Zmätený Kazekage 93.

Mladý muž sa pretočil z boku na bok, lebo proste slnko. Nemal rád, že ho otravovalo presne vtedy, keď nemusel do práce. Nespokojne zavrčal a prudko sa posadil. Tvár si zložil do dlaní, lakte zapierajúc do kolien. Postavil sa a letmo sa prezrel v zrkadle vstavanej skrine. Krvavé vlasy mu odstávali na všetky strany. Nič nezvyčajné. Upravil si ich pár šikovnými pohybmi a šmátrajúc po tričku si uvedomil, že zdola počuje koledy. Ústa sa mu rozšírili do úsmevu. Zbehol do kúpeľne si umyť zuby a aj by zišiel schody, keby ho nezastavil výhľad na vyčančanú obývačku a kuchyňu.

„Krásne vianočné ráno,“ Fuu mu darovala nádherný úsmev.
Mala na sebe zelenú čapicu s elfovskými ušami, čo pri jej farbe vlasov pôsobilo fakt uveriteľne.
„Páni,“ vydýchol Gaara a zišiel pomaly jeden schod, „to je krása.“
„Prepáč,“ stiahla omluvne obočie, „ale fakt som to nemohla vydržať. Ale neboj sa, stromčeka som sa ani nechytila!“
Vianočné svetielka blikali na každom kúsku, na stole bol prestretý obrus, blýskavé reťaze zdobili vchod do kuchyne a zvyšné čakali na stromček. Gaaru to tak dojalo, že trocha zarmútene spojil pery a tuho stisol Fuu v náručí. Roztrasene mu vydýchla do textílie a potom sa odtiahla: „Tak čo, začneme so stromčekom?“
„To si pýš!“ vzal ju za zápästie a viedol ju ku veľkým krabiciam na zemi...

„Soľ!“
„Už sa nesie!“
„Ďakujem,“ mulatka ukázala rad bielych zubov.
Pomiešala polievku a prijala ochucovadlo. Potom sa Gaara vrátil ku čisteniu ryby. Zástera, čo pokrývala jeho hrudník a brucho bola komplet...ale komplet špinavá. A až tak, že pochybujem, že ju niekto už vyperie. Za to Fuu stála u hrnca čistá a hompáľala sa pod rytmami pesničky plnej rolničiek. Krátky tyrkysový chvost jej poskakoval a líca hrali skvelou náladou. Kazekage si skoro ukusol líce pri zistení, že je strašne rozkošná. Radšej prehodil zrak na hotový stromček. Leskol sa prevažne červenými ozdobami. Bol nádherný, tak pekne vyzdobený ho nemal roky. Len jeden jediný. Kedy bola u neho Tanaris. Srdce ho zabolelo.
Nebolo to tak úplne cnenie, čo cítil. Len ho napadlo...čo dnes asi robí?

Bolo práve poobedie, kedy sa ženy z klanu Inuzuka a najnovšia členka rodiny, Yuki, obracali v kuchyni ako divé. A niet sa čo diviť. Varili štedrú večeru pre desiatich ľudí. Bolo šialené, koľké skoro tony museli navariť, aby sa každému ušlo a bolo aj na ďalšie vianočné dni. Ashi so synmi a synovcom zdobili dom a stromček. Hluk bol v každej miestnosti, lebo Yochi klasicky, keď sa niečo potreboval spýtať, kde kam čo má zavesiť, tak musel húkať na otca cez celý dom. Jemné dupotanie Nagayu na streche sa ozývalo len v podkroví, kde sídlila Tsume a jej deti. Pýtate sa, čo robil na streche? Vešal svetielka na dom. Áno, nie je nad to, keď váš dom žiari tak, že spôsobuje susedom epileptické záchvaty. Aspoň tak sa vždy sťažoval Segawa, ktorého menovec sa rozplakal uprostred kuchyne.

„Božéé,“ ozvala sa naštvane Tanaris, „čo je to tentokrát, zlatko?“
Vzala si ho na ruky a on sa spokojne zasmial: „Mama.“
„No to to je pekné, že mama...mama potrebuje variť.“
Synček sa na ňu zasmial oceánovými očami po ňom. Dnes sú Vianoce. Ako ich asi trávi?
„To je v pohode,“ jej teta Tsume sa na ňu otočila so sitkom a v tom sa ozval zvonček na dome, „stíhame. Ešte možno budeme skorej hotové, než som čakala.“

Tanaris trocha odignorovala jej vety, lebo sa ponáhľala otvoriť zvoniacemu. Srdce jej podskočilo pri predstave havraních vlasov. Skoro vyvalila dvere z pántov a po zistení, že pred ňou stoja dve osoby, sa jej tep zvýšil ešte viac, ako keby tam stál Uchiha.
„PANEBOŽE!“ vykríkla Inuzuka jak besná a hodila sa okolo krku Temari.
„Tanarííís,“ blondínka jej fňukla do huňatého svetru, „som tak šťastná, že ťa vidím!“
„Panebože,“ zopakovala a šmarila sa po Shikamarovi, „ako to, že ste v Konohe?!“
„No, svokra nás tlačila,“ pretočila očami piesočná žena a potom dvihla bielu igelitku skoro do úrovne jej očí, čím vlastne zastrela Tanaris zorné pole.
„Doniesli sme ti malý darček,“ vyškeril sa Nara a Inuzuka ich okamžite začala hnať dovnútra.
„Pozrite sa, kto prišiel!“ zarevala Tanaris na plné hrdlo, aby ju počul celý dom.

Vskutku, práce v celom dome sa na niekoľko minút pozastavili, kým sa Narovci zvítali s celou psou famíliou. A nakoniec, ako čerešnička na torte – zoznámenie sa so synovcom. Temari bola z neho v totálnom úžase. A zrejme aj Segawa z nej, lebo sa lepil k nej ako lepidlo. Spokojne si pohmkával a škeril sa na osadenstvo, ktoré sa usídlilo v kuchyni. Mal rád veľkú spoločnosť.
Tsume ich posadila a už mali pred sebou čaje a koláče: „Jedzte, ešte do večere ďaleko. Stihne vám vyhladnúť.“
„Ale my sme prišli len pozdraviť,“ Shikamaru na ňu obranne dvihol kútiky a ruky, „máte určite kopu roboty.“
„Ááále,“ najstaršia žena v dome mávla rukou a pokračovala utieraním oboch dlaní do utierky, „máme nadrobené, netreba sa báť.“
„Kedy ste vôbec prišli?“ Tanaris si prehodila nohu cez nohu.
„Dnes,“ Temari dvihla obočie, „nie je tomu dlho, čo sme došli.“
„Cesta bola trocha komplikovanejšia, lebo sme neskoro vyrazili,“ ozval sa jej manžel, „v noci sa nedalo absolútne cestovať.“
„Takže hovoríte, že Vianocujete v Konohe,“ Tsume sa obrátila od hrnca, ktorý miešala, „ako dlho sa zdržíte?“
„To ešte nevieme,“ manželia sa pozreli na seba, „neviem, aká bude situácia v nemocnici. Ak nedostanem žiadny urgentný list, tak hádam možno aj polovice januára.“
Ashi nadvihol obočie: „Tak to pomerne dlho. Stavíte sa dúfam ešte niekedy.“
„Samozrejmééé,“ spevavo súhlasili obaja.
„A vy s kým ešte Vianocujete?“ blondínka so štyrmi strapatými copmi po čiapke si poobzerala tváre s červenými znakmi.
„No,“ Hana pozrela dohora, „v podstate sme skoro v plnom počte. Chýba nám len Kakashi a Sasuke.“
„Sasuke?“ čiernovlasý riaditeľ Piesočnej akadémie nasmeroval hlavu na Tanaris.
„No,“ povedala potichu so stisnutým hlasom, „ja neviem, či príde.“
„Ako to?“ zamračila sa Tsume a v tvári sa jej formoval akýsi hnev.
„Neozval sa mi. V podstate...už...no dlho proste.“
„On nechápe, že by tu mal automaticky naklusať. Mala by si ísť za ním ho zavolať.“
„Teta Tsume,“ zaťahala váhavo, „ja nevie-“
„Jako neviem?!“ vybehla po nej a energicky gestikulovala voľnou rukou, „čo nevieš?! Tak choď za ním, nie? Staral sa o teba celý rok a na Vianoce bude sám?“
Narovci trocha zaujato sledovali túto situáciu, pričom si vymenili interesujúce pohľady...

Zbehlo sa to celkom rýchlo. Nečakaná, milá návšteva, ktorá svojím spôsobom bola darčekom pre ňu. Varenie, zdobenie. A bolo to tu. Dole v kuchyni sa konali dokončujúce prípravy. Hluk toľkých ľudí sa nedal nepočuť až na jej poschodie. Dokonca aj Segawu počula. Mala na jeho hlas veľmi tenké uši. Podľa zvonku tušila, že sa dostavil jej strýko. Nasledovné volanie jeho mena z úst svojich bratov jej domnienku potvrdilo. Nebol to Sasuke.

Chcela ho vidieť?

Po všetkých tých mesiacoch ich žitia sa toľké zmenilo. Zmenilo sa jej zmýšľanie, zmenil sa jej život, zmenili sa jej city. Zmenilo sa toľko toho, práve kvôli Sasukemu. Pohol s ňou, ako nikto predtým. Ani netušila, že sa v jednom momente dá horieť túžbou a druhou byť zamrazovaný svedomím. Tak, ako jej vnútorný hlas, tak aj jej prsty meraveli pod obrovským chladom, na ktorý nie je zvyknutá. Kde teraz asi je? Je so Sakurou? Srdce jej udrelo do hrudného koša pri spomienke na ich posledné stretnutie. Nepríjemné zimomriavky z prasknutia dreva za temenom jej prešlo odtiaľ cez brušká prstov, chrbticu až po prsty na nohách. Bol to on? Bol to ten Sasuke, ktorý ju večne ochraňoval?

A čo bola ona?

Nebola jeho milenkou, ženou a už ani spoločníčkou. Aj napriek tomu jej existencia vrieskala po potrebe byť s ním. Takmer sa mu celá odovzdala. Mala vôbec právo toľko vyšilovať? Prekusnúť mu peru ako nejaké zviera? Muselo to bolieť, lebo jeho reakcia bola priveľmi prudká. Červený karmín jej stiekol po myšlienkach tak, ako jemu po brade v ten večer.
Prikryla si ústa. Nemohla si pomôcť. Nemohla prežiť predstavu, že ona ju nahradí. Alebo, že ona nahrádzala dočasne ju. Nemohla čeliť skutočnosti, že jej svalový orgán, pumpujúci krv už nebije pre Gaaru, pričom ten Sasukeho kto vie...

Naštvane zavrela okno a zabránila Pani Zime vkrádať sa do jej izby. Posadila sa na posteľ a líca si pretrela, aby zabránila slzám zísť nižšie. Nech už jej spravil aj to, čo spravil. Nech už robí, čo robí...nedokázala na neho zanevrieť. Pripadala si trocha ako Sakura, ktorú teraz z duše nenávidí. Bezhlavo niekoho mať rád, bez nejakého zmyslu, úžitku a nevidiac, že ten druhý to má možno na háku. Emócie sa ňou prelínali jedna po druhej a napriek tomu, že mala v hlave strašný zmätok...vzadu sa jej stále viac a viac vyjasňovalo. A i keď stále jej myseľ zastierali pochybnosti, agresia a žiarlivosť...kráčala k jeho domu. Stále je pravdepodobnosť, že bude doma a nie s ňou. Verila tomu, avšak jej kroky rázne zastali, keď dvihla tvár naproti hustým vločkám a v jeho byte bolo zhasnuté.

Obličaj sa jej skrčil jednak topením sa krásy zimy na pokožke a obrovským smútkom, ktorý sa každým nádychom menil na zúfalstvo. Horúce slzy znova zaliali jej klanové znaky, ktoré si vďaka hrubým rukaviciam grambľavo utrela. Mala chuť sa tam zložiť a počkať, dokým sa nevráti. To však nemohla a miesto toho sa otočila, pripravená vrátiť do ich sídla.

Nepohla sa. Nie preto, že by umrzla, ale preto, lebo jej mozog kázal neodchádzať. Intuícia, ktorá ju ešte nesklamala dala rozkaz vyjsť na strechu. A to aj urobila. Snehule ticho pokrčili sneh na rovnej streche. Čupiac, držiac sa jednou rukavicou zeme, dvihla zrak.

Bol tam.