Zmätený Kazekage 100.

Kde začať?

Zdravím všetkých fanúšikov ZK (teda ak sa tu vôbec ešte nejaký nachádzajú )
...čo povedať? No...v prvom rade PREPÁČTE za dlhú dobu, ktorú ste museli čakať. Nejdem hovoriť, prečo to všetko tak dlho trvalo. Je to mnohoraká story by som povedala. AVŠAK! V posledných mesiacoch sa už dostávam do písania a konečne prišiel na radu aj Zmätený Kazekage.

Tento príbeh je celkom náročný na písanie a chcela som, aby tento jubilejný 100. diel ( yay !!), ktorý môžem nazvať ZK comebackom, stál aspoň za niečo. Nie je v ňom moc akcia, ani nič extra závratné, no myslím že je aj tak fajn na taký ľahký oddychovejší "začiatok."
Bola som z toho postovania nervózna dosť. Relatívne som stratila confidence, či je dobré alebo nie...no nakoniec som došla k verzií, s ktorou som spokojná. (Ale aj tak som nervózna z publikovania, pšššt! ) Moc ma potešilo, keď som zistila, že na wattpade to malo ohlas a som za to moc vďačná.

Veľmi by som sa chcela poďakovať každému, kto došiel sem sa pozrieť. Vážim si to a som neskutočne vďačná každému, kto si tento diel prečíta aj napriek tomu, že som sa cez ZK neozvala viac ako rok.

ĎAKUJEM

„Chcem ťa..."
Zátylok jej pevnejšie stisol v snahe kompenzovať zviera, ktoré v ňom prebúdzala. Akoby svet naokolo sa zrazu začiernil a neexistoval iný priestor v ňom ako ona. Ruky jej prechádzali po jeho chrbte a zomkli sa, keď spojil ich pery. Po toľkých hodinách, čo od rána vstali a jeden druhého sa nedotkli, aby ich nevidelo okolie, bol tento moment ako kus slnka v chladnom, upršanom dni. Tanaris až z toho ušiel medzi bozk drobný smiech. Na to sa Sasuke odtiahol a napravil jej ofinu s náznakom akéhosi úškrnu. Zvuk z obývačky Hyuugovcov jej pripomenul, že by sa dlho nemala zdržať a tak sa s úsmevom od ucha k uchu, pohla dole schodmi. Uchiha učinil taktiež, ale do opačného smeru. Hneď ako sa tam Inuzuka objavila, malý Segawa sa okamžite pýtal k mame a obaja sa spokojne usadili na gauči.

„Tanaris," pousmial sa na ňu Hiashi Hyuuga, „dúfam, že predtým než sa ubereš do Suny, prídeš sa rozlúčiť.
Mysľou jej prebehlo niečo na štýl Suna, o môj bože.
„Samozrejme, že áno," prekryla svoje myšlienky dvihnutými kútikmi, „myslím, že si budem musieť spraviť rozlúčkovú túru."
Prítomní sa zasmiali a naďalej pozorovali dialóg Hyuugu a Inuzuky: „Kedy máš približne na pláne vrátiť sa do Suny?"

Nálada v obývačke vážila teraz tisíc ton, bledší nábytok naberal výsmešnú farbu a steny jej klaustrofobicky stláčali svedomie. Zaklipkala očami, aby vytriasla vidiny morálky a čo najprirodzenejšie sa snažila prehovoriť: „Čoskoro...teraz po Vianociach."
Trocha nesústredene cukala očami po osobách a videla karhavé, prekvapené a pohoršené výrazy. Avšak skutočnosť bola taká, že rodina sa tvárila normálne a Hiashi chápavo pokýval spolu s jeho ženou. Tanaris sa usmievala, no bola si vedomá, že Inuzukovci sediaci tam s ňou...videli až moc dobre. Vôbec jej to neveria. Ani sa popravde necítila, že by jej tvár bola presvedčivá a plná nadšenia, že čoskoro uvidí spaľujúcu púšť.

„Rád by som sa šiel pozrieť do Suny," nahodil Nagaya a pozrel na svoju mladučkú manželku, „bola si tam niekedy?"
Tanaris si uvedomila, že klesla viac do gauču, keď sa pozornosť trocha obrátila na jej brata. Yuki z púšte a horúčavy tri krát nadšená nebola, ale zrejme z Nagayových očí vyčítala pointu ich dialógu. Konverzácia sa trocha obrátila na dovolenkovanie v Sune. Je to taká...dá sa povedať letná destinácia bez vody, i keď niekomu a síce väčšine ľudí príde proste fádna. Opäť vzduch zaplnila slabšia vrava zoskupenia ninjov a kým došiel Sasuke z toalety, téma sa sama dostala niekde mimo Zeme Vetra. Zvyšok večera sa chvalabohu zaobišiel bez všelijakých divnejších situácií, no aj napriek tomu Tanaris strnuto sedela až do konca návštevy...

„...a tieto tu mi nechala Temari pod stromčekom, než so Shikamarom odišli," modrovláska podala Fuu drobnučké topánočky, „kúpila ich vraj v Zemi Železa. Sú krásne však?"
Jinchuuriky prijala do dlaní azda najmenší kus obuvi, aký kedy držala: „Tie sú náádherné! To sú papučky, nie?"
Naku prikývla a láskavo sa usmievala celá excitovaná, kedy jej synovia začnú nosiť vianočný darček od Temari. Hypnotizujúc modré šnúrky na hnedej brúsenej koži si jemne pošúchala rameno a oprela oň bradu, vnímajúc vrelé teplo. Krb v dome Kankurovcov hrial a zabraňoval chladnému púštnemu večeru dostávať sa do príbytku. Ženy spolu s dvoma deťmi sedeli na huňatom koberci pri stromčeku a kochali sa nad darčekmi a vianočnou atmosférou.
„No sú fakt rozkošné," Fuu trocha vyrušila Naku z rozjímania.
Shinkiho zvýsknutie ju prebralo úplne. Pohotovo ho vyhľadala očami. S nahnevaným bábätkovským obličajom chmatal po hračke, čo mu spadla na zem.
„Tu máš, jedoš," podala mu ju mamina a on sa opäť pokojne hral, sediaci vedľa svojho brata.

Fuu sa na celej situácií pousmiala, keď ju upútal zvuk pántov na domových dverách: „...ja sa môžem na toto fakt vykašlať."
„Och...oni sú fakt nenormálny."
Majitelia umrnčaných hlasov sa objavili v obývačke. Gaara i Kankurou vyzerali zničene a ospalo. Vlasy Kazekageho boli zvesené ako mokré prádlo na šnúre a Kankurova nenamaľovaná tvár vyzerala pre Fuu ešte vždy netradične.
„Už som sa aj dívala na hodiny, že ste tam akosi dlho," skonštatovala Naku a pozorovala Kankura, ako sa rezignovane presunul do kuchyne, „čo to koho napadlo, dať zasadnutie rady po troch dňoch po Vianociach. Čo preboha chceli riešiť?"
„Sr**ky..." šepol Kazekage a hodil sa bordového gauču s dlaňou schovávajúcou čelo.
„Akože," ozval sa hlasnejšie Kankurou z kuchyne, „nebolo to nič, čo by nemohlo počkať. Zvlášť, keď sú Vianoce. Ale starí senilní idioti sa proste doma nudia asi."
Naku pokrútila makovicou so stisnutými perami. Nakúkajúc do kuchyne spozorovala Kankura, ohrievajúc si svoj nedopitý čaj.

Fuu sa snažila spozorovať Gaarov výraz cez jeho bunker. Len jeho viac vyostrené sánkove kosti napovedali, že zatína zuby. Rúcho na hrudníku sa mu pomaly, no ťažkopádne dvíhalo. Prešla ňou vlna smútku a hnevu zároveň. To fakt mu nemôžu dať pokoj aspoň týždeň?
„Dáte si čaj?" ozvalo sa z kuchyne a muž sa pobral za rodinou.
Ani sa Kankurove chodidla nestihli dotknúť obývačky, vodca sa postavil s tým, že ide domov. Popravde nikto neostal zarazení. Fuu pochopila, že chce aby s ním šla a taktiež nehodlala manželom narúšať súkromie. Slušne sa s nimi rozlúčila, vystískala deti a vybehla von za Gaarom, ktorý už nedočkavo čakal na chodníku.

Upriamené svetlo na ulici z chodby Kankurovcov zmizlo a jediný zvuk medzi nimi boli ich nohy, utvárajúce krokmi stopy v tenučkej vrstve piesku. Žena s tyrkysovým závojom sa veľmi nerada krčila v tomto napätom statuse, no nebolo fér na Gaaru tlačiť. Naraz on zabočil úplne mimo a než sa stihla spamätať do akej ulice vošli, uvidela bar...

Po chvíli ako sa usadili, opatrne prehovorila: „Tak, čo sa deje? Alebo, čo sa stalo?"
Konečne dvihol na ňu zrak. Mala pocit, že sa prepadá do priepasti plnej prázdnoty. V dúhovkách sa mu ryhovala bezmocnosť, ktorá ju donútila odlepiť chrbát od kresla. Ucítil jemný dotyk na ruke. Jej prsty boli o toľko tmavšie ako tie jeho. Ako keby ste na sneh naliali horúci karamel.
„Ňo ták, hovor so mnou..."
Nadýchol sa, no nadržal slová niekde v hrtane, keď sa pri nich objavil úctivý majiteľ baru, od ktorého si samozrejme neobjednali nič iné ako vianočný punč. Keď im ho doniesol, Gaara ho dvihol trocha na výšky a sledoval, ako sa cez alkoholickú tekutinu láme obraz a sfarbuje sa do karmínu. Žena proti nemu ho nemo pozorovala. On položil kraj poháru na peru a okoštoval sviatočný klenot.
„Kenichi riešil, kedy sa Tanaris príde do dediny," vyfľusnúl z pľúc, odvracajúc pohľad radšej nabok od nej, aby do neho nevidela, „vraj už má dieťa dosť na to, aby sem mohli prísť."
Neušlo mu, že sa Fuu zamračila: „Jeho do toho predsa nič."
„To si ja hovorím už roky," odsekol so značným pohŕdaním, „ten idiot vždy strkal nos tam, kam nemusí."
Pri stole ostalo ticho.

A je to tu.

Dobehlo ho to. Či si to prial alebo nie. Či Kenichi zametal pred cudzím prahom alebo nie. Sám v podvedomí vedel, že ten čas pomaly nadíde a o to viac ho sralo, že Kenichi má tentokrát fakt pravdu. Kymácalo mu to ego, nehovoriac o tom, že jeho svedomie ho súdilo ako ten najhorší sudca, ktorý ho oz nedospelosti a zbabelosti.

„Si v poriadku?" pocítil dotyk na predlaktí a otvoril oči.
Prsty mu mačkali spánky a snedá ruka Fuu mu zložila tú jeho na stôl. To ako ustarostene a empaticky krčila obočie ho tešilo a robilo smutným zároveň.
„Netvár sa tak."
„A ako sa mám tváriť, keď vidím čo sa s tebou deje," hlesla.
„Nechcem, aby si sa zaťažovala mojimi problémami."
„To je rozumný argument," objavil sa nej záblesk úsmevu, „ale žiaľ..."
Bolo evidentné, že veta ešte neskončila, no aj tak nevydávala zo seba slová. Zasekli sa jej hlasivky a jej vlastné myšlienkové pochody ju prinútili nepokračovať. V tichosti čakal na koniec vety.

Mala by vzdialiť? Respektíve...bola vôbec niekedy moc blízko? Nemala by odísť ešte predtým, než príde ona? Na to sa Fuu skoro nahlas zasmiala. Veď predsa nezašla nikam, tak prečo sa by vôbec mala obávať. Upodozrievať samu seba. Nie je to predsa nič zlé. Potriasla hlavou. Pošetilé pochody v hlave nebola schopná ničím nahradiť. Nič zlé neurobila...

„Nič zlé som neurobila."
„Čo?" Gaara zmätene dvihol jedno obočie.
Fuu takmer nadskočila na zadku, až kolenom buchla do stola. Hostia vrátane barmana sa obzreli po nej a ona zahanbene s tvárou dole si šúchala boľavé koleno. Červenovlasý mierne odignoroval trapas a zaujato privrel oči: „Čo si zlé mala urobiť?"
„Nič!" roztržito vyjajkla, „nič, nič. Absolútne nič!"
„Hm," muž oproti nej dal takmer na koniec otáznik.
„Naozaj..." vyjachtala trocha kľudnejšie, „len som sa...mierne zahĺbila k Choumei."
Kazekage stisol pery a sledoval medový pohľad, z ktorého naraz sršal akýsi divný typ adrenalínu. Túžil počuť ten ich rozhovor a pôvod hentakej na oko debiliny, čo povedala.
„Možnóó..." teraz naopak váhavo a pomaly, „možno by som mala sa vybrať ďalej."
„Prečo by si mala?"
Otázka znela pre ňu rázne a celkom podozrievavo.
„Ňo...ja neviem...som tu dlho celkom. Je ešte veľa miest, kam chcem ísť."
„No...to áno," vystretý chrbát oprel o sedačku, „ale nie je ti tu zle, či nemám pravdu?"
"Jasné, že nie. Je to tu skvelé, ja..."

Fuu si naraz uvedomila, aká je toto scéna. Akým „kódovacím" jazykom sa tu bavia. Skoro jej kyslík roztrhal hrudník, keď sa ho v sebe pokúsila udržať. Prišlo jej to hlúpe, ale zároveň si nebola istá, či Gaara veci správne chápe. Alebo čo si Gaara myslí. Čo cíti a čo vonkoncom vie. Bodaj by si aj päsťou buchla po stole, no bola na verejnosti. Naštvane na neho pozrela. Úprimne? Ako na idiota.

„Chcem, aby si tu zostala..."