Zmätený Kazekage 64.

Tak som tu ZAS!

Sabaku Vás opäť zdraví vo svojom novom dieli, ktorý bude dosť taký prelomový. Pomaly, ale určite (alebo už konečne?) sa dostávame ku koncu série, ktorú som začala písať tuším v 15 ... momentálne mi ťahá na 21 a vôbec by ma nenapadlo, že môj prvý príbeh, ktorý som kedy začala písať sa pretiahne na takmer 6 rokov...

Och, bože to je kecov, Sabaku. Nejak som sa rozľútostila #nostalgia
Každopádne si diel užite

Yochi sedel vonku na kameni a poťahoval nosom. Na tvári mal čerstvo zaschnuté slzy a pred očami tmu. Pocítil tlak na ramene a on dvihol tvár z dlaní. Stála tam Sakura a mierne prehovorila: „Dostali sme s veliteľstva rozkaz, že máte ísť so súrodencami na Gaarov front.“
„Hai,“ Yochi sa postavil a poutieral si oči.
Sakura zložila ruky ku srdcu a smutno sledovala, ako jej bývalý spolužiak odchádza. Jeho, už len dvaja súrodenci prichystaní čakali a všetci sa dali na cestu.

Bolo nad ránom, keď v diaľke videli spiacich ninjov a tých, ktorí mali stráž. Zdali sa im ako malé body a iní ako pozdĺžne. Skupina celý čas mlčala. Ich brat, časť z nich odišla. Nikomu z nich nebolo do reči, každý potreboval sa sám vysporiadať so stratou Segawu. Tanaris tiekli slzy, že ledva videla kam stúpa.
Nagaya uháňal piesočnou pláňou, chcel si byť čo najskôr istý, že sa aspoň ich otcovi nič nestalo. Nezvládol by keby prišli aj o neho. Nohy im už moc nevládali, no valili sa so zúfalstvom, letiacimi za ich zadkami. Naraz Tanaris zastala. Jej bratia sa zastavili až niekoľko metrov pred ňou. Mala zvesenú hlavu a ruky zaťaté v päsť.

„Tanarííís!“ zakričal na ňu Yochi.
„Čo mu poviem?“ zakňučala.
„Nie je to tvoja chyba, sestra,“ zemný brat k nej spravil krok.
„Ale kvôli mne...tu už nie je. Čo poviem otcovi?!“ skričala do ranného ticha a dostala chuť si všetky vlasy vytrhať z hlavy.
Klesla na kolená a kývala sa hore dole. Bratia k nej prišli. Z oboch strán ju pohladili po chrbte a postavili ju.
„Poď, sme vo vojne, nikto z nás si nesmie dávať za vinu niečiu smrť,“ potichu šepol Nagaya a pokračovali v ceste, tento krát pomalšie.

„Kazekage-sama,“ jeden ninja pristúpil k zobúdzajúcemu sa vodcovi dediny a hlavného frontu.
„Hai,“ mladík sa postavil a obzrel sa, či má vedľa nôh svoju tykvu.
„Blížia sa k nám traja ninjovia z klanu Inuzuka.“
„Len traja?!“ Gaara sa strhol a okamžite si dal tykvu na chrbát, „jak je to možné, že je len traja? Mali byť štyria.“
Ninja trocha od strachu cúvol a skrčil spotené obočie: „Prepáčte, Kazekage-sama...ja neviem preč-“
Shinobi z Kamennej ani nedopovedal a červenovlasého nebolo. V prítmí a jemnom cvrlikaní vtákov sa zniesol zvuk piesku, ktorý sa vyformoval do malého ostrovčeka. Rýchlo naňho nastúpil a vzniesol sa vyššie. Panika mu pohlcovala vnútro. Otáčal sa okolo seba, aby zazrel niekde postavy v diaľke. Boli ešte veľmi ďaleko. Vyrútil sa im naproti. Po čele mu stiekol kropaj potu, srdce mu zvieralo, každý jeden orgán v tele mal poskrúcaný.
„Nie, nie, Tanaris je isto v poriadku,“ zúfalo si pre seba povedal a popohnal piesok ešte viac.
Srdce mu šťastím podskočilo, keď rozpoznal fialový plášť. Zniesol sa k zemi a ešte za veľkej rýchlosti zoskočil na zem. Takmer sa mu od zotrvačnosti kolená podlomili, no on pokračoval ďalej.

„Gaara!!!“ ona vyšprintovala proti nemu.
Ich tela do seba narazili ako prietrž mračien. Tanaris po náročnej ceste to takmer neustála, no on ju udržal v náručí. Zabrodil svoje čierne oči do jej krvou a špinou zlepených vlasov. Tisol ju k sebe ako o život a ona mu plakala do hrude.
„Tanaris, ani nevieš ako veľmi som šťastný, že si v poriadku,“ odtiahol sa od nej a pohladil jej premočenú pokožku na lícach.
Po pár sekundách sa dostal z tranzu a spoza nej pozeral, ktorý zo živelnej štvorky neprišiel. Vnútrom mu prešiel smútok.
„Segawa,“ šepol a ani sa nepýtal.
Výrazy všetkých troch hovorili za seba. Pozrel na nich všetkých: „Je mi to veľmi ľúto.“
Tanaris začala znova vzlykať a hodila sa do jeho oblečenia. Gaara bolestne zavrel oči a hladil ju po vlasoch: „Som tu pre teba...“

Vtisol jej jemný bozk do hnedého závoja a na to ich Yochi trocha popohnal. Bolo mu zle a potreboval si oddýchnuť. Hlavne vodu. Všetci traja boli strašne smädný, no Nagayu vyše trápila existencia jeho otca ako nejaká voda. Dostali dobrú správu, že ich otec oddychuje a nie je zranený. O zapečatení ich matky im Gaara nič nepovedal. Uznal, že nie je vhodná doba im to povedať. Tanaris všetko, čo sa im stalo vyrozprávala Gaarovi, zatiaľ čo ju on podopieral.

Boli už na fronte a prvé, čo Nagaya spravil letel za otcom aj s bratom, no Tanaris zastavila Gaaru: „Nejdem za ním.“
„Tanaris, nie je to tvoja vina,“ pohladil ju po líci, „ver mi prosím.“
„Všetko to s Orochimarom som začala ja, chápeš?!“ vybehla po ňom.
„Nie, bola si malá...aký som bol ja predsa. Boli sme k zlým veciam dohnaní,“ pristúpil k nej bližšie, „boli sme deti.“
„Bude ma nenávidieť,“ zakryla si rukou oči.
„Nebude,“ opäť ju pohladil, „sama vieš, že by to nedokázal. Bude nenávidieť Orochimara, ale nie teba.“
„Al-“
„Tanaris, ver mi prosím. Neklamal by som ti,“ pozrel jej hlboko do očí.
„Už sa so mnou mieniš normálne baviť?“ pousmiala sa a utrela si slzy.
„Prestaň, sme vo vojne a predtým než umriem, či už to bude dnes, alebo za niekoľko desiatok rokov, chcem aby si vedela...“
„Vedela?“ spýtala, lebo sa na dlhšiu dobu odmlčal.
„Že ťa milujem od prvého momentu, ako som ťa uvidel.“
Pred nejakou dobou by z niečoho takéhoto bola ochromená, ale...vedela to, vždy to vedela i v tých najhorších chvíľach, kedy ju odmietol. Keď ho chcela tak veľmi nenávidieť, keď chcela, aby jej pocity sa vyparili, keď nechápala jeho správanie...vždy jej vnútro hovorilo, že neexistuje preňho žiadna iná len ona.
„Gaara,“ uľavujúco si povzdychla, „ a to musel byť okolo všetkého taký hunbúk?“
Pousmial sa: „To nie je tá správna reakcia.“
Tanaris bola rozklepaná, tak nejak na ňu Gaarove slová nepôsobili ako mali. Bola šťastná, že niečo také povedal a až sama neverila svojim ušiam, no strata jej brata bola silnejšia ako toto. Zabrodila mu tvár do oblečenia: „Milujem ťa.“

Až mu takmer bolo pri tých slovách do plaču, aby niekto miloval démona ako on. Veril, že len ona také niečo dokáže. Daroval jej naliehavý bozk, z ktorého sa tlačili milióny pocitov. Hovorí sa, že na bojisku poznáš skutočných priateľov a on na tom svojom poznal, že za túto ženu by aj dýchal, rovnako ako ona za neho. Potreboval ju a ona potrebovala jeho, teraz obzvlášť. Gaara sa od nej odtiahol a videl jej úsmev s prímesou smútku. Aj jeho výraz povädol. Obaja mali konečne, čo chceli...avšak zároveň Tanaris prišla o niečo veľmi drahé.

„Tanaris,“ ozvalo sa za ňou a jej srdce vyskočilo do výšin.
Pomaly sa otočila a zazrela otcovu zničenú tvár. Vyzeral hrozne. Preňho druhá psychická rana za jeden deň.
„Prepáč...“ nové horúce slzy zaliali jej tvár.
„Nie, dcéra. Chcel ťa chrániť, to si nemôžeš vyčítať.“
Ashi Inuzuka podišiel k dcére a utrel jej tekutinu z ich klanových znakov. Zovrel ju v náručí a zo všetkého najviac si prial, aby nemusel po vojne pochovávať ďalšie svoje dieťa. Ruky mal ovtočené hodnú chvíľku. Potom si ju odsunul od seba na dĺžku rúk: „Bež si oddýchnuť, vraj ste cestovali skoro celú noc.“
„Mali by ste si všetci traja,“ ozval sa Kazekage a poobzeral sa po okolí, „kým sa ešte dá.“
Len neochotne trojica poslúchla a ľahla si do tieňa. Ani jeden z nich za posledné dva dni skoro nespal. Únava, fyzické a psychické vyčerpanie na nich doľahlo a usnuli takmer v momente, kedy zavreli oči.

„Úprimnú sústrasť, Ashi-dono,“ Gaara žalostne pozrel na smutného otca.
„Ďakujem, Kazekage-sama,“ napravil si vestu a sledoval okolie pred sebou, „viete...chcel som vás požiadať, aby ste odpečatili Kayo. Aby s ňou deti mohli prehovoriť, ale zmenil som názor.“
Jeho spoločník, s ktorým viedol dialóg mu kývol hlavou a premýšľal.
Aké by to bolo keby ju stretol?
Svoju matku.
Radšej ani na to nechcel pomyslieť, lebo mu niekde vnútri vyrašil hnev a nenávisť. Zahnal svoju myseľ do úzadia a uprel ju k rodine Inuzuka.
„Tiež si myslím, že by to nebolo najrozumnejšie.“
„Vzhľadom na to, čo som sa teraz...“ pozrel si na veľké zašpinené dlane, „dozvedel.“
Vystreté prsty pokrčil do päste a potlačil slzy. Nie, nemôže to urobiť ani svojim deťom ani jej. Nie, keď Segawa už nie je. Hlavou mu preleteli myšlienky, spomienky na nezbedného, papuľnatého, no milovaného syna. Chodil domov celý zablatený, jedol rukami a večne ho bolo počuť na celý dom. Sťažka prehltol a pozrel na zvyšok jeho detí. ‚Prosím...už mi neumierajte...‘

„...je zima, poď už...“
„Hm?“
„Tanaris.“
„Ešte chvíľu, Neji.“
Hyuuga si povzdychol a postavil sa naspäť k nej. Pozeral pred seba na hrob. Segawa Inuzuka. Potiahla nosom a hlavu oprela o jeho rameno. Ozval sa tichý povzdych a dlhovlasý muž ju pohladil po chrbte.
„Nesmúť, máš sa teraz radovať.“
„Hm...hlúpy dátum sme to vybrali,“ zamračila sa.
„Je to už tri roky, Tanaris. Nebude sa hnevať,“ pousmial sa na ňu, „určite by si aj on užil zajtrajšiu svadbu...“