Dvaja, čo sa majú radi

Sedím si tak na posteli. Len tak sedím... alebo ležím? Vlastne na tom nezáleží. Moja myseľ je stále s tebou, zaseknutá v udalostiach dňa, keď ma uniesli ... ale ty si ma zachránil. Stalo sa to len predvčerom, ale všetko zlé akoby už dávno odznelo. Ostal si jedine ty a tvoja pokojná tvár. Pokojná tvár, ktorá sa mi stále zjavuje pred očami. Modré oči a žlté vlasy. Ach, Minato, sladký Minato. Strašne by som sa na teba chcela hnevať, ale akosi... nemôžem nájsť dôvod. Si asi príliš ideálny. Počkať! Ale práve ty si ma pozval na rande, ty, ty, ty jeden ... Dattebane!" Mám sa hnevať alebo tešiť? Zmohla som sa len na prosté „rada“, keď si sa ma spýtal, či s tebou pôjdem zajtra von. Prosté „rada“! To už som sa ti mohla rovno hodiť okolo krku a začať ťa bozkávať! Ale keď si tam tak predo mnou stál, bezbranný ako malý chlapec, a zároveň mužný, ako dospelý ninja, čo som mala robiť?

Si taká výbušná. Na druhú stranu, kto iný by pri tebe zvládol vydržať tak, ako ja? Myslím, že môjmu životu prospeje trocha korenia, trochu štipľavej papriky (ale to ti samozrejme nepoviem nahlas, lebo by si ma zabila). A chceš sa stať hokagem, presne ako ja. Vlastne presne ako polovica akadémie. No zatiaľ čo ostatní sa len chvastajú, tebe to naozaj verím... Máš presne tú nebojácnosť a húževnatosť, ktorú hokage potrebuje. Len či dokážeš dôverovať ostatným? Nie si prílišná sólistka? Toho som sa bál, ale keď som ťa pozval na rande, bola si krotká ako baránok, až som neveril. Možno ťa len prekvapilo, že som sa aj napriek okolitým strážam v noci vyšplhal až tvojej izbe a zabubnoval som ti prstami na okno. Myslím, že som našiel poklad.

Dívam sa z okna. Trpezlivo sa prechádzaš po ulici pred domom a tváriš sa, že ma nevidíš (o čo sa, samozrejme, snažím). Páči sa mi, aký si trpezlivý. Niežeby mi robilo radosť, že ťa tam nechávam čakať už pätnásť minút, ale láska niečo stojí. O to viac sa potešíš, keď sa konečne objavím! Každopádne som zvedavá, kam pôjdeme. Je krásny slnečný deň, len niečo krátko poobede. Vraj by som nemala chodiť vonku v noci, keď som ešte stále (údajne) vnútorne rozrušená. Mňa to rozrušenie tuším už aj prešlo, dattebane, ale denná prechádzka bude aj tak lepšia ako nočná. V noci by ma neuvideli všetci tí dementi, čo na mňa pokrikujú kvôli mojim červeným vlasom. Každopádne ... takto nech všetci vidia, ako sa máme s Minatom radi, ha! Ale či ma skutočne miluješ? Pozriem sa ešte raz z okna. Na mojej tvári sa okamžite zjavil úsmev – veď len opätujem ten tvoj, keď na mňa zdola mávaš.

„Tak kam to bude?“ pýtam sa a hlavou pokyniem na najbližšiu križovatku. „Môžeme sa prejsť k starému mlynu alebo k akadémii. Alebo sa len tak prejsť po meste,“ nadhadzujem a ty len pokynieš, že akadémia je dobrá. Kráčame spolu po všetkých tých chodníkoch a uličkách, po ktorých ma vodili ešte moji rodičia. Ty si Listovú zatiaľ nestihla spoznať, si tu nová. Aspoň ti môžem všetko rozpovedať – príbehy, ktoré som tu zažil a boje, ktoré som vybojoval. Spoznávaš veci, ktoré ma vystrašili aj tie, ktoré mám rád. Pri plynutí našich krokov sa miesia podstatné i nepodstatné historky našich životov tak, že ani nestíhame sledovať čas. Sme pri akadémii a ty nevyzeráš, že by ti táto prechádzka stačila.

Budeme pokračovať, ale najprv si dáme ramen. Tebe stačí jeden, ja si dávam dva. Snáď mi to nemáš za zlé, len mi akosi chutí! Medzitým rozprávam (veľa), tak mi aj to jedenie trvá akosi dlho. Pozeráš na mňa zhovievavo, povedala by som, že s láskou, dattebane, ale to si asi len predstavujem! Každopádne miska je prázdna a je čas vykročiť ďalej. Opäť nechávame svoje nohy dopadať na chodník, ale cesta nás nezaujíma – kráčame pre seba. Teraz sa viac pýtaš ty mňa, čo mám rada a aké sú moje sny a priania. Hovorí sa mi ľahko, asi to bude tým, že si dobrý poslucháč. Bez toho, že by sme sa dohodli, nás naše kroky priťahujú pomaly, ale isto, k sochám veľkých hokage.

Už nie sme ďaleko. Stále kráčame. Kráčame ako deti, ktoré sa dlho hľadali a konečne sa našli. Kráčame ako blázni, ktorých konečne niekto pochopil. Kráčame ako zatúlanci, ktorých našiel niekto dobrý. A ja neviem, čo ti povedať. Nehovorím nič a tebe to stačí. Ani ty nehovoríš nič a si mi v tejto chvíli všetkým. Kráčame v tichu a ja si ani nedokážem uvedomiť, aké je to cenné. Len viem, že nikdy som nič podobné necítil. A sme tu. Beriem ťa za ruku a v tvojich očiach nachádzam pravdu. Nepochybujem.

Berieš ma za ruku a dívaš sa priamo do hĺbky mojich očí. Zdá sa mi, že si sa v nich stratil. Aj ja som sa stratila v tvojich, tak ani nežmurkám. Keď človek nájde lásku svojho života, bude to vyzerať inak? Alebo je práve toto ten okamih? Niečo vnútri mi hovorí, že poznám odpoveď. Cítim sa v bezpečí, ako nikdy predtým. Keby tu bol ktokoľvek iný... ešte donedávna som si myslela, že by som ťa v takejto situácii praštila a neobzerala sa. Ale teraz? Sila ma pomaly opúšťa a prestávam vzdorovať. Vyhral si.

Vždy som vedel, že je v tebe omnoho viac nehy, ako ukazuješ navonok. Úprimne priznávam, že som sa ťa tak trochu bál (a stále sa trochu bojím, ale ani to ti nepoviem, lebo by si ma zabila). Teraz však verím, viac ako kedykoľvek predtým, že dokážeme kráčať spolu. Dnes a zajtra, a potom aj ten ďalší deň, a ďalší... Len tak byť spolu, poznávať sa, milovať sa... a možno si časom založiť rodinu, ktovie? Ja tu budem pre teba a ty pre mňa. A časom sa nepochybne aspoň jeden z nás stane hokagem. Ale ak ním bude jeden z nás, bude ním aj ten druhý, lebo to bude náš spoločný cieľ.

A potom sme pri svite mesiaca stáli na hlave prvého hokage a ja som ťa pobozkala.
A potom sme pri svite mesiaca stáli na hlave prvého hokage a ja som ťa pobozkal.

A boli sme šťastní.

Fin