[Misia Jutsu] Alergia

Tu v lese je príjemne. Stromy nerastú tak nahusto, aby bránili, prístupu svetla, no aj tak je tu dostatočný chládok. Omnoho sviežejší, než v tieni skaly, do ktorého sa neraz ukrývala v rozpálenej púšti. A zelene je tu toľko, až z toho prechádza zrak. Iste, nie je to úplne ideálne, lebo sa znižuje prehľad o okolí, no čo sa už len môže stať? Po nejakom čase opäť dostali misiu natoľko jednoduchú, že s nimi ani nešiel majster Baki.
Lístie zaševelilo a do jej pravého líca sa oprel vánok. Dostal sa pod čelenku, čo mala voľne oviazanú okolo krku a skĺzol po jej šiji. Mala rada takýto vetrík, mohla cezeň precítiť pohyb ohromných más vzduchu, uprostred ktorých sa všetci nachádzame, no zároveň nebol dostatočne silný, aby príliš rozvíril prach či piesok. Niečo však predsa niesol. Takú zvláštnu vôňu. Nebola nepríjemná, to rozhodne nie, no bolo v nej niečo znepokojujúce. Alebo sa s ňou iba zahrávalo jej podvedomie, pretože vedela, za akým účelom sem prišla.
„Keby si pomohla, boli by sme skôr hotoví,“ povzdychol Kankuro.
„Niekto musí držať stráž,“ odsekla Temari bez toho, aby ho poctila pohľadom, „dvaja na to predsa stačíte, nie?“
Otázka bola čisto rečnícka, pretože jej bolo jasné, že Gaaru k niečomu takému nie je možné len tak prinútiť. Vlastne bola rada už aj tomu, že si jej vyšinutý braček nezaumienil sám strážiť a ona by potom musela spolu s Kakurom trhať byliny, ktoré sú potrebné pre výrobu špeciálnych jedov. Gaara je dnes akosi nesvoj.
„Tak strážiš, hej?“ pokračoval zádrapčivo Kankuro. „Mne prídeš taká zasnená, že by si si nevšimla, ani keby na teba skočil nejaký kanec.“
Tak teraz sa neobzrela už len pre to, aby si Kakuro nevšimol, ako sa začervenala. Prečo jej v behajú po rozume také dvojzmysly? Musí sa ovládnuť, nech jej nezačervenajú aj uši.
„Gaara je dosť mimo a týmto tempom tu skysneme,“ pokračoval sa Kankuro.
To ju už prinútilo obzrieť sa.
Kankuro miesto toho, aby trhal byliny ručne, iba sedel a na trhanie používal Karasu, ktorá mala síce štyri ruky, no dosť neohrabané. Gaara sa krčil opodiaľ a chvel sa. Ale hlavne, čo je to s ňou, že si toto celé všimla iba teraz?
„Neblbni a trhaj tú posranú burinu poriadne,“ okríkla ho s pohľadom, ktorý mu pripomenul, aká dokáže byť jeho sestra hrozivá.
„Gaara, ak je nejaký problém, vieš, že sa svojej staršej setre môžeš kedykoľvek zdôveriť, však?“ obrátila sa na Gaaru s najmilším úsmevom, aký za daných okolností dokázala vyčariť.
„Skap!“
No, to ešte nebola úplne najhoršia reakcia.
„Ale no tak, Gaara, takéto sa súrodencom nehovorí.“
„Nepoučuj a pusti sa do práce, nech odtiaľto čo najskôr vypadneme,“ prikázal Gaara, no bez známok svojej zvyčajnej bohorovnej sebaistoty.
Otočil sa a uprel na Temari opuchnuté, začervenané oči, z ktorých sa mu rinuli slzy, snažiac si pri tom utrieť čo najviac sopľov, čo mu tiekli z nosa. Postavil tým nový štandard nechutnosti a to ho už Temari mala možnosť vidieť čiastočne premeneného na Shukakua.
To všetko tie byliny, uvedomila si Temari. Je nimi nasýtené ovzdušie, otupievajú z toho zmysly a zrejme majú vplyv aj na prácu s čakrou. Nečudo, že sú také žiadané. Gaarova alergická reakcia je iba špičkou ľadovca, ak tu ostanú príliš dlho, stanú sa všetci mimoriadne zraniteľnými.
Vtom si všimla, že sa smer vánku pozmenil. Namiesto od západu, kde rástlo ešte viac bylín, po ktoré prišli, začal viať z juhovýchodu. Prečo taká veľká zmena? Niekto do toho teraz zasiahol? Alebo ním naopak práve teraz niekto prestal niekto manipulovať, lebo usúdil, že sa už nadýchali dostatku peľu a výparov.
Pocítila adrenalín a jej zmysly sa zostrili. Pozrela na Kankura.
„Po dvoch na tretej a deviatej hodine,“ prikývol.
Sotva dopovedal prileteli z daných smerov kunaie. Temari ich zo svojej strany odrazila vetrom z vejára a zároveň prinútila i útočníkov odskočiť do bezpečia. Kankuro ich vykryl pomocou Karasu, ktorú však následne roztrhol výbušný lístok. Dvojica útočníkov vpadla do tejto zdanlivej medzery v obrane, no už iba jeden z nich si uvedomil, akú spravili chybu a stihol uskočiť. Druhého prebodli čepele z koncov Karasovych končatín.
„Prekvapenie,“ precedil Kankuro cez zaťaté zuby a siahol si na pravé koleno, ktoré bolestivo zasiahol kus trupu zničeného Karasu. „Sú tvoji Gaara, môžeš ich doraziť!“
„Gaara!“
Pootočil hlavu a zbadal Gaaru úplne rozochveného s niekoľkými slabučkými prúdmi piesku, čo akurát len automaticky zachytili niekoľko trosiek po výbuchu.
„Ja ich zadržiavam, postaraj sa o Gaaru!“ skríkla Temari skúšajúc vytvoriť medzi nimi a útočníkmi čo možno najväčší vietor.
„Ústup!“

Akonáhle sa stiahli, zišla sa trojica útočníkov pri tele svojho druha.
„To je pech, podcenili sme ich výdrž a schopnosti,“ sklonil sa najstarší k telu a jednoznačným gestom naznačil, že už niet pomoci.
„Pravda,“ súhlasil ich veliteľ, „no najmenší z nich sa zdá byť predsa len vyradený, bábkar zasa prišiel o svoju zbraň a zdá sa byť poranený. Problémom je už iba dievča s vejárom, no aj to sa čo nevidieť vyrieši, keď bude naďalej takto plytvať čakrou. Pritom by ako jediná mala šancu uniknúť.“
„Na dôvažok, čím dlhšie odolávajú, tým horšie pre nich,“ poklepal si najmladší významne po plynovej maske, akú nosili všetci.
Veliteľ ocenil jeho vstup do diskusie nevraživým pohľadom.
„Budeme udržiavať vzdialenosť, z ktorej môžeme pohotovo udrieť, akonáhle vietor poľaví. Vpred!“

„S väčším vejárom by som si s nimi poradila aj sama,“ zahromžila Temari cez šatku čelenky, ktorou si teraz prekrývala nos a ústa. Netušila, nakoľko to bude účinné, útočníci mali plynové masky. Zacítila niečo, čo ju prinútilo odtrhnúť zrak od predpokladaného smeru ďalšieho útoku.
„Zbláznil si sa? V tejto situácii ideš rozkladať oheň? Hej, tých rastlín máme iba pár, čo vyvádzaš?“ vychŕlila na Kankura smršť otázok.
„Na nič nám teraz nie sú a mne ostalo už iba niekoľko ihiel,“ nenechal sa Kankuro vyviesť z miery, „keď sa výťažok z nich dostane priamo do krvi, bude to mať silnejší účinok, než pri vdýchnutí. Pri troche šťastia môže viesť k dezorientácii, rozhodeniu čakry alebo v najlepšom prípade až k paralýze.“
„Môže a nemusí,“ zapochybovala Temari, „nebolo by istejšie risknúť Gaarovu premenu?“
„Óoo, áno, len ma pustite von,“ ozvalo sa v Gaarovej hlave. „Všetkých zabijem, všetkých, len čo ma prestane tak šialene svrbieť celé telo.“
„Na Shukaka zabudnite,“ zasipel Gaara, „je tiež úplne hotový.“
„Tak to my asi tiež,“ povzdychol Kankuro.
„Každý zvlášť možno, ale spolu to ešte môžeme zvládnuť,“ nedala sa Temari.
„Koľko piesku dokážeš použiť?“ obrátila sa na Gaaru. „Budeme ho však tentoraz potrebovať viac, než pri poslednom boji.“
„Urobím, čo bude treba,“ zachripel.

Vietor konečne ustal natoľko, aby mohli vyraziť vpred, ba dalo by sa takmer povedať, že prestalo fúkať úplne. Nedostali sa však ďaleko, už na najbližšej čistine narazili na najmenšieho z prenasledovaných, toho, čo nosil na chrbte tekvicu.
„Snažia sa získať náskok jeho obetovaním,“ skríkol najmladší a zaútočil. Veliteľ ho chcel najskôr zadržať, no rozmyslel si to. Namiesto toho ho kryli vrhnutím niekoľkých kunaiov, ktoré boli všetky zachytené pieskom. To primälo útočníka uskočiť vzad. Konečne mu došlo, že navzdory zúboženému vzhľadu protivníka situácia nemusí byť natoľko jednoznačná. Ten sa medzitým tváril, ako keby mal skutočne veľmi tvrdú stolicu, no nebolo to vôbec na smiech, pretože množstvo výriaceho piesku okolo neho sa takmer zdvojnásobilo.
Zrazu poryv vetra vrhol všetok ten piesok proti útočníkovi. Ten inštinktívne zodvihol ľavú ruku do obrannej pózy a pravou, v ktorej zvieral kusarikamu, odrazil pieskom nesené kunaie, ktoré predtým vrhli jeho druhovia. Následne ostal stáť v obrannej póze, ako primrznutý. Reťaz na konci jeho kusarikami iba tak voľne visela.
„Ustúp!“ prikázal veliteľ, no nič sa nestalo.
Vymenil si pohľad so svojim zostávajúcim druhom a opatrne sa pohli po stranách vpred. Vietor jasne prezradil, že tu ten piesočný krpec nie je sám. Zo zadu ho kryjú jeho spoločníci. No sú to ešte tiež iba decká a túto patovú situáciu nemôžu dlho udržať.
Sotva sa dostali na jednu úroveň s oproti sebe stojacou dvojicou, ich druh sa zrazu vrhol proti svojmu staršiemu spoločníkovi, reťazou zablokoval jeho tanto a ostrým kusarigami ho takmer sekol do ramena. Ten však pohotovo pustil zbraň a vrhol naň niekoľko kunaiov. Hoci boli aspoň dve zásahy smrteľné, útok neustal a tentoraz sa čepeľ kusarigami zaborila do oblasti žalúdka.
„Prestaň!“ vyhŕkol zranený a odsotil od seba útočníka. Ich pohľady sa stretli. Bolesťou rozšírené zreničky, v ktorých sa mihol záblesk pochopenia voči neprítomnému pohľadu hladiacemu do prázdna. Ďalšiemu útoku zabránila iba čepeľ veliteľa, ktorá preťala čakrové vlákná.
Takže tak je to! Ten piesok so sebou niesol aj ihly napustené drogou a spojené s čakrovými vláknami, skrze ktoré ho mohol bábkar ovládať, akonáhle sa dostavil paralyzujúci účinok.
„Pekný pokus, no skončili ste! Vďaka čakrovým vláknam a smere vetra poznám vaše pozície.“
„Figu poznáš!“ ozvala sa nad ním Temari a vzápätí mu jej vejár prerazil lebku takou silou, až jeho drevený rám praskol po celej dĺžke.
„Proste som stočila smer vetra,“ pochválila sa so zadosťučinením sama seba, zatiaľ čo okolo nej prebehol Gaara, schmatol upustené tanto a pustil sa do dorážania zraneného protivníka.
„Páni, sme lepší, než som si myslel,“ vyšiel z úkrytu aj Kankuro. „Také parádne rodinné jutsu. To budú všetci čumieť. Nazveme to povedzme Kombo Fuuton: Gaara Sabaku no …“
„Ak niekomu čo i len naznačíte, čo sa tu stalo, zabijem vás!“ prerušil Gaara a jeho hrozbe dodalo na váhe, že ani na okamih neprestal bodať svoju už bezduchú obeť.
„Čože spravíš?“ vybuchol Kankuro, no Temari ho ráznym gestom zarazila.
Gaara má vlastne svojim spôsobom pravdu. O tejto slabine najmocnejšej zbrane Piesočnej by nemal nikto vedieť. Dokonca ani členovia rady. Ktovie, či sem neboli aj teraz poslaní za účelom …
„Čo tu tak postávate?“ vytkol im Gaara, zatiaľ čo si ešte raz poriadne vyfúkal nos a nasadil si plynovú masku svojej obete. „Nazbierajme tú burinu, nech sme čo najskôr preč.“
Kankuro iba pokrčil plecami a krivkajúc sa vydal za Gaarom. Aj tak potrebuje pozbierať čo je ešte použiteľné z Karasu. Temari ich nasledovala s hrejivou predstavou, ako si vypýta od otca nový vejár namiesto práve prasknutého. Aspoň o pol metra dlhší.