všetci zmizli. Prídu sem a vezmú ju preč. Zasmial sa. Už aj viem, čo by to mohlo byť. A muž sa dal do písania listu.

Bol koniec dvanásteho mesiaca jej väznenia v sídle Akatsuki. Jedného rana za ňou prišiel Itachi.
„Miláčik, musím ísť preč na nejaký čas, asi sa pár dni neuvidíme. Dúfam, že tvoje privítanie bude vrelé.“ Usmial sa na ňu a pohladil ju po hlave. Mykla ňou, aby sa jej nedotýkal.
„Ty ešte môžeš vzdorovať? Škoda, že teraz nemám čas sa hrať.“ Nahodil smutný ton. „Maj sa zatiaľ pekne, láska moja.“ Začal sa smiať, otočil sa a odišiel.
Linn sa schúlila ešte viac v kúte a zavrela oči. Cítila úľavu, ale nevedela prečo. Ona už nevedela nič.

Prešli asi tak dva dni od odchodu členov Akatsuki, keď sa ozvali nejaké výbuchy a všetko sa zatriaslo.

„Dopekla, nikto tu nie je. To sme sem išli zbytočne?“ Mužský hlas znel nahnevane.
„Prehľadáme úplne všetko. Možno tu niečo nechali.“ Žena to dopovedala a utekala prehľadať horne poschodie.
„Hm, tak ja idem do podzemia.“ Povedal ten druhý a zbehol po schodoch dole. Tretí čleň išiel prehľadávať prízemie.

„Nič, nič, a zase nič. Ani len náznak niečoho.“ Muž chodil od cely k cele. Prišiel k poslednej. Bola zamknutá. Uškrnul sa. Konečne niečo mám. Dal ruku k zámku, zrazu niečo cvaklo, chytil kľučku a otvoril.

Tak a to je koniec tejto časti. Ďalšia tu bude dúfam čoskoro