RM: Ako to bolo a bude 10

Buď..., alebo...

Ino ticho sedela na prevrátenom kmeni stromu, jej pohľad blúdil po takmer pustej čistinke. Na chvíľu sa zapozerala na Leeho, ako bleskovou rýchlosťou klikuje.
„Tristoosem, tristodeväť, tristodesať...“
Pregúlila svojimi zelenými očami a vtom si všimla Linu, ako sa hrá so svojím vĺčaťom.
Och, aký je zlatý, keď je taký drobunký, Ino sa nežne usmiala, je úplne ako malé šteňa.
No potom si spomenula na ráno, keď pred ňu doskočil obrovský vlk so zúrivosťou v očiach. Bol kľudný a Lina ho hladila, napriek tomu vyzeral nebezpečne a zúrivo. Toto šteňa vôbec nebolo vlčiskom zrána.

Lina bola zabratá do hry tak, že už kľačala na kolenách a jednou rukou sa opierala o zem, druhou drgala do Kogarashi, ktorú to hnevalo. Koga striedavo odskakovala a priskakovala snažiac sa zubami chňapnúť Line ruku. Ako náhle sa tak stalo, vĺča Line ruku pustilo, odskočilo a pozrelo na svoju rivalku. Lina sa zaškerila a zaaukala, akože ju to strašne bolelo. V skutočnosti jej vĺča ruku ledva stlačilo. Takto sa to párkrát zopakovalo, až...Lina padla na zem ako mŕtvola. Koga sa prikrčila, pomaly sa plazila k svojej obeti. Keď bola pri jej hlave, oňuchala ju. Lina nič. Koga sa odvážila vzpriamiť na všetky štyri a urobila koliečko okolo mŕtvoly. Lina nič. Kogarashi si sadla vedľa Liny a krútila hlavou z boka na bok. Lina nič. Párkrát hnevlivo zaštekala. Lina stále nič. Koga sa naštvala a skočila Line na hruď. Tento oživovací manéver zabral a Lina sa prudko, lapajúc po dychu, posadila so šteňaťom v náručí.
„Ty potvora!“
Koga jej len spokojne oblizla ruku. Ino sa zasmiala a Lina tiež. Takto si dievčatá krátili dlhú chvíľu, kým čakali na zvyšky svojich tímov. Lee medzitým začal drepovať.
............................................................................

Tmavovlasý sensei z klanu Hashibami konečne našiel zvyšok svojho dočasného tímu.
Už bol pri nejakej jaskyni, vyzerala ako vstup do sopky, keď v tom ho kontaktovala Shizune pomocou vysielačiek.
„Makuto-san, máme problém. Kiba je vážne ranení, mimo ohrozenia života. Hinata mala tiež problémy. Prepínam.“
„Rozumiem. Naviguj ma, prosím, Shizune-san.“
A tak sa zvrtol a utekal na miesto, kam ho na diaľku viedla Shizune.

Konečne doskočil ku nej a k ležiacemu Kibovi na zemi. Kiba bol celý bledý, oblečenie mal na hrudi prerezané a od krvi. Rana nevyzerala pekne a to ju už Shizune vyčistila.
„Makuto-san, teraz posadím Kibu. Musíme mu dať dole mikinu aj tričko a ranu obviazať.“
„Veď ešte trochu krváca...“
„Nie je to až tak vážne, obväzy zabránia kritickej strate.“
„Keď myslíš. A kde je ten pes a Hinata...-san...“
Ani sa nemusel pýtať, pretože Hinata práve vystúpila spoza kríkov s Akamaruom v pätách.
„Bola som pre vodu. Kiba ju bude potrebovať...“
Shizune sa zamračila, sústredila sa na obväzovanie, no Hinate odpovedala: „Hinata-san, kľudne sa z nej napi, pre Kibu bude lepšie, ak piť nebude, dokiaľ neprestane krvácať. Aj potom len po malých dúškoch.“
„Ale vyzerá strašne vyčerpane.“
„Áno, to je. Určite je aj smädný, ale to ho teraz netrápi. Len by sme mu zriedili krv a ťažšie by sa zastavovalo krvácanie...“
Už aj tak stratil dosť krvi a rana nechce prestať krvácať. Sakra, čo robím zle? Budem mu ju musieť zoškvariť. Spravila by som to aj tu, ale je to príliš nebezpečné.
Shizune skončila s obväzovaním, spolu s Makutom mu navliekli mikinu a tričko vzala Hinata. Bolo na vyhodenie, no mohlo sa ešte hodiť. Makuto opatrne vzal Kibu do náručia. Chalan nebol zrovna pierko, no na chrbát si ho nechcel dávať. Bál sa, že by tým Kibovi ublížil. Akamaru zakňučal. Spoločne zamierili na čistinku, kde sa majú stretnúť so zvyškom a dúfali, že ostatní tam už budú.
.............................................................................

Leera a Naruto stáli pri maskovanom chlapíkovi, ktorého už nedržali mreže z mesačného prachu, ale mesačné laná. Kakashi mu stiahol kapucňu a chystal sa odhaliť jeho tvár. Chytil nosatú masku a zložil mu ju z tváre.
Naruto spozornel: „Hej! Nie je vám ten chlapík povedomý?“
Kakashi si lepšie obzrel mužovu tvár. Videl ju v jedálni. Leera už vedela, kto to je.
„Ahaa!!! Veď to je ten starec, čo tak vybuchol včera pri večeri!“ zvolal Naruto.
„Myslím, že sa volá Argh,“ prehovorila Leera, „alebo tak nejak. Bolo to krkolomné meno.“
Chlap si odpľul. Zmes slín a krvi skončila pri Kakashiho nohách. Zamračil sa a pozrel sa mužovi do očí. Šľahal mu z nich hnev.
Kakashi začal výsluch: „Takže, prečo ste nás napadli? To vám tak vadil náš včerajší rozhovor s Hebim?“
„Pche...rozhovor!“ Argh si znova odpľul, „hnusní zvedi! Ste len úbohá chátra!“
„Povedal muž, čo sedí v kaluži vlastnej krvi, spútaný a obkľúčený nepriateľmi. Gratulujem! Zapíšete sa do histórie ako hrdina,“ poznamenala Leera sarkasticky.
Chlap si uvedomil, že má pravdu. Jeho hnev trochu poľavil.
„Ne-nemal som na výber. V živote som nebojoval. Môj otec...“ no prestal.
„Čo? Čo tvoj otec?!“ vyzvedal Naruto nedočkavo.
Argh sa zhlboka nadýchol a rezignovane pokračoval: „Môjho otca tiež kedysi nazývali shinobi. No potom prišiel ten nový aj so svojou vlastnou bandou a požadovali si vedúce postavenie v našom klane. Koľká to drzosť! On aj jeho banda začali zabíjať každého, kto sa im postavil do cesty.“
„Ninja sa nenechá len tak ľahko zabiť nejakou bandou!“ zvolal blondiak.
Kakashi pozrel na Naruta a prikývol.
„To ja viem. Lenže neprebiehali žiadne súboje ani nič pred zrakom nás, ostatných dedinčanov. Pozvali si ich. Ich všetkých. Od najsilnejších po najslabších niekam...“ Argh sa zamračil a rozmýšľal. „Neviem kam... Proste oznámili, že zvolávajú odporcov a shinobi nášho klanu na uzmierovaciu schôdzu. O deň na to stáli okolo dediny koly s hlavami všet-všetkých...“ mužovi stekali slzy bolesti po lícach, „a môj otec a brat boli medzi nimi. Nikto nevie, ako umreli.“
„Brat bol tiež shinobi?“ spýtala sa Leera.
Argh pokrútil hlavou: „Nie, ale otec ho zaúčal. Obaja boli odporcami Vodcovho režimu. A iste sa pýtate, prečo Vodca, však? Prečo nemá meno, alebo si nehovorí kráľ alebo tak. Ja vám poviem prečo,“ Arghovi sa od smútku a potláčanej zúrivosti triasla spodná pera, „to aby sme všetci do jedného pamätali, že on je vodcom. On a nikto iný. Aby sme si nemýlili mená ani nič také! A jeho syn, terajší Vodca v jeho odkaze pokračuje.“
Naruta striasla od zlosti: „Sakra!... Sakra, tak prečo mu pomáhate? Prečo robíte, čo vám povie-ttebayo!?!“
„Práve som to povedal! Nemáme na výber. Buď sa prispôsobíme, alebo umrieme. Nie je žiadna stredná cesta ani obchádzka.“
„Ale keď sa spojíte a všetci mu budete odporovať, nebude mať komu veliť!“
„Naruto má pravdu,“ zapojila sa Leera, „ak by ste sa spojili a spoločne sa Vodcovi a jeho bande postavili, nemal by inú možnosť, než vzdať sa postu.“
„To je síce pekné,“ Argh pozrel do hnedo-zelených očí mesačného dievčaťa, „ale on má malú, no silnú bandu shinobi, ktorým na ich osudoch nezáleží. Je to banda hrdlorezov. Čo myslíte, prečo je tu po okolí toľko mŕtvol? Lebo sa nudia. Už nemajú koho vraždiť, komu ubližovať. Mysleli sme si, že sa to otočí proti samotnému Vodcovi, ale...“ Argh sklopil oči a pozrel sa na vlastný odraz v kaluži krvi, „...ale on je rovnaký ako oni! Je rovnako nemilosrdný a viesť klan nebolo jeho životným cieľom.“
„Ha...haha!“ ironicky sa zasmial Naruto.
Nechápal, prečo sa ten muž chová ako zbabelec a ešte sa aj obraňuje. Argh sa pozrel na neho. Oheň v očiach sa opäť zapálil. Vyzeral, že by na Naruta aj skočil, keby nebol zviazaný.
Vyzerá, že je bojachtivý a takých som včera dole videl viac, uvažoval Naruto, ako je potom možné...
„...ako je potom možné, že proti nám ste sa spojiť dokázali? Neboli ste extra silní, ani rýchli, ale účinok to malo. Museli sme proti vám použiť ninjutsu.“
Kakashi opäť prikývol: „Správne. A ako ste to mysleli s tým Vodcom? Ak nechce viesť klan, tak prečo neodíde a nedá vám pokoj?“
Kakashi to videl ako rozumné riešenie. Aj tušil, že Vodca má svoje dôvody, prečo zostáva. Napriek tomu sa na to spýtal.

Ninjovia si všimli, že muž bledne čím ďalej, tým viac. Kaluž krvi sa za ten čas o niečo zväčšila, už v nej stáli všetci. Argh bol vyčerpaný. Vyzeralo to tak, že sa blíži k smrti. Nepravidelné vyvracanie očí niekam hore a ich ťažký a neistý návrat na miesto to prezrádzali rovnako ako krv na zemi.
Napriek tomu sa snažil odpovedať z posledných síl: „On-on sa bojí. On... sa niekoho...bojí. Neviem koho... ale je ne... neistý.“
Muža vyvrátilo dozadu, Leera v poslednej chvíli zareagovala a zachytila jeho ruku. Naruto Leere pomohol muža udržať aspoň časťou tela mimo krv. Kakashi pristúpil...
„Kakashi-sensei...“
„Ja viem. Vezmime ho a vypadnime odtiaľto!“
...a vyložil si ho na chrbát.
Leera sa ešte raz poobzerala po vrchole sopky. Miesto, kde stáli, bol útes nad priepasťou. Zo zvedavosti sa priblížila k okraju a nazrela dnu, no nič nevidela. Sopka už dávno vyhasla. Aspoň tak sa to povrávalo.
.............................................................................

Kiba spal v izbe, o ktorú sa delil s Narutom. Keď dorazili späť do podzemia, Kiba bol smrteľne bledý, potreboval transfúziu, no neboli v konožskej nemocnici, krv Shizune so sebou nebrala a Riečny klan transfúzie povolil iba v krajných prípadoch. Kibov stav vyhodnotili ako „mierne v šoku so stratou krvi“. Shizune sa nehádala, na to nebol čas a radšej mu pomohla, ako vedela. Striedavo nahrievala nad kahanom čepeľ skalpela a plochou časťou ju prikladala na miesta, kde ešte z rany vytekala krv. Bolo to bolestivé, Kiba párkrát sebou trhol, no na inú reakciu nemal sily. Spal, ale predsa reagoval na podnet bolesti. To Shizune upokojilo, Kiba nebol v bezvedomí. Keď konečne zoškvarila aj poslednú nanoranku, odbehla do svojej izby a vrátila sa s balíčkom plným tabletiek na doplnenie krvi.
Tichým hlasom sa prihovorila spiacemu: „Tieto sa používajú počas boja. Nepomôže ti to veľmi, Kiba-kun, ale aspoň trochu krvi ti to doplní.“
Kiba sa trochu nadvihol a v polospánku prehltol ponúknutú pilulku. Shizune si ešte raz prezrela veľkú reznú ranu plnú malých chrastičiek, ktoré mu vytvorila. Priložila mu naň obväz, milo sa usmiala, otočila sa mu chrbtom a opustila jeho izbu.
A ten už teraz pokojne spal. Bol stále dosť bledý, no určite vyzeral lepšie. Akamaru doňho párkrát drgol ňufákom, či sa nepreberie. Avšak márne. Tak vyskočil na posteľ a ľahol si k jeho nohám.

Argh skončil v provizórnej nemocnici Riečnych. Kakashi prišiel s nejakým príbehom o prepadnutí, čo bolo s časti pravda a chudák Argh to naplno schytal. Nikto nevedel, čo tam robil, teda tak to tvrdil Kakashi a Argh horko-ťažko prikývol. Kakashi priznal, že mnohé rany schytal aj od nich. Keď na sopke Leera videla, čo s mužom dorobila, bolo jej ho ľúto, no chcela sa len brániť.
Teraz už bolo na Sakure, aby sa o neho postarala. Keď ho zbadala, najprv sa chcela otočiť a odísť, ale chlap mal problém sedieť, nieto stáť, už-už sa chystal zamdlieť, a tak prehltla horkú slinu a pustila sa do práce.
„Ja...“ Argh prehovoril slabým hlasom.
Sakura spozornela.
„Ja...“ podarilo sa mu o čosi hlasnejšie, no stále šeptom, „chcel by som sa ti poďakovať, dievčinka. Za to predtým aj teraz. A-a ospravedlniť sa za-za to...“
Chlap klesol na vankúš, no jeho oči stále hľadeli na Sakurinu tvár. Tá už s liečením skončila, blížil sa tým liečiteľov od Riečnych.
Pozrela mužovi do očí a prehovorila: „To je v poriadku. Nerozumiem vám a vášmu správaniu, no je tu viac vecí, ktorým nerozumiem. Snáď ich čoskoro pochopím.“
Sakura sa milo usmiala. Argh sa tiež pousmial, ale skôr škodoradostne.
„Snáď...“ zopakoval a poddal sa volaniu odpočinku.

Hinata sa zavrela do svojej bunky. Nemala sa o ňu s kým deliť a teraz jej to vyhovovalo.
Zamyslela sa nad svojím snom: Bol tak živý. Bol to vôbec sen? Veď už som si prešla všeličím. S otcom som zmierená, už dávno mi nehovorí, že som slabá a odvrhnutia hodná, ba naopak. Mamička ma chváli a sestra sa ma snaží prekonať. Konečne som silnejšia, než Hanabi. A aj ostatní vyzerajú, že si o mne nemyslia, že som slaboch. Alebo sa mýlim?
Hinata už dávno nebola slaboch. Stala sa silnou kunoichi a plánovala získať titul jounnina, aby mohla viesť vlastný tím malých capartov. Pri tej predstave sa pousmiala.
Ja a sensei. To by bolo skvelé. Naučila by som ich to, čo som sa naučila ja od iných, ale aj vlastnou skúsenosťou.
A tak sa nechala uniesť predstavami seba ako senseia s tímom genninov, pričom zaspala.

Lina zaklopala na Shirove dvere. Otvoril. Už bol po sprche v nejakých starých handrách, no vôňa lesa bola cítiť v jeho izbe. Za pár hodín zvládlo jeho oblečenie napáchnuť prenikavou vôňou živice, bylinkami a niečím...
Shira odstúpil z dverí a nechal Linu vojsť dnu. Usadila sa na jeho posteľ, na ktorej bolo jeho oblečenie z toho dňa. Cítila les: lístie, živicu, akúsi čerstvosť, určite aj krv a ešte niečo... Zavrela oči a zhlboka sa nadýchla.
Popol?
Shira si sadol oproti nej na Makutovu posteľ a sledoval ju. Vedel, že sa na niečo sústredí, a keď zavrela oči, nemal pochýb.
Keď ich konečne otvorila, spýtal sa: „Tak na čo si prišla? Zase som niečo prehliadol? Potrebuješ ma napomenúť? Zase je niečo zle alebo nie tak, ako by si to spravila ty?“
Lina sa na neho zaškaredila, no hneď na to sa usmiala: „Máš pravdu. Zase si niečo prehliadol. Všetci spomínajú krv, mŕtvoly, znetvorené bytosti, útoky maskovaných banditov a tak ďalej. Ale nikto nespomenul popol.“
„Popol???“
„Áno, popol. Tam, kde som bola s Ino-san a Lee-kun, som ho necítila. A ak je sopka neaktívna, tak z jej vnútra to ísť nemohlo. Leera spomínala, že sa pozrela dnu, no nič nevidela.“
„Nemali by sme to tu rozoberať. Pamätáš? Aj steny majú uši.“
„Myslím si, že už na tom nezáleží.“
„Fajn. Takže Leera v sopke nič nevidela. Ani dno? Veď sopka nie je taká vysoká, na dno by mohla vidieť, aj keď nie je vnútri láva.“
„Nevidela,“ zopakovala pomaly Lina, „asi bola hlboká, nemusela byť vysoká.“
„Ťahá ťa to tam, však?“
Lina sa uškrnula. Shira jej úškrn opätoval. V tom sa otvorili dvere a vošiel Makuto-sensei.
„Zdravím. Takže máme návštevu. Keby som vedel, upratal by som si,“ povedal sensei a akože sa zahanbil.
Myslel to len ako žart, pretože v izbe okrem Shirovej kôpky oblečenia na posteli nebolo čo upratovať.
„A kde je Leera?“
.............................................................................

Lina to určite cítila a chcela na to upozorniť, ale keď dorazila Shizune s Kibom a ostatnými, zabudla na to. Nečudujem sa ti, segra. Ale ja som nezabudla a aj keď si väčšinou ty tá, čo sa niekam vyparí a nedá ostatným vedieť, dnes som sa rozhodla, že ja budem TOU. Musím uznať, že je to celkom zábavné.
Hnedovlasé dievča poskakovalo zo stromu na strom, čo v lese plnom vysokých a mohutných stromov nebol problém. Nemusela dávať pozor na tenké suché vetvy a napredovala tak rýchlejšie. V bruchu cítila šteklenie, jej súčasná situácia bola vzrušujúca.
Mám dojem, že som niečo prehliadla. Na tej sopke musí byť niečo viac. Keď sme prechádzali krajinou, nevidela som žiadne zhoreniská. Sopka je vyhasnutá, popol by z nej nemal byť cítiť. Ale z môjho oblečenia ho cítim dosť výrazne. Akoby som stála v oblaku dymu. A tie mŕtvoly niečo symbolizujú, určite tu nie sú z nudy rozhádzané po okolí, ako tvrdil Argh.
Jej plán bolo dostať sa na sopku pred súmrakom a dôkladne si prezrieť okolie. A prípadne si znova obzrieť mŕtvoly. Maitsuki, teraz veľký rys, poskakoval pred ňou a viedol ju najkratšou cestou, ktorú sa mu podarilo za jednu noc objaviť.

Keď už konečne boli pod sopkou, zastavili.
„Maitsuki, od teraz by sme mali byť ako tiene a skrývať našu prítomnosť. Tam hore budeme ľahkým terčom. A do súmraku nezostáva veľa času.“
Rysica uprela svoje prenikavé olivovozelené oči na Leeru a ona vedela, že ju pochopila. Potom zavrela oči a sústredila sa. Začal utlmovať svoju chakru. Ozvalo sa slebé PUK! a pred Leerou stálo mláďa rysa. To otvorilo oči a sledovalo svoju opatrovateľku. Bol rad na Leere utlmiť svoju chakru.

A začali s výstupom. Tichým behom mierili na vrchol k útesu, kde zajali v ten deň Argha. Postavila sa k okraju, tentokrát po vonkajšom obvode sopky a pozorne sledovala krajinu. Sústredila sa na tmavé fľaky. Lenže v blízkom okolí sopky bol hustý les. Ak v ňom niekedy horel oheň, zhora by to neuvidela. Sústredila sa na dedinu Riečneho klanu a okolité polia a lúky. Nikde nič.
Polia prezerali Ino, Lina a Lee. Ak by niečo našli, iste by to spomenuli, uvažovala Leera.
Lenže v tom si uvedomila, že ona odišla prv, než sa vôbec začalo rozoberať, kto čo našiel. Vedela iba toľko, že všade sú mŕtvoly a dva tímy boli napadnuté. O nejakých objavoch nepadlo ani slovo.
Heheh, nevadí. Keby aj, podľa intenzity smradu toho dymu by to aj tak muselo byť veľké ohnisko a horieť len nedávno. A tu na okolí nevidím nijaké. Požiar v lese by bol hlásený, my by sme ho určite zazreli. Možno to horelo v noci, lenže to je príliš nápadné.
Leera sa presunula ku kráteru sopky a číhala. Maitsuki urobila to isté. Hľadeli a striehli...
Svetlo?!
Leere sa od vzrušenia rozšírili zreničky, hneď na to sa stiahli, lebo svetlo bolo čím ďalej prenikavejšie. Odskočila. Rysíča urobilo to isté. Ozval sa hrmot, zem sa triasla. Vo vzduchu sa niesol prenikavý pach dymu. Nie! To nebol len pach. To bol dym! V kúdoloch sa vyvalil z hrdla sopky. Zem sa silno zatriasla. Leera schytila Maistuki a snažila sa bežať dole pohyblivou horou, no otrasy boli príliš silné. Leera mala problém udržať sa na nohách. Nevedela to na isto, no sopka vyzerala ako epicentrum, čiže v okolí mohli byť otrasy slabšie. Zložila pár pečatí. Okolo nej sa rozvíril striebristý prach, no v lúčoch zapadajúceho slnka nabral zlatisté odtiene. Prach sa pohol smerom od Leery a utvoril akýsi plochý útvar vo vzduchu.

BUĎ TERAZ, ALEBO NIKDY!