Zmätený Kazekage 61.

Lesom sa ženú dve Konožanky. Obidve dýchajú celkom unaveným spôsobom, vrátane ich zvieracieho doprovodu. Ohnivá Tanaris spolu so žiačkou legendárnej Tsunade a rys Kereo, donedávna prezývaný Morimaru, mierili k hore Shinren, ktoré je sídlom rysích summonov.
„Ako ďaleko to ešte je?“ spýtala sa Sakura a hlavu mierne pootočila na šelmu za ňou.
„Konoha by teraz mala byť za nami smerom na východ, takže zhruba pol dňa.“
Ružovláske sa trochu pokrčilo čelo, čo samozrejme neušlo Tanaris.
„Nemusíš ísť s nami. Ešte nie sme tak ďaleko Konohy,“ oznámila jej a Sakura na chvíľku dostala pocit, že ju tam nechce.

Nič jej však na to neodpovedala. Aspoň nie hneď. Až po chvíľke sa vyjadrila, že má za povinnosť dopraviť Tanaris do dediny. Či chce alebo nie.
Počas cesty si Haruno vypočula celý príbeh rysa aj s tým, ako našiel Tanaris neďaleko Amegakure no Sato. Kereo rozprával svoj životný príbeh dosť ľahostajne. Ako keby skôr hovoril o minulosti svojho kamaráta a nie seba.
„...aha, takže takto to je,“ pozrela zamyslene smaragdovými očami pred seba.

Hlavou otočenou na vyšliapanú trávu pred sebou, dumala. Vo výraze neskryla pochybnosti a mierne obavy, no cúvnuť nehodlala. Kvôli Inuzukinej bezpečnosti. Za pár hodín stáli na okraji lesa a v nie tak ďalekej diaľke uvideli kopec posiaty ihličnatými stromami. Kereo stál a pozeral na svoj domov takmer so slzami v očiach.
„V poriadku?“ potichu šepla Tanaris do oranžového západu slnka, ktoré sa schovalo za posvätnú horu rysov.
Kereo si povzdychol a spustil hlavu dole až skoro k labkám: „Nikdy som si nemyslel, že toto miesto ešte uvidím.“

Nostalgicky sledoval zelené ihličie, počúval spev vtákov a ňuchal vôňu živice. Celé to miesto zaváňalo určitou mysticitou, aká sa nedá úplne opísať. Pri pohľade na horu Shinren by vám narástol v srdci pokoj. Sakura zavrela oči a usmiala sa. Na to však zapadajúci punťa jej znova oslepujúco udrel do zreničiek a ona ich radšej premiestnila na Tanaris: „Mali by sme ísť. Nebude dobré ak budeme v lese za tmy.“
Do toho sa ozval Kereo: „Tanaris, Sakura má pravdu. Nesmieš zabúdať na to, že vy dve ste svojím spôsobom votrelci a o sebe radšej ani nehovorím.“
Tanaris sa uškrnula a napravila si fialový plášť: „To teda nie je dobrá kombinácia, Morimaru!“
Posledné slovo zdôraznila a všetci traja sa rozbehli smerom ku kráľovstvu majestátnych rysov.

Kráčali pomaly. Tanaris na ruke plápolal malý plameň, ktorý však okolie boh vie ako neosvetľoval. Sakura aj Kereo sa držali blízko nej. Snáď z každej strany boli cvrčky, ktorých trenie krídiel o seba sa miešalo s ich zatajovaným dychom a pukaním malých vetvičiek pod nohami žien. Kereove labky boli tak mäkké a tiché, že keby nekráčal pred nimi, ani by nevedeli rozoznať, či s nimi fakt je alebo nie. Viedol ich do jaskyňe, kde sídlil boss. Tanaris mala na pláne ísť tam sama. Predsa len tak ju nemôžu zabiť. Kereovi cestou prebehla myšlienka, či otec alebo matka je stále nažive. Trocha sa mu prevrátil žalúdok.
Tanaris bola dosť znepokojená situáciou okolo seba. Snažila sa pomocou svojho čuchu a slabých senzibilských schopností zistiť, či náhodou nie sú sledovaní. Nedalo sa jej však sústrediť. I keď sa čo najviac snažila, stále cítila naokolo obrovské množstvo energie. Úplne nechápala odkiaľ to všetko šlo, no malo to veľmi rušivé účinky.

„Kereo,“ oslovila ho a trocha si odhmkla, nepáčilo sa jej jeho nové meno, „ako to, že vôbec nemôžem zamerať ani vašu chakru a to ste odo mňa meter?“
Sakura trhla makovicou na krajanku zmäteným a zároveň uvoľňujúcim pohľadom: „Aj ty si si toho všimla?“
„Ako keby to bolo niečo divné...ako by...“
„...každá časť prírody okolo vás mala svoju chakru,“ dokončil za ne Kereo a obrátil sa k nim.
„Rozčuľuje ma to,“ zanervačila sa Inuzuka a takmer so zhíknutím trhla hlavou za seba.
Počula tam kroky.
V tej chvíli ľutovala, že sa vybrali do lesa tak neskoro. Keď Kereo počkal tak dva roky, počká pár hodín.
„Hej, mali by sme sa vrá-“ Tanaris vetu nedokončila, lebo v ušiach jej zarezonoval strachuplný výkrik Sakury.
Premiestnila zrak na ňu a skoro onemela od hrôzy. Rys tak dva krát väčší ako Morimaru a aj s dva krát dlhšími tesákmi stískal hrdlo Sakury. Nezakusol sa do neho, len ju spacifikoval, aby sa nehýbala. Pre istotu nepozerala nikam, ale aj tak hneď vedela, že ona s Kereom sú obkľúčení. K Sakure pristúpili pokojne dve menšie šelmy a tá obrovská ju pustila. Sakura rukami popadla svoje hrdlo a s vypúlenými očami pozerala, kde si pred seba na zem.
„Kto ste a prečo ste s ním?“ prehovoril ich vodca, najmohutnejší rys z jednotky.
„Sme kunoichi z Konohy. Haruno Sakura a ja som Inuzuka Tanaris,“ so srdcom v krku prehovorila a pozrela na Sakurinu stále vystrašenú tvár, „neprišli sme ako nepriatelia.“
„Tak prečo ste s ním? Viete, že on tu nemá čo robiť? Bol vyhnaný...“
„Viem,“ po tomto slove postrehla, ako sa k nej rysovia priblížili ešte viac, „prosím, nechajte ma porozprávať sa s vaším kráľom.“
„Prišla si snáď za ním?“ pohŕdavo dvihol hlavu strážny vodca a začal sa prechádzať sem a tam.
„Áno. Prosím nechajte ma s ním prehovoriť...“

Chvíľu mlčal a napokon súhlasil. Všetci traja sa neisto pohli smerom, akým začali kráčať zvierací bojovníci. Kereo a jeho krajania mali oči prispôsobené tme, za to Tanaris so Sakurou prestupovali vedľa seba a mali čo robiť, aby sa v tej tme nepotkýnali o korene stromov. Nebolo vidieť nič iné len siluety postáv, okolia a akejsi jaskyne, z ktorej vychádzalo svetlo. Obe si všimli fakieľ na bledších stenách. Za vchodom zvuky prírody vystriedalo našliapavanie Konožaniek. Obidve dumali nad tak náhlou zmenou správania voči nim. Sakura začala panikáriť, no Tanaris naopak sa ukľudnila i keď nemala istotu, či to naozaj bude v poriadku. V duchu si povzdychla a jej pozornosť upútala jaskynná miestnosť pred nimi. Počnúc ich prítomnosťou v kráľovskej sieni ostalo ticho a všetky rysy sledovali ich pohyb. Sakura nasucho prehltla a darovala pohľad Tanaris. Tá si zaujato prezerala jednotlivých poddaných. Niektorý mali na sebe nejaké kusy látok alebo okolo krku obojky z kostí a peria. Dokonca niektorý mali farbou trocha inú srsť. Keď to porovnala s Kereom, tak on vyzeral dosť obyčajne. Na konci siene zazrela vysokého rysa s predĺženou srsťou na chrbte. Pochopila o koho ide. Kráľ rysov očakával nečakaných hosťov. Skupina nakoniec zastala pred ním a sklonila v úcte svoje hlavy. Rovnako ako Tanaris so Sakurou si pokľakli na jedno koleno.

„Drahý kráľ,“ prehovoril strážca, ktorý takmer prekusol Sakure krk, „tieto dve ženy sa predstavili ako Haruno Sakura a Inuzuka Tanaris.“
„Inuzuka,“ rozniesol sa hlas rysieho vodcu, „to je klan z Listovej, pokiaľ sa nemýlim. Je to tak?“
„Áno. Inuzuka klan bojuje so psami ako ninkenmi,“ milo sa pousmiala, povzbudená jeho vľúdny hlasom.
„Viem. Pár ľudí z tvojho klanu podpísalo z rysmi zmluvu.“
Na tvári Tanaris sa zračilo prekvapenie. Evidentne o tom nevedela. Ani by to nečakala, keď Inuzuka k boju už jedného pomocníka má.
„Kde máš ty svojho druha?“ položil jej ďalšiu otázku.
„Môj už nie je schopný boja a s tým tak trochu aj súvisí Kereo,“ mierne pokynula rukou na neho.
Rysí kráľ sa zasmial, čož ju trocha vyviedlo z miery. Miesto toho, aby svoju reakciu vysvetlil, prihovoril sa synovi: „Kereo, prečo si sa vrátil?“

Atmosféra sa od toho momentu dala krájať. Samozrejme on nič nehovoril a Tanaris v tom momente stratila slová. Zauzlil sa jej jazyk a ona ochromene chcela niečo povedať, no nešlo jej to z úst. Nechápala prečo sa veci okolo nej dejú tak, ako sa dejú. Zrak sa jej rozostril a odrazu pocítila prudkú bolesť v ramene. Zviezla sa nemohúco na kolená. Jej zastonanie sa roznieslo medzi rysiu populáciu, ktorá si začala niečo šomrať.
„Tanaris,“ Sakura k nej ustarostene čupla a chytila jej ruku, ktorou si držala boľavé miesto, „pečať?“
Tanaris len súhlasne hmkla a pozrela na kráľa, ktorý sa dal do kroku smerom k nej. Jeho fúzy ju pošteklili na tvári a ona zavrela oči.
„Ďakujem, že si mi sem doviedla syna...“ posledné slová jej zazneli v ušiach po tom, čo stratila vedomie.

Kemoratchi, rysí boss sa skláňal nad lícami hnedovlásky. Ona sa prebudila s extrémnou energiou v tele. Ako po hodinách tvrdého a kvalitného spánku. Posadila sa a uvedomila si, že leží niekde v tmavej jaskyni na bielej plachte. V tom sa jej prehrali všetky udalosti a chytil ju stres. Kde je Sakura? Čo je s Morimarom? Obzerala sa šialene okolo seba a videla len tmavšiu miestnosť s otvorom.
„Kľud,“ uľavilo sa jej keď započula kráľov hlas.
Vôbec si neuvedomila, že to je on.
„Prepáčte. Kde je Sakura a Kereo?“ pretrela si rameno.
„Sú v poriadku, neboj sa,“ odstúpil labkami od provizórneho lôžka, „nič som im nespravil. Kereo je predsa môj syn a tebe som vďačný, že som sa s ním znova mohol stretnúť.“
„Ale vy st-“
„Ja viem čo máš na mysli,“ zasekol sa mu hlas a zavrel oči, „falošne som ho obvinil, vyhnal...som hrozný otec. Krátky čas na to, čo sa stal ten incident sa Kemotsuchiho dvaja komplici priznali, ako to bolo. Neuniesli vinu, za následky...lenže v tom čase už bol Kereo mimo našu posvätnú horu. Navyše vďaka jeho schopnostiam sme neboli schopný ho nájsť. A teraz...je tu,“ na konci poslednej vety sa mu hlas začal triasť, „ďakujem, Tanaris.“
Ona v rozpakoch vydýchla a usmiala sa. Bola šťastná a chválila seba za to, že sa rozhodla vycestovať na horu Shinren. Mocný kráľ pristúpil k nej a vzdal jej úctu tým, že pred ňou sklonil hlavu až na zem: „Veľmi vám ďakujem.“
Zbadala sa a dvihla ruky na znak obrany: „Kemoratchi-sama, prosím toto nie. Hanbím sa.“
„Nie, Tanaris. Som ti celoživotným dlžníkom. Priviedla si mi nástupcu,“ dvihol na ňu rysí zrak, „chcem ti to oplatiť. Naučím ťa rysí sage mód.“

Inuzuke padla sánka. Niečo také nečakala, no žiaľ musela odmietnuť, čo zase nečakal on. Vysvetlila mu, že by veľmi rada získala túto schopnosť, avšak otravný Orochimarov darček by jej to znemožňoval. Kráľ len nespokojne prijal odmietnutie. Po tomto rozhovore sa v „dverách“ objavila Sakura s nadšeným úsmevom a misou plnou ovocia. Pozdravila ju a za ňou vošli dovnútra ďalší rysovia spolu s Kereom.

„Tu máš,“ Haruno si sadla k nej a podala jej jedlo, „ja som už mala.“
„Ďakujem,“ vďačne prijala nálož jedla a skoro na jeden hlt zjedla hrušku.
„Tanaris,“ oslovil ju Kereo a ona trocha zahanbene položila misku vedľa seba, venujúc sa jemu, „dovoľ mi, aby som ti predstavil svoju rodinu. Môjho otca poznáš.“
Pred Inuzuku predstúpila na pohľad mladá rysia princezná: „Ahoj, ja som Kereova sestra Karimao.“

Sadla si na zadné a labkou roztomilo zamávala na ňu. Tanaris sa pri pohľade na ňu skoro roztiekla. Bola moc roztomilá. Na to podišla vedľa nej staršia a prehovorila majestátnym hlasom: „Ja som matka Kerea a Karimao. Nemám rada shinobi, no tebe som do smrti ti zaviazaná.“
Tanaris veľmi dojali ich slová, bola spokojná, že jej Morimaru je konečne doma.
Kráľovská rodina svojim dvom hosťom ponúkla prístrešie, no už na druhý deň sa Tanaris a Sakura museli vrátiť do dediny. Pár vyvolencov z rysieho národa spolu s bossom a ostatnými išli odprevadiť dve ženy ku hraniciam posvätnej hory.

Kereo sa rozhodol ako nástupca trónu zostať na hore. Tanaris sa ťažko vyrovnávala s tým, že už nebude jej spoločníkom, no na druhej strane toto jeho rozhodnutie čakala.
„Sľubujem, že ťa budem chodiť sem pozerať,“ smutne zapišťala, keď sa s ňou jej priateľ lúčil.
On sa usmial a potočil hlavu na otca, ktorý sa postavil vedľa neho. S ním prikročila aj jeho žena a Karimao. Tá mala v ústach nejaký zvitok, ktorý zložila pred Tanaris. Kráľ ju vyzval: „Na znak našej vďaky ťa aspoň chceme nechať podpísať zmluvu s rysím národom. Budeš nás môcť využívať ako summony. Prosím, Tanaris. Vezmi si aspoň toto.“
Sakura štuchla do hnedovlásky, aby sa trocha spamätala a tá opatrne otvorila veľký zvitok. Vytiahla kunai a vlastnou krvou sa podpísala do onoho zvitku. Krv zaschla a ona pokorne rolku zmluvy podala Karimao.

„Zbohom, Tanaris. Dúfam, že si ako prvého summona vyvoláš mňa,“ Kereovi sa vyčaroval rysí úsmev, ktorý mu Inuzuka opätovala.
„Určite,“ pretrela zvlhnuté oči a potom prstom ukázala na neho, „ale počítaj s tým, že u mňa si na furt Morimaru.“
„Platí...“

„Tak asi to tak už bude,“ vystrašene si vzdychla Temari.
„Prosím teraz nad tým nemedituj,“ zahriakol ju Kankurou a vytriasol z čapice sneh.
Gaara popri nich mlčky kráčal a hlavou mu hýrili myšlienky a obavy. Nebál sa o seba, ale o svojich priateľov, súrodencov a o ňu.
„Radšej sa obaja sústreďte, nie že v tej víchrici zablúdime,“ obzrel sa na nich a pritisol si bielu šatku, ktorú mal na vlasoch vyše k tvári, „Tanaris a Sakura sú teraz zrejme na ceste domov. Dúfam, že im starší nerobili problémy.“
V srdci túžil sa s Tanaris znova vzhliadať. Znovu ju vidieť a objať. Netušil, či vôbec pred vojnou budú mať toľko času...

A veru ubehlo niekoľko mesiacov a veľká vojna sa začala...

„Tie nové čelenky sú fakt supéér,“ Segawa si napravoval modrú ozdobu.
„Bože, prestaň,“ zahriakla ho Tanaris a sledovala ako si nervózny Yochi, navlieka zelenú ninja vestu, ktorú mala sebe aj ona, „toto nie je super.“
„To, že sa všetky národy spojili znamená, že to proti čomu bojujeme je niečo veľmi nebezpečné,“ skonštatoval Nagaya.
Kúsok za nimi stál ich otec, ktorý hovoril s Gaarom. Tanaris sa ho snažila ignorovať, no jeho tichý hlas jej búšil do uší i napriek tomu, že naokolo bolo neskutočné množstvo ľudí. Počuť ho po tak dlhej dobe jej trhalo srdce, no bála sa k nemu priblížiť.

„Si v pohode?“ drgol jej do rebier vzdušný brat.
„Jasné, Segawa. Som.“
„Nechajte ju,“ zastal si ju Yochi, „nedivím sa jej.“
Hodila naňho letmý úsmev a zrazu zozadu ucítila niečiu ruku na svojom chrbte. Prudko sa otočila a na jazyku mala Kazekageho meno, no čakala ju tvár jej otca. Prešiel ňou malý zašklb sklamania. Ashi Inuzuka sa poškriabal na pravom klanovom znaku a poprezeral si svoje deti.
„Oci,“ skľúčene vydal zo seba Nagaya, „nepozeraj sa na nás takto, prosím.“
„Nerob to,“ pridal sa Yochi, „teba nestratíme ako mamu.“
„Ale aj tak sa chcem s vami rozlúčiť. Keby so-“
„NIE!“ skríkla Tanaris a tej stiekli veľké slzy, buchla otca do ramena, „na to ani nemysli!“
„Oci, ona má pravdu. Melieš blbosti,“ Segawa z nich najviac optimistický sa len naoko usmieval a ukazoval palec hore.
„Poďte sem, deti moje...“ Ashi si všetky deti objal, „prosím dávajte pozor na seba, šetrite chakrou, chráňte jeden druhého a ty Tanaris, nespúšťaj prekliatu pečať pokiaľ nepôjde nikomu vážne o život.“

Ona mu prikývla a na to jej otec naznačil očami smer, kde stál Kazekage. Zamračila sa a chcela odporovať, no bratia hádzali na ňu rovnaký výraz. Zlostne rozhodila rukami a otočila sa na päte, smerujúc ku vplyvnému mladíkovi, ktorý stál sám a sledoval tisíce ninjov pripravených na boj.
„Prišla si sa rozlúčiť?“ ruky mal stále založené pri hrudi a len sa otočil k nej.
„Ja....“ spustila ramená a aj zrak z neho, „nechcem sa s nikým lúčiť. Nechcem, aby niekto zomrel pred mojimi očami.“
Gaara zaťal sánku a radšej tiež odvrátil pohľad od nej. Ticho prerušoval len rozhovor Mizukage a Kakashiho. Obaja sa v tú chvíľu cítili rovnako, bojovali samy so sebou. Ako prvá si to rozmyslela Tanaris. Dala si predsavzatie, že nezomrie, aby mohla Gaaru za to všetko, čo jej urobil nakopať do zadku. A taktiež, aby ho mohla celého vyobjímať za to, že prežije. Našpúlila pery a spravila jeho typickú pózu: „Opováž sa zomrieť...“
On sa mierne uchechtol, ale nereagoval slovne. Inuzuka ešte vyše napaprčená z neho sa dala na odchod.
„A aby som nezabudol, ty a tvoji bratia ste jedna z pomocných jednotiek.“
„Č-čo?“
Zavrel oči a pokračoval: „S vašimi schopnosťami a medickým jutsu ste ideálny a zohraní tím na pomoc divíziám, ktoré to budú potrebovať.“
„Fajn, pán generál,“ drzo mu odpapuľovala a radšej zdrhla, čo najskôr ako mohla...

Za necelé dve hodiny po Gaarovom motivačnom predslove sa divízie rozbehli na svoje smery, zatiaľ čo Tanaris a jej bratia išli do medického tábora, kde v nervoch čakali na to, kým budú ich kamaráti potrebovať pomoc. Dlho však nenasedeli pretože vojsko ninjov bojovalo proti zákernej technike Edo Tensei, ktorá oživuje mŕtvych...