To bolo moje miesto

No takze ako som si vsimla tak na prvu poviedku ktoru som sem vlozila boli veli dobre ohlasy tak tu je dalsia nebojte aj z tamtej bude zachvilku pokracko]Joj a ospra edlnujem sa ale v pocitaci som k tomu mala aj obrazky a sem mi akosi nejdu

To bolo moje miesto !

Už dva roky bol Sasuke mimo Konohy. Už dva roky nevidel svojich blízkych. Nikdy netušil ako mu budú chýbať. Až dnes to mal zistiť. Nikto nikdy nepovedal, čo všetko môže človek dokázať ak mu niekto skutočne chýba, alebo je od neho odlúčený príliš dlho. Dnes večer však mal zistiť niečo, čo mu úplne zmení pohľad na svet. Ležal v posteli a rozmýšľal o Sakure. Veľmi ho zaujímalo ako sa má, či jej vôbec chýba. Ako tak sedel uvidel niečo zvláštne. Bola to Sakura ako sa smeje a pozerá sa niekam..... pozerala smerom na nejakého neznámeho a Naruta. „Noták Sai posnaž sa trochu! Neverím, že ťa porazí Naruto !“ vyzerala šťastne. Dokonca šťastnejšie ako pred jeho odchodom. Akoby..... akoby sa tešila z každej chvíľky strávenej s týmito dvoma. Naruto mu chýbal tiež. Ale nechápal kto je ten druhý ten Sai alebo ako ho to nazvala. Bolo to veľmi zvláštne. Zdalo sa mu akoby stál tam kúsok od nich a všetko to sledoval.

______ Sakura ______

Bolo to už veľmi dlho čo Sasuke odišiel, Sakura sa už dávno zmierila s tým, že sa nevráti. Do ich týmu prišiel Sai. Nedokázal úplne zaplniť miesto, ktoré zastával Sasuke, a zozačiatku nemal žiadne pocity ale po pár mesiacoch bol ako všetci. V jej srdci ostal už len malinký kúsok, ktorý nemohol zabudnúť na svoju starú lásku. Ale Sasuke už dávno stratil svoje miesto v týme už dávno bol tým 7 videný len a jedine takto Teraz keď na tréningu vykrikovala povzbudenia pre Saia tak si ani v najmenšom neuvedomovala, že takto to nemalo byť a, že na Saiovom mieste mal stáť Sasuke. Ani vo sne ju nenapadlo ako mala táto scénka vyzerať v skutočnosti. Sai sa postavil zo zeme kam spadol vďaka Narutovi a vytiahol svoj štetec, Sakura vedela čo príde tak sa trošku posunula. Saiove útoky boli vždy presné, nikdy neminul ciel. Teda pokiaľ ho niekto nezastavil alebo nevyrušil. Ale to nemal nikto v pláne. Sai nakreslil veľkého draka, ktorý sa hneď zjavil za ním . Drak začal naháňať Naruta po lúke. Keď ho chytil tak sa Sai otočil a povedal : „Priznaj porážku Naruto a pustím ťa bez polámaných kostí.“ Usmieval sa. Ale už to nebol ten úsmev, ktorý nemal žiaden cit. V očiach sa mu zračilo pobavenie. Vedel rovnako dobre ako Sakura, že Naruto sa za malú chvíľku vzdá. Aj sa tak stalo po 5 minútach vo vzduchu a nezmyselného boja sa Naruto pozrel na ninju, ktorý úplne kľudne stál asi dva metre od neho. „Dobre dobre priznávam si lepší! A teraz ma láskavo daj dolu!“ Sai uvolnil chakru nahromadenú v atramentovom drakovi a pustil Naruta na zem, Sakura sa celý ten čas smiala. Smiala sa na Narutovej nemotornosti a na Saiovom výraze. Toto boli jedny z mál ľudí, ktorým mohla bezmedzne dôverovať.

_______ Sasuke _________
Sasuke ani nevedel ako ale celí tento výjav sledoval. Sledoval ako jeho miesto zastúpil niekto iný a ten niekto sa pomaly tlačí na jeho miesto aj v Sakurinom srdci. Začínal sa zožierať lebo vedel, už vedel , že Sakuru miluje. Vedel koľko znamenala pre neho tá malá spomienka na kunoichi, ktorá ho milovala a stále tvrdila, že to sa nikdy nezmení. Nezmení spomínal aj na slová, ktoré vravela keď odchádzal: “Milujem ťa viac ako všetko prosím ostaň! Ak pôjdeš tak.... tak budem kričať a.“ zbytok slov už ho nezaujímal. Stačilo aj to, že v hlave počul jej hlas hovoriaci Milujem ťa a zabolelo ho srdce. Bolelo ho to, že na jeho miesto v srdciach ľudí sa dostáva niekto úplne iný. Každý deň sa to zvláštne spojenie obnovilo. Nevedel ako ani prečo. Vedel len, že toto nie sú nikoho spomienky ale reálny deň. Videl presne to čo sa v tej chvíli dialo okolo Sakuri Naruta a toho Saia. Videl Sakurine reakcie. Občas mu to pripomenulo ako v podobných situáciách reagovala na neho. Ako mu občas skočila okolo krku a on ju vždy odstrčil. Ani raz jej nedovolil aby ho objala poriadne. Ani jediný raz za celé tie roky. Boli predsa v jednom týme asi 3 roky. Ale vždy keď Sakura skočila na Saia tak jej objatie opätoval. Nikdy nevidel situácie, že by ju odstrčil. Jedného dňa sa ocitli v Sakurinej izbe. Na jej nočnom stolíku boli rôzne fotografie. Bol tam tým 7 v pôvodnom zložení a aj v tom novom. Ale všimol si , že stará fotka je schovaná takmer úplne vzadu. Akoby sa na ňu nechcela pozerať. V predu bola fotka Saia a tiež
a tiež Narutova Sasukeho fotku nemala. Ale keď si spomenul, že jej vlastne nikdy nedovolil aby ho odfotila tak sa nemal prečo diviť. Ale aj tak ho to mrzelo. Keď uvidel ako sa smeje spolu s Narutom nad najnovším výtvorom Saia tak sa v ňom niečo zlomilo. Začal si baliť veci ale veľmi potichu. Pred očami však stále mal výjavy zo Sakurinho života. Teraz niečo hľadala v stole. Vytiahla lepiacu pásku a nožnice. Zobrala ten obrázok a začala ho lepiť na stenu. Keď skončila tak trochu poodstúpila aby skontrolovala či je rovno. Sasuke uvidel čo je na obrázku tak ho zamrazilo v chrbte. Nechápal síce čomu sa smiali. Ale Sakura tam vyzerala nádherne. Jej ďalšia poznámka však veľmi zabolela: „Naruto ty si vravel, že tak by tá stena vyzerala keby som o ňu tresla Sasukeho hlavu? Tak to si sa mýlil. Na to je až príliš celá pretože jeden úder by nestačil!“ nato sa všetci znova rozosmiali. „Takže sa ti páči?“ opýtal sa odrazu Sai. Sasuke už si trochu zvykol na jeho prítomnosť ale stále mu vadilo ako sa pomaly dostáva na jeho miesto v Sakurinom srdci. „Blázniš? Je prekrásny. Mám pocit, že si ani nemaľoval mňa.“ Sakura sa smiala na celé hrdlo. „Ale maľoval. Keď si hovorila. Že som nemaľoval teba ako si to myslela?“ Sasuke veľmi dobre vedel či tým myslela. „No. Že som na tom obrázku príliš pekná. Vážne je prekrásny.“ Usmiala sa. Sai len prikývol. „Nechceš namaľovať ešte niečo?“ Sasuke myslel, že vybuchne. Tak okato sa jej vtieral do priazne až to bolelo. Lenže Sai ešte neskončil vetu takže Sasuke sa čertil predčasne. „vieš cítim sa byť vašim dlžníkom za to čo ste ma naučili. Vy ste mi vrátili pocity, ktoré som už od detstva potláčal. A keďže Naruto sa svojich obrazov vzdal tak.....“ Sakura mu položila prst na pery v Sasukem to začínalo vrieť. „Kľud Sai. Nám stačí, že sa dokážeš smiať spolu s nami. A pocity sú dôležité. Hoci občas by som ich rada nemala. Bolo by mi asi lepšie. Ale to nie je dôležité. Nezabúdajte, že zajtra máme ďalšiu misiu. Kakashi hovoril, že by nemala byť náročná. Nepôjdeme sa prejsť do parku?“ to boli posledné obrazy celého dňa. Sasuke si dobalil veci. Nepozorovane sa vytratil z domu kde ho v podstate väznil Orochimaru. Vybral sa smerom k svojmu skutočnému domovu smerom ku Konohe.

______ Sakura ______

Celý team 7 sa prechádzal po parku plnom stromov a hlavne sakúr (stromov). Práve odkvitali takže sa na nich sypali ružové lupene. Posadili sa na lavičku a Sai už akosi automaticky vytiahol skicár. Začal skicovať a nevšimol si jeden výkres, ktorý mu vypadol. Naruto sa po neho zohol. Keď uvidel ten obraz tak len pozrel na Sakuru a potom na Saia. Nakoniec podal list papiera Sakure. Ona nemala slov. Bol to ďalší obraz na, ktorom bola ona.
zase bol prekrásne namaľovaný. „Eh Sai?“ jemne do neho ťukla prstom. Pozrel na ňu. Keď uvidel výkres v jej rukách tak sa niekde na malinkom kúsku tvare začervenal ale museli by ste vziať super lupu aby ste to zbadali. „Prečo si mi nepovedal aj o tomto?“ ukázala na výkres, ktorý držala. „Ach ten? Neviem zabudol som naň. Povedala si, že ti mám jeden vytiahnuť tak som vytiahol.“ pousmial sa a kreslil si ďalej. Sakura len zakrútila hlavou. Výkres položila k Saiovi a pozerala sa na stromy. Nakoniec si asi povedala, že toho vysedávania bolo dosť a odišla domov. Chalani tiež po chvíli odišli.

____ Sasuke _____

Sasuke vedel byť veľmi rýchli keď chcel. A dneska sa mu obzvlášť chcelo bežať rýchlo. Sústredil svoju chakru do nôh a to mu len pridalo rýchlosť. Za pár hodín behu bol už na kilometre vzdialený od Orochimarovho domu. Ale každým krokom sa približoval ku svojej milovanej Konohe a ešte zbožňovanejšej kunoichi. Vedel, že na druhí deň bude v Konohe takže sa nevzdával. Bol odhodlaný dostať sa tam čo najskôr. Nakoniec asi po 11 hodinách úmorného behu uvidel bránu Konohy. Srdce mu trošku poskočilo. Približoval sa. Nevedel koľko je hodín ale typoval niečo okolo 6 ráno. Len pred malou chvíľou sa začalo rozvidnievať. Keď ešte patril do týmu tak na misie vyrážali vždy až okolo 7 hod. teda vždy to bolo v pláne ale Kakashi vždy meškal par hodín. On síce odišiel ale neveril, že toto by sa zmenilo. Zamieril teda unavene na lúku kde sa kedysi stretávali. Mal pravdu. Stáli tam. Všetci až na Kakasiho. Chcel urobiť krok ku nim ale nohy ho zradili a takisto aj vedomie. Žuchol do trávy ako vrece zemiakov. Ale to mal na svedomí zrejme ten dlhý beh. Používal príliš veľa chakry. Všetci začuli to buchnutie a mysleli si, že je to Kakashi. Ale keď sa ani po 5 minútach neobjavil tak sa vydali smerom kde sa ozval ten podivný zvuk. Pripadalo im síce nepravdepodobné aby ho začuli ale náhoda je predsa blbec. Presne to si myslela Sakura tesne pred tým ako sa pozrela dole a uvidela toho koho už nikdy vidieť nemala. „N-n-naruto! Sai poďte sem!“ zavolala a hlas sa jej triasol. Kľakla si na zem pokrytú lístím a otočila Sasukeho tvárou k sebe . Zaplavila ju vlna spomienok a skoro sa rozplakala. Bol tam jej láska, na ktorú sa tak úmorne snažila zabudnúť. Ako prvý k nej pribehol Sai a nechápal prečo sa tvári tak vydesene. Ale keď dobehol aj Naruto tak sa nie len tváril vydesene- on skoro odpadol. Sai sa radšej na nič nevypytoval a Sakura mu bola v tej chvíli vďačná. Radšej rýchlo priskočil k nej a chytil Sasukeho. Sakura ho obišla a skontrolovala či nemá nejaké zranenia. Bol v poriadku, teda až na tú maličkosť, že omdlel. Ale to netrvalo dlho. Za chvíľu sa prebral. Sakura sedela celý ten čas na strome ale nepozerala na neho. Sai zrejme usúdil, že nie je potrebné držať ho a tak nenápadne vyskočil na strom z ktorého dobre videl na Sakuru a znova začal skicovať. Sedela na tom strome, zrejme aby nepozerala na Sasukeho vytiahla si nejakú knihu. Sasuke po 20 minútach otvoril oči. Vyzeral dezorientovaný. Chcel sa posadiť ale na jeho smolu zašuchotal lístím. Sakura okamžite zoskočila zo stromu aj s kunajom v ruke. Priložila mu ho na krk. „Prečo si sa vrátil ty bastard?“ z jej hlasu znela hrozba a nenávisť. Už rozhodne nebola taká ako predtým. Jej pohľad bol tvrdý ako kameň nebolo v ňom vidieť žiaden cit. Zľutovanie alebo radosť, že ho znova vidí. Nič len chlad a profesionalitu. Už rozhodne nebola slabá, alebo naivná. „Sakura. Môžeš ten kunaj odložiť? Neprišiel som nikoho zabiť. Chcem sa vrátiť.“ Jeho pohľad vyzeral ubolene akoby ho bolelo len to ako s ním rozpráva. Také prijatie rozhodne nečakal. Už vôbec nie od nej. Sai si zrejme uvedomil čo sa deje a zoskočil dole. „Sakura? Kto to je? A prečo, prečo sa ho snažíš podrezať?“ vyzeral zmätene. Nemohol chápať Sakurin hnev, alebo jej správanie. Bola na Sasukeho naštvaná. „Nie nemôžem ten kunaj odložiť. A ani nechcem, najprv nám pekne krásne vysvetlíš prečo zrazu tá náhla zmena, že si sa rozhodol vrátiť? A zrovna dnes? Vieš aký je deň? Nie jasné, že nie veď prečo by náš ctihodný pán Uchiha mal vedieť niečo iné čo sa netýka jeho však? Presne pred troma rokmi si ma nechal na tej poondiatej lavičke ty pes! Naruto vytiahni povrazy!“ v tvári mala vražedný výraz. Naozaj to boli už 3 roky? Asi si vážne nevybral najvhodnejší deň na návrat. Ale on nemal kedy sledovať to. Nie nebol na to čas. Naruto sa pritackal z povrazmi. Tváril sa...... ani neviem ako to popísať. Ak sa to dalo asi by ho zabil ešte radšej ako Sakura. Nebolo mu to podobné ale videl mu to na očiach. Sakura vzala povrazy a začala ho zväzovať. Keď uviazala uzol ešte sformovala pečate. Sasuke pochopil čo spravila. Spevnila laná chakrou. Ani sa nesnažil roztrhnúť ich. „Dobre ale stále mi nikto nepovedal kto to má byť?“ ozval sa Sai. „Toto je ten, ktorého miesto zastávaš teraz ty Sai. Toto je Sasuke Uchiha. Bývalí člen našeho týmu, bývalí priateľ. Niekto kto kvôli moci opustil všetkých čo ho mali radi. Len aby dosiahol svoju pomstu. Však Sasuke-kun?!“ potiahla za povrazy , ktoré ho držali a tak ho donútila postaviť sa. Potom sa otočila na Saia: „Sai nemohol by si tu ostať a povedať Kakashimu, že sme ho išli odviesť do mesta? Vieš nemôžme mu odtiaľ zdrhnúť úplne všetci a nenechať žiadne vysvetlenie. Naštval by sa na nás.“ Slabo sa usmiala a on len prikývol. Sakura ho teda začala ťahať a Naruto bežal hneď za nimi. Keď dorazili ku kancelárii Hokageho tak bol Sasuke poodieraný ešte viac ako pred týmto behom lebo mal zviazané ruky a veľmi zle sa mu tak udržiavala rovnováha.. Ale Sakuru ani Naruta to zjavne nezaujímalo. Sakura zaklopala na dvere. „Tsunde –sama! Potrebujeme s vami hovoriť!“ ozvalo sa niečo čo si Sakura vysvetlila ako súhlas aby vošli. „Sakura-sama. Čo sa deje? Môžem vedieť prečo si mi skoro vyvalila dvere?“ potom si ale všimla Sasukeho, ktorý bol ešte stále zviazaný. „Aha tak dobre kde ste ho našli? A Sakura kde ste nechali Saia a Kakashiho?“ opýtala sa odrazu zmätene.„Oh. Kakashi meškal ako vždy a tento tu sa objavil. Sai tam ostal aby mu povedal kam sme zmizli. Ešte by ma zaujímalo čo teraz z našou misiou?“ opýtala sa Sakura síce úplne mimo diania ale Tsunade sa nad tým aj tak zamyslela. „No buď pôjdete pozdejšie alebo ju pridelím inému týmu. Nemyslím si však, že práve to je teraz podstatné. Mohli by ste ma tu s ním nechať na chvíľku osamote?“ opýtala sa celkom milo ale v podstate to bol rozkaz. Sakura pustila povraz a Naruto len otočil hlavu. Obaja vyšli von z miestnosti. Sakura už nevydržala stáť na nohách a tváriť sa statočne. Zvalila sa na lavičku a začala potichu plakať. Naruto si sadol vedľa nej a silno ju objal. Sakura sa však rýchlo ukludnila. Spomenula si na svoju prísahu. Prisahala, že už nikdy nebude kvôli Sasukemu Uchihovi plakať. Už nebude to slabé dievčatko, ktoré zbožňovalo toho tajomného chlapca. Nie teraz z nej bola plnohodnotná kunoichi. A ona sa chcela podľa toho aj správať. Nebude plakať alebo fňukať. Bude silná aby pomáhala tým čo silný nemôžu byť. Podvedome siahla na malí symbol na svojej ruke. Bol to symbol ANBU a ona bola až príliš hrdá nato, že ho smie nosiť. Dodávalo jej to silu. „Sakura-chan. Myslíš, myslíš, že sa skutočne chcel vrátiť?“ ozval sa odrazu slabučký Narutov hlas. „ Neviem Naruto. Ale rozhodne si mal vybrať iný deň. A iný čas. Alebo sa nemal objaviť radšej nikdy. Mám sto chutí zabiť ho a predsa ho túžim objať a už nikdy nepustiť. Ale neviem čo mám roniť. Možno keby sa nezjavil práve dnes tak by som reagovala úplne inak. Ale neviem Prepáč Naruto ale ja tu nevydržím len tak sedieť. Pôjdem preč. Prosím povedz to Tsunade. A ak dostaneš tú možnosť tak nakop toho bastarda aj za mňa.“ S týmito slovami vztiahla masku ANBU a zmizla. Naruto len zakrútil hlavou.

_____ Sakura ______

Sakura zmizla do lesa a odtiaľ hneď na skalné útesy. Tam sa posadila a nechala svojmu smútku volný priebeh. Lenže smútok sa po chvíli zmenil na hnev a to mohlo byť nebezpečné. Nie len preto, že bola na útese pod ktorým bolo rozbúrené more a z ktorého trčali ostré skaly. Mohlo to byť nebezpečné aj preto lebo ju určite príde niekto hľadať aj sem. Keď sa Sakura rozhodní je veľmi ťažké prestať. Bála sa, že príde nevinná Hinata lebo ju chcela poľutovať a ona jej niečo urobí v záchvate hnevu. Len dúfala, že nepríde nikto komu by mohla ublížiť. Otočila sa na skalnú stenu, ktorá bola za ňou. Chcela do nej buchnúť ale niekto jej ruku chytil. Jej inštinkt jej našepkával aby sa neotáčala. Lenže to by nebola ona keby sa neobrátila. Uvidela ho. Znova. Netušila ako sa sem dostal ani ako sa dostal od Tsunade ale bolo jej to jedno. Stačilo, že pred sebou uvidela ešte lepší terč a vybitie zlosti ako tú úbohú skalu. Rozohnila sa ešte viac pri pohľade na toho bastarda. Chcela mu jednu streliť lenže on jej držal už obe ruky. Ani i nevšimla kedy jej chytil tú druhú. Ale stále mohla kopať. Sasuke akoby jej čítal myšlienky. Podkopol jej nohy a rýchlo ju pobozkal. Potom sa postavil. Lenže Sakura sa nemienila vzdať len tak ľahko. Začala bojovať. Spravila pár pečatí a okolo nej sa začala tvoriť zvláštna chakra. Sakura vyzerala akoby mala odpadnúť. Sasuke nebojoval dobrovoľne. Vlastne mal v pláne sa len brániť. Keď uvidel ako sa Sakura tvári úplne pozabudol na tajomnú chakru okolo nej. Chcel pribehnúť a chytiť ju ale to bola obrovská chyba. Sakure nebolo vôbec nič. Len to na neho zahrala aby spadol do jej pasce. Keď Sasuke položil nohu na neviditeľnú čiaru z chakry tak ho to odhodilo dozadu až ku kraju útesu. Hlava mu visela smerom k nebezpečne ostrím skalám. Lenže na krku už mal kunaj a ten tiež nevyzeral nejako vábivo. Zato sakura, ktorá sa nad ním skláňala až priveľmi. Na tvári mala šialený výraz. Akoby to ani nebola ona. Lenže Sakura v sebe dusila príliš veľa hnevu a teraz jed mu dala volný priebeh mohla byť ešte nebezpečnejšia ako Gaara. Bolo mu jasné, že teraz je ako v tranze a vníma ho len ako boxovací vak. Možno v tejto chvíli bol pre ňu menej ako nejaká špinka na chodníku. „Sakura-chan! Sakura noták to som ja! Sasuke! Prosím preber sa!“ nesnažil sa nič skrývať. Nesnažil sa skryť svoj strach pred jej chovaním. Sakura jeho slová počul. V hĺbke mysle sa jej rozkričal tenký hlások. Ten hlások bol stále silnejší a hlasnejší. Nakoniec sa Sakura vrátila do svojej vlastnej mysle. Už ju neovládal hnev. Pozrela sa na koho to vlastne tak vyletela. Lenže to bola chyba. Zrútila sa na zem a začala sa triasť pod návalom plaču. Sasuke si vydýchol a pozrel na kôpku nešťastia, ktorá sa krčila kúsok od neho. Potichu sa k nej priblížil a posadil ju. Zelené oči mala plné slz a stále sa je do nich tlačili ďalšie. Nepozerala na neho. Sasuke už dlhšie nevydržal mlčať a tak pomaly otvoril ústa, že niečo povie ale umlčalo ho to, že Sakura sa prestala v jeho náručí otriasať. Zdvihla uslzené oči. „Sasuke....“ lenže už nedopovedala lebo omdlela. Presne tak ako ju držal stratila vedomie a zavrela oči. Začínalo pršať a Sasuke veľmi múdro usúdil, že tu s ňou ostať nemôže. Preto spravil pár pečatí a zmizol. Sakuru položil na jej vlastnú posteľ. Bola celá mokrá ale ani ho nenapadalo ju začať vyzliekať Ešte by sa prebrala a zmlátila by ho. To fakt nepotreboval tak ju len poprikrýval a šiel niekde nájsť kuchyňu aby jej mohol uvariť čaj.