Zmätený Kazekage 69.

Ahóój, dnes trocha nazrieme viac do Sasukeho mysle.
Jeho myslenie, aspoň z môjho pohľadu je celkom zaujímavé.
Tak si to pekne užite.

„Bože, povieš mi ako je možné, že majú takú drzosť?“ krútila hlavou Temari a na rukách číčíkala Shinkiho, „divím sa, že Kenichi nenavrhol, aby Shuhaku bol znova zapečatený do Gaaru.“
„No to by skúsil,“ odfrkol si Kankurou, „Shukaku má predsa s Gaarom a Narutom dohodu.“
Gaara prikývol. Naku si sadla vedľa neho s Arayem na rukách: „Nechceš si ho chytiť?“

On zostal trocha zaskočený, prechádzal zrakom z nej a na neho. Trocha znervóznel. Naku syna trocha nadvihla a Gaara už nemal inú možnosť než dieťa prijať. Kŕčovito nastavil ruky a po menšej inštruktáži od modrovlásky už držal malého Arayeho správne. Nerušene sledoval malinké, mrviace sa v jeho náručí. Malo sýto zelené oči. Presne ako ich matka a Temari. Trocha sťažka prehltol a dvihol hlavu, lebo si uvedomil, že dialógy naokolo utíchli. Všetci sledovali Gaaru, držiaceho malé dieťa. Pocit nevoľnosti mu zhoršoval dýchanie. Pozrel na Naku a dúfal, že si Arayeho vezme, no ona si presadla ku Kankurovi. Stisol pery.

„Gaara?“ prehovorila Temari a poťažkala si synovca, „čo je s tebou?“
„Si nejaký zaseknutý,“ Kankurou zamyslene prezeral tvár mladíka.
Naku trocha posmutnela a tak si ho vzala naspäť: „Vadí ti, že si ho mal na rukách?“
„To nie,“ pohotovo reagoval, „len...nejak si neviem predstaviť, že...“
Slová nechal niekde napol ceste. Súrodenci a ich partery si vymenili pohľady. Taká ich stará klasika, keď šlo o Gaaru a jeho Tanaris. Vždy radi mapovali situáciu, teda treba dodať, že Shikamaru bol taký ľahostajnejší. Ale vždy vedel najlepšie zasiahnuť do problémov, ako aj zasiahol teraz.
„Naku,“ napravil sa na gauči, „môžem?“
Nastavil ruky a ona mu malého opatrne predala. Shikamaru klesol späť na matrac novučičkého gauču. Araya behal očami po ňom. Konožan sa usmial a ukazovákom pohladil malému líčko. Jeho drobný synovec si našiel cestu k jeho ukazováku a obmotal ho malými prštekmi. Shikamarovi sa vyčaroval priam až kúzelný úsmev na tvári. Zrazu si malý kýchol a Nara dvihol tvár na jeho rodičov: „Božééé, on je takýýý rozkošnýýý.“
Všetci sa z jeho nečakanej reakcie zasmiali, no Temari sa celá totálne roztekala. Prvý krát o ňom zmýšľala ako o otcovi. A že by mu to riadne svedčilo.
„Shikamaru,“ prehovorila potichu celá červená.
On jej venoval pohľad a pri fakte že aj ona by mohla byť matka jeho dieťaťa, mu srdce pozabudlo spraviť pár úderov. Na celú rodinu doľahla akási detičkovská mánia. Skutočne to vyzerá, že v budúcej dobe natalita v Sune porastie. Len Gaara stále s nepokojom sledoval, hmýriacich sa drobcov. Ako sa asi Tanaris má?

„Gaara?“ brat ho vytrhol z myšlienok, „asi by sme sa mali vrátiť, čo?“
„Hm, asi áno,“ Kazekage sa postavil a zobral svoj klobúk zo stola.
„To už tak skoro idete?“ Temari sa zamračila.
„Áno, sestra. Nie každý sa môže v práci flákať,“ rozložil rukami.
„Pf,“ urazene odvrátila od neho zrak, „len dočasne mám kopu času.“
Shikamaru žmurkol na švagra: „Vieš musíš mať pod sebou správnych ľudí, aby si si vedel urobiť čas.“
„Och,“ mávol rukou a nasadil si svoju čiernu čapicu, „sa hovorí niekomu, keď nie je v rade. Bože, ja tak neznášam administratívnu prácu.“
„To zvládneš, láska. Maj sa,“ Naku ho si ho vyobjímala.
Kankurou pristúpil k dvojici sediacej na gauči a pobozkal synov na čelo. Gaara pozdravil rodinu a spolu s lútkarom sa vydal do horúceho popoludnia. Dúfal, že sa mu vonku mimo rodiny a...detí bude lepšie dýchať.

„Týý, počuj,“ drgol lakťom do Gaarových rebier, „ty malé deti moc asi nemáš rád, že?“
Kazekage trocha nadvihol hlavu, aby cez klobúk videl na celú jeho tvár: „Si tu otázku nemohol trocha zaobaliť?“
Kankurou sa trocha zasekol: „Prepáč, nenapadlo ma to.“
„Hm.“
„Tááák?“ priblížil sa do jeho osobného priestoru na čo mu Gaara uhol trupom.
„Nie, však nemám nič proti tvojim deťom. Som rád, že si šťastný.“
„Gaara,“ dupol nohou čerstvý otec a zastal.
„Čo je?“ podráždene zažmúril modré oči.
„FŇUK!“ úmyselno-detinsky si znova dupnul, na čo sa Gaara otočil a vydal sa znova na cestu.
Kankurou ho po chvíľke dobehol a porazenecky si povzdychol.
„...Kankurou?“
„Čo?“ spýtal sa trocha znudene.
„Občas sa chováš ako dieťa.“
„Pf,“ Kankurou zaťal jednu ruku v päsť a radšej už kráčal mlčky do budovy kage, „fajn...“

„Dotemo-san?“ ozvalo sa niekde v tme.
„Áno?“
Z tmy chodby vyšla chudá žena s krvavo červenými vlasmi, aké vlastnil aj on.
„Len som sa chcela spýtať, že či nechcete niečo doniesť. Jedlo alebo vodu,“ pozrela mu do hnedých očí, no zahanbene klesla nimi niekde na zem.
„Vodu by som si dal,“ odvetil jej, ale to už pozeral do zaprášeného zvitku.
„H-hai,“ našla odvahu na neho dvihnúť oči, lebo vedela že on sa nedíva, „donesiem vám.“
Onedlho sa Uzumaki vrátila s džbánom a skleneným pohárom. Trasľavo ho položila pred neho na stôl plný spisov a papierov. Ešte rozklepanejšie mu naliala číru tekutinu.
„Ďakujem,“ venoval jej krátky pohľad a potom mu hlava znovu klesla k jeho povinnosti.
„Ehm,“ odkašlala si.
Otočil sa na ňu a očakával, čo spraví. Nejak sa mu nepáčilo, že zdržuje. Stále mu uhýbala pohľadom, pripomenula mu Hinatu, keď sa pozerala na Naruta.
„Potrebuješ niečo?“ spýtal sa nakoniec, lebo ku konverzácií sa akosi nemala.
„N-ni-nie,“ splašene zagestikulovala, „len som sa...chcela spýta-tať, že prečo tak pilno študujete.“
„Hokage-sama ma ako potomka Uzumaki klanu poslal preskúmať naše techniky,“ dvihol znovu na ňu zrak a pokúšal sa usmiať, „vyrastal som v Konohe a tak mám v umení nášho klanu trocha medzery.“
„A-aha,“ nadšene sa usmiala a pritisla ruky k prsiam, „to je skvelé. Tak...veľ-a šťastia.“
„Ďakujem,“ mysľou sa vrátil k pečatiam piatich živlov a ani netušil, kedy dotyčná odišla...

Sedel v knižnici už niekoľko hodín. Oči ho boleli. Hlavne z toho, že tam bolo prítmie a on si musel svietiť sviečkami. Unavene sa oprel a silno si stlačil koreň nosu v snahe zahnať tupú bolesť, ktorá ho otravovala už týždeň. Vzdychol si a pozrel do stropu, ktorého koniec kvôli tme nevidel. Pripadal si tam celkom stiesnene a pri tom na takéto miesta bol zvyknutý. Z pamäte sa mu nedobrovoľne vyplavilo Orochimarovo sídlo, prekliata pečať, pomsta. Tvár schoval v dlaniach a hlbokými nádychmi potlačoval spomienky, ktoré sa drali na povrch ako topiaci sa človek na hladinu. Predstava jeho domova, matka, otec.

Itachi...

„Arrghh!“ vystrelil zo stoličky, schválne rukou zvrhujúc hordu kníh zo stola.
Mal chuť si do niečoho udrieť, no naokolo neho to boli len samé regáli plné kníh a kadečoho. Stál na mieste a hrýzol si do spodnej pery. Bolesť ho ukľudňovala. Až nebezpečne moc. V očiach sa mu zablysol kunai, položený na stole. Pomaly k nemu pristúpil a vzal do ruky. Spravil si s ním tenučkú reznú ranu na predlaktí a ukojený si pokojne sadol. Zavrel oči. Užíval si bolestivý a štípavý pocit tvarovaný do linky na pokožke. Hlučne nasal vzduch. Znepokojovala ho myšlienka, že má rád bolesť. Bol si vedomý toho, že to nie je v poriadku.

Už len dve hodiny. Už len dve hodiny, knižnica sa zavrie a bude môcť ísť domov. Krv kvapkajúca na jeho stehno mu pripomenula, že nemôže všetko zamazať karmínom a tak vytiahol obväz z kapsy na shurikeny. Flegmaticky si ruku zamotal do gázy a pokračoval vo svojej doterajšej práci...

„Dotemo-san?“ znova ten utiahnutý hlas, „už zavierame.“
„Idem. Len to tu upracem,“ zdvihol sa od stola.
„Nie, to-“ vydala sa smerom k nemu, no keď do nej zapichol oči, skrehla.
„Ja...ja to popracem,“ sklonila hlavu a on dostal až chuť za to chovanie ju spražiť, „kľudne choďte domov.“
„Nie,“ nastolil nekompromisný tón, „ak mi chceš pomôcť, môžeš ale mňa nebudeš obsluhovať.“
„Dobre, Dotemo-san,“ zasekávala sa takmer na každej slabike, ktorú chcela povedať.
Jej plachosť bola pre neho ako jed, ktorého sa chcel zbaviť. Brala do rúk knihy, aj tie zo zeme. Radšej sa nepýtala prečo sú tam, ako sú. Mlčky, no nervózne ho očkom sledovala, pokým on ešte niečo čítal v nejakom zvitku, ktorý sa chystal založiť. Naraz Uzumaki zhíkla a on od toho vysokého hlasu až ustúpil: „Vy ste zranený!“
Pribehla k nemu: „Čo sa vám stalo?“
On stuhol a skoro ruku vytrhol z jej spárov. Nechcel, aby sa ho dotýkala, nemal rád dotyky cudzích ľudí. Ledaže by ich chcel odrovnať. Dotemo Uzumaki zatriasol hlavou, aby vyhnal svoju poslednú myšlienku. Samého seba vydesil.

„Ošetrím vám to. Som medik,“ usmiala sa.
„Nie,“ hneď ako dostal príležitosť, okamžite stiahol ruku k sebe a chytil si krvou presiaknutú gázu.
„P-prečo?“ prsty jej zostali hmatať vzduch.
„Nechcem.“
„Ale nebojte sa Dotemo-san, nebolí to,“ znova sa po jeho ruku natiahla.
„Povedal som nie.“
Ona až od chladnosti jeho tónu nasucho preglgla a ostala sa venovať tomu, čomu mala. A on bol len rád. Spomaľovala ho, bol dosť hladný a už sa tešil, čo nájde doma v hrnci...

„Ahoj,“ ozvalo sa len slabo počuteľne.
Tanaris sedela v kuchyni a čítala si noviny. Dvihla od nich zrak a chcela sa usmiať, no všimla si krvavej ruky: „Čo sa ti stalo?“
„Nič. Nerieš to.“
Ona urazene pozrela znova do písmenok. Po dome sa rozľahol zvuk rušenia techniky tieňových klonov. Ako sa klony zrušili, opäť sa dozvedel, že doobeda mala také bolesti, že sa nemohla ani hýbať. Ona sa aj tak tvárila, že je v poriadku. Ako keby nevedel.
„Nehraj sa na hrdinku,“ zložil zo seba chuuninskú vestu, na ktorú si už za tie viac dva týždne zvykol.
„Mám hrať urevánka?“ strelila po ňom a on otvoril chladničku.
Bola skoro prázdna. Presnejšie suroviny boli, ale nebolo jedlo. Trocha zmätene na ňu pozrel a ona sa na neho usmievala. Ale tentokrát ironicky.
„Predsa ťa nemám obsluhovať.“
„Tanaris,“ zavrel chladničku a prešiel pred ňu, „prepáč mi to.“
„Tomu hovoríš omluva, keď sa na mňa dívaš zhora?“ oprela si tvár o ruku.
Sasukemu zacukalo v kútiku oka. Jej drzosť bola vec, čo na nej neobľuboval.
„Budem vždy rád, keď ma uvítaš s teplým jedlom. Samozrejme len pod tou podmienkou, že sa nebudeš premáhať.“
„Dobre,“ spokojne sa postavila, no hneď klesla na stoličku.
Chytila si rameno. Sasuke jej zatlačil naň a oná bolesť pomaly začala ustupovať. Avšak po malých kúskoch. Vrývala sa jej do tela pálčivým charakterom a napádala teraz kĺby. Sťažka dýchala a objímala si dieťa v jej bruchu. Vždy sa oňho pri tom bála. V kuchyni sa niesli jej občasné vzlyky, či iné divné pazvuky, ktorými sa snažila nejak vykompenzovať bolesti.

„Sa-u-ke,“ vyslovila ledva zrozumiteľne, „potre-buhem, pomo-“
„Som tu,“ opäť jej prstami spôsobil tlak v paži a nechal svoju chakru prechádzať do jej tela, aby bránila tej Orochimarovej. Sasuke ju jednou rukou chytil na sánkach a tým ju donútil pozrieť sa do sharinganu. Ostala nehybne visieť v priestore, sťa socha a poloha, v ktorej doteraz zotrvala bola porušená, keď ju vzal na ruky. Pripadala mu zase o niečo ťažšia. Položil ju do spálne a sadol si k nej čakajúc, kým sa preberie...

Poznámky: 

kuk!

Viem, že sa to sem moc nehodí, ale moje dve sesternice rozbiehajú v Londýne kariéru speváčok a vydali v spolupráci s jedným vydavateľstvom svoj prvý song. Majú fakt krásne hlasy.
V & K - Slow Down
Mrknite si to

Ďakujem moc moc za prečítanie!!!