TEAM Konohamaru: Saradina encyklopédia labiek I.

Bolo skoro ráno. V okrúhlej hokage pracovni sedel blonďatý tridsiatnik rozvalený v koženom kresle. Ranné slnko mu vyprážalo tvár, ale bol príliš unavený po nočnom záťahu, aby sa čo i len otočil. Po chvíľke sa rozleteli dvere. Naruto len ťažkopádne rozlepil zaspaté oči, párkrát žmurkol, aby zaostril pohľad k dverám.
„Ty si beznádejný prípad,“ uštipačne ho karhal vysoký fešák s havraními vlasmi, v čiernom plášti opretý o stenu.
„Rád sa s tebou na deň vymením, aby si si to vyskúšal, Sasuke,“ zasmial sa a masíroval si stuhnutý krk, „naozaj už potrebujem dovolenku.“
„Rozhodne ju potrebuješ,“ odrazil sa od zárubne, vošiel dnu a zavrel za sebou dvere.
„Prosím, len žiadne zlé správy, lebo vážne mám dosť práce, aj bez toho,“ ukázal na horu papierov vedľa stola, „ak by ťa to zaujímalo, už tie papiere po novom preskakujem.“
„Šetri dych, som tu kvôli niečomu inému,“ posadil sa oproti nemu do kresla.
„Ja viem! Chceš pánsku jazdu! Súhlasím, vybavím si voľno, ale len tak tajne, nikto o tom nesmie vedieť!“
„Teraz si vravel, že nemáš čas!“
„Na horúce kúpele sa vždy nájde čas,“ usmievkával sa šibalsky.
„Sklamem ťa, som tu kvôli svojej dcére, dnes má narodeniny.“
„Naozaj? Znova?“
„Áno, Sarada má narodeniny ako každý rok, pako,“ pogúľal očami, „ale to je jedno. Potrebujem, aby si niečo pre mňa urobil.“
„Tak na nákup darčekov nemám čas, jedine, žeby si mi s týmto,“ ukázal prstom vedľa seba, „po-mo-hol.“
Sasuke otrávene vzdychol: „Počúvaj a neprerušuj ma! Zavoláš moju dcéru.“ Naruto prikývol. „Mám pre ňu misiu,“ čakal s napätím, čo jeho priateľ povie, „pošleš ju pro encyklopédiu labiek!“
Narutovi hlavou prebleskol obraz na Sasukeho s mačacou čelenkou na hlave. Spustil bravúrny, hlasný smiech. Sasuke len nechápavo sledoval svojho blonďatého priateľa, ktorému už zrejme prepínalo, z toľkej práce a čakal, kým sa upokojí.
„Už si skončil?“
„Prepáč, ale na niečo som si spomenul,“ utrel si slzy, „tak dobre. Ale prečo práve dnes?“
„Tak nejako som prehodnotil predošle rozhodnutia. Dlžím to jej aj klanu.“
***

O niekoľko hodín neskôr stáli v okrúhlej pracovni celý tím Konohamaru a sledovali, ako sa ich Hokage prehrabáva v mase zvitkov a niečo hľadá.
„Oco, dúfam, že dnes máš pre nás niečo super! Žiadne trápne misie, varujem ťa, inak to tu balím a idem sa niekam poflakovať!“
„Povedal som ti, že v Hokage pracovni som pre teba pán Siedmy alebo Hokage-sama!“ zdôraznil.
„Stále ma len buzeruješ!“ pokúšal sa vyprovokovať svojho otca.
„Boruto!“ uzemnil ho vedúci tímu Konohamaru. Naruto konečne našiel, čo hľadal a spotený sa zvalil do kresla aj so zvitkom v ruke.
„Budem sa tváriť, že som to nepočul,“ venoval prísny pohľad svojmu synovi a otočil sa k Sarade. „Dnes som dostal list od tvojho otca, Sarada.“ Tá sa zaujato priblížila k stolu. Zakaždým sa jej rozbúchalo srdce, keď niekto spomenul jej otca. Otca, ktorého pred polrokom konečne spoznala, ale znova musel odísť na misiu. „Tvoj otec by ti chcel dať narodeninový darček.“ Celá sčervenela. On nezabudol? Musela sa premáhať, aby jej nevyhŕkli slzy šťastia. Prvý narodeninový darček a práve od najdôležitejšieho chlapa v jej živote.
„Čo to je?“ začínala byť nedočkavá.
Naruto sa usmial: „Misia!“ Prekvapilo ju to. „Tvoj otec ti zveril misiu v opustenej zóne v starom opustenom meste, ktoré bolo kedysi dávno zbrojným mestom Uchiha klanu. Obývajú ho ninja mačky, takže je to dosť ...“
„Pche, zase zvieratá ...“ naštvane podotkol Boruto. Sarada mu nevenovala pozornosť.
„Nebezpečné. Tvojou úlohou je získať stratenú knihu,“ Naruto sa usmial, keď videl, že Sarada ani nedýcha, „Sasukeho a Itachiho encyklopédiu labiek.“
„Idem do toho!“ vykríkol rozpálene Boruto.
„Čo tak zrazu?“ zaujato sa pýtal Mitsuki Boruta.
„Sasuke je celoživotným rivalom môjho SKROMNÉHO PÁNA OT-CA,“ zdôraznil posledné slová.
„Boruto, správaj sa slušne!“ uzemnil ho Konohamaru.
„To je dobre, Konohamaru,“ ignoroval svojho syna a upriamil pozornosť na Saradu. „Tvoj otec ti zveril túto misiu. Je to výlučne vec Uchiha klanu.“
„Sarada,...“ prosíkal Boruto, „hádam nerozmýšľaš, žeby si nás z toho vynechala ...“
„Rozhodla som sa,“ usmiala sa, „môj otec by šiel určite sám, ale ja nie som on,“ pozrela na svojich kamarátov, „ideme spolu, chlapci?“ Chlapci si vymenili víťazné úsmevy.
***

„Páni, tvoj fotrík má teda štýl, Sarada,“ ospevoval kus papiera Boruto. Čítal si presné inštrukcie, ktorými sa má partia riadiť, „opustená zóna nie je zas až tak ďaleko, nachádza sa blízko Orochimarovho úkrytu.“
„Prečo by ti Sasuke zveril takú misiu? Čo tá encyklopédia labiek vlastne je?“ vyzvedal Mitsuki.
„To netuším.“ Kráčali všetci traja vedľa seba. Sarada so smutnou tvárou premýšľala, prečo sa vždy cíti trápne, ak sa jej niekto niečo pýta na otca. „Ale uznajte, je to fajn byť mimo Konohy, že?“ snažila sa zahovoriť. Mitsuki jej venoval milý úsmev, ako vždy.
„A ešte bez Konohamaru-senseia,“ zasnene dokončil Boruto lúštiac mapu.
„Prečo si vždy tak uštipačný?“ napravila si okuliare. „Čo v tej mape vlastne hľadáš? Nie je tam nič tajné, Boruto. Čítala som mapu s aktivovaným Sharinganom,“ dokončila otrávene.
Pozrel na tmavovlásku s okuliarmi a zapýril sa: „Myslíš, žeby ma tvoj otec prijal za svojho študenta, keby sa vrátil do Konohy?“
Sarada len mykla plecom. Rada by ho potešila, ale vzhľadom k skutočnosti, že sa jeho idol nevenuje ani vlastnej rodine, silne pochybovala, žeby sa venoval nejakému cudziemu decku.
„Kde máš čelenku Boruto?“ všimla si Sarada.
„Naposledy sa mi ošúchala, tak som si objednal novú, s poškrabanou chodiť nebudem, nie som loser.“
***

„Pána beka! Veď toto je hotové veľkomesto!“ zreval Sarade do ucha nadšený Boruto. Mitsuki sa rovnako nadšene rozhliadal. Pred nimi stálo obrovské opustené mesto s farebnou výraznou ceduľou pred vstupom: „Opustená zóna ...“ prečítal nahlas Boruto.
Sarada odložila zvitok do kapsy a kráčala vpred. Po prekročení hranice sa mesto zdalo ešte strašidelnejšie ako predtým.
„Zaujímalo by ma, prečo tu nikto nebýva?“ rozmýšľal nahlas Mitsuki.
„Bývajú tu predsa ninja mačky...“ opravil ho Boruto.
„Takto som to nemyslel,“ usmial sa ale v duchu rozmýšľal, či tento pako je v skutočnosti syn Siedmeho.
„Tak, kde je ten vstup...?“ rozhadzoval rukami Boruto. „Nepíše tam, ako sa dostaneme do tej zbrojnice?“ Sarada len mykla plecom. „No, to je ako hľadať ihlu v kope sena,“ dudral znechutene.
„Boruto, zavri už prosím ťa ústa! Potrebujem sa sústrediť!“
„A načo?“
„Vyčerpávajú ma tvoje nezmyslené otázky. Prečo-prečo?! Rozmýšľaj, Boruto! Sme v opustenom veľkom meste. Hľadáme miesto, ktoré je ukryté! Logicky predpokladám, že sa zbrojnica bude nachádzať niekde pod zemou. Čo je mimochodom tiež dosť široký pojem, keďže to môže byť kdekoľvek. Otec tam napísal len to, ako sa sem dostanem. Takže to znamená, že aby sme sa ďalej pohli, musíme nájsť aspoň nejaké mačky, ktoré nás tam zavedú, no nie?“ Boruto súhlasne prikývol.
***

„To bude určite ona!“
„Je mu naozaj veľmi podobná, mňau...“
„Choď to oznámiť mačacej babičke, mňau...“
***

Trojica kráčala už takmer hodinu mestom. Sarada začínala byť nesvoja. Nechcela sklamať svojho otca. Ale, čo si myslel, keď jej nevysvetlil, ako sa do úkrytu dostane: „Iba žeby, to bola pravá schopnosť Uchiha klanu, bez problémov nájsť čo hľadám?“ rozmýšľala nahlas. Vtom narazila do chrbta Mitsukiho. „Prečo ste zastali?“ Ten jej ukázal prstom pred seba. Sarada sa nahla, aby sa cez neho pozrela.
Pred nimi na zemi sedeli dve malé, oblečené mačky.
„Aké chutné mačičky!“ pomaly sa približoval k dvom chlpatým kĺbkam.
„Eee Boruto, myslíš, že je ...“ snažil sa upokojiť nadšeného Boruta, Mitsuki.
„Mám ešte šunku od mami, chytíme mačku a za odmenu, že nás dovedie do zbrojnice, obetujem ten posledný kus, čo mi ostal.“ Sarada s Mitsukim si vymenili nechápavé pohľady.
„To nie je dobrý nápad,“ zašepkala Sarada.
Boruto sa rozbehol mačkám oproti a vyvreskoval: „Musíme ich chytiť!“
„Stoj!“ upozornila ho, no už bolo neskoro.
Jedna z nich sa vrhla oproti nemu, vyskočila na jeho hlavu a malými pazúrikmi mu doškriabala čelo. Zoskočila z jeho hlavy dole, posadila sa ku kamarátovi, akoby nič, olizla si labku a upravila jemnú srsť. Druhá sa ozvala: „Ty budeš Sarada, mňau?“ Sarada len nechápavo prikývla.
„Hlúpa mačka!“ gánil Boruto na zemi.
„Čo si si myslel, blbec? Sme ninja mačky!“ urazene karhala Boruta mačka, ktorá ho pred chvíľou poškriabala.
„Sarada, tie mačky rozprávajú?“ neveril vlastným ušiam Mitsuki.
„Dobre, tak prepáč, ale bolo to nutné? Na čele mám škrabanec!“
„A ešte aký!“ rozrehotal sa Mitsuki, keď sa k nemu Boruto otočil. Na čele mal vyškriabané PAKO.
„Ja som Denko a on je Hino. Poďte všetci za nami, mačacia babička vás už očakáva.“
Sarada spolu s partiou, nasledovala dvojicu chlpáčov podzemnými chodbami. Bolo dosť náročné si zapamätať všetky tie chodby. Sarada mala pocit, že sa točí stále dokola.
„Už si tu mala byť dávno, nerozumiem, prečo s tým tvoj otec tak zaháľal, mňau.“
„Dúfam, že si nám priniesla nejakú dobrotku, mňau.“
Sarada vybrala z kapsy matabi: „Už chápem, prečo som ju mala priniesť,“ zasmiala sa.
„Neznášam tie sprosté mačky!“ gánil v pozadí Boruto, zatiaľ čo si utieral krv z čela.
„Náhodou, ti to teraz pristane,“ znova sa rozrehotal Mitsuki.
***

Keď partia vstúpila do miestnosti, naskytol sa im pohľad na asi stovku mačiek a malú, guľatú babičku, ktorá si sladko vyfukovala dym z fajky. Sarada sa po vstupe do miestnosti uklonila: „Dobrý deň, mačacia babička, som Sarada Uchiha.“
„Ja viem, kto si, poklad,“ vydýchla dym a usmiala sa, „ukáž sa, nech si ťa obzriem,“ leskli sa jej drobné čierne oči, „podobáš sa na neho, tak veľmi...“ Sarada sčervenela. „Ale oči máš podobné strýkovi.“ Už pri vstupe do miestnosti sa tínedžera cítila tak dobre, akoby tu už niekedy bola. Aj napriek tabakovému pachu, priam cítila v starých múroch históriu jej predkov, veľkého Uchiha klanu, jej rodiny, ktorú nikdy nepoznala. „Konečne ťa spoznávam. Som rada, že ťa sem tvoj otec poslal...“
„Neposlal!“ Starká prekvapene zažmurkala. „Teda, neposlal ma sem osobne, nariadil to len cez Hokageho,“ sklonila hlavu, aby zakryla smútok, „ocka som spoznala pred pol rokom. Nie je rodinný typ. Skoro vôbec ho nepoznám.“
„Rozumiem, Sasuke... obeť vtedajšej doby, nepokojov klanu a vesnice, obeť nenávisti... to dieťa nič iné nepoznalo, zlatíčko, iste chápeš, že ho to veľmi zmenilo. Poznala som ho ako malé dieťa a rovnako aj jeho brata. Sasuke na Itachim doslova visel, nikdy predtým som nevidela u súrodencov nič podobné. Príliš veľa sa toho stalo, aby to človeka nepoznačilo, ale tvoj otec ťa istotne nekonečne miluje a rovno by ťa miloval tvoj strýko, starý rodičia a celý klan, tým som si istá.“
Sarada si nenápadne nadvihla okuliare, aby si mohla utrieť vlhké oči od sĺz.
Mitsuki kľačal pri malých farebných klbkách a veselo sa s nimi hral. Boruto na seba zízal v zrkadle a snažil sa ofinou zakryť nebezpečný nápis na čele.
„Babička, poslali nás sem pre nejakú knihu,“ začala opatrne Sarada.
Babička slastne vydýchla dym a začala s vysvetľovaním: „Ide o tréningovú knihu, dieťa... ktorá bola pôvodne vymyslená Itachim ako hra pre Sasukeho. Vďaka nej, bol už tvoj otec pri vstupe do Akadémie na úrovni genina. Pravidlá knihy boli jasné, k príslušnému menu museli získať odtlačok labky. Malo to ale isté úrovne, podľa veľkosti a schopností daných ninja mačiek. Kniha bola Itachim a Sasukem dokončená. Ale pred troma dňami sa tu vkradol jeden kocúr menom Hebon a ukradol knihu. Hebon je veľmi silná ninja mačka a určite ju chce predať. Tá kniha rozhodne nepatrí do cudzích rúk. Odtlačok labky je pre mačku veľmi nepríjemná záležitosť. Ako keby vás niekto odfotil nahých. Preto je pochopiteľné, že tú knihu musíte získať späť.“