RM: Ako to bolo a bude 9

Získame aspoň nejakú stopu?

„Prosím, neumieraj Hinata." hlesol Kiba, keď ju niesol za Shizune. Sám nebol v najlepšej kondícii. Cez jeho hruď viedla dlhá rezná rana. Bola dosť hlboká, ale Kiba bolesť nevnímal. Jediná jeho priorita bola momentálne záchrana najlepšej kamarátky, pre ktorú mal vždy slabosť.

"Nieee!" povzdychla Hinata zo sna. Kiba uvidel Shizune a ešte viac zrýchlil.
"Shizune!! Prosím ťa, pomôž! Hinatu poškriabali kunaiom a vyzerá to tak, že bol otrávený."
"Polož ju sem, Kiba-kun!"

Kiba klesol na kolená a Hinatu zložil na zem. Nežne položil jej hlavu do svojho lona a odokryl ranu na jej ramene. Shizune začala liečiť.

„Hinata, prosím, prebuď sa! Už je tu pomoc."

Očné viečka sa jej pomaly začali dvíhať. Chvíľu nimi klipkala, ale nakoniec ich úplne otvorila. Očervenela ako rajčina, keď si všimla, kde má položenú hlavu. Pozrela sa Kibovi do očí a očervenela ešte viac.

Shizune sa snažila Hinatu upokojiť: "Ešte chvíľku vydrž, Hinata-chan, už to skoro je. Bol to silný halucinogénny jed. Ale nie je ťažký na liečenie."
Ako ju doliečila pozrela sa na Kibu.

"Kami, Kiba!!! Tvoja rana je veľmi hlboká. Ako to, že si sem došiel aj s Hinatou v náručí??"
"Si-silná motivá...." snažil sa odpovedať, ale tentoraz bol on na rade v odpadávaní.
"KIBA-KUN!!"
...................................................................................................................................................
Okolie sopky bolo iné ako jej skalné bralá. Každý skalný výbežok bol úplne iný. Jeden porastený suchými rastlinami, iný machom, no väčšina na sebe nemala nič. Ale tu dole to žilo. Kde-tu sa zelenel strom a tie ovocné aj kvitli. Tráva siahala až po pás. Kvety žiarili mnohými farbami. Dojem tohto miesta však kazili stopy krvi, ktoré Lina, Ino a Lee neustále nachádzali. Našli aj niečo, čo vyzeralo ako ľudské črevo.

„Toto určite patrí tým obetiam, “ začala Ino so znechuteným výrazom v tvári.
Práve objavili črevo obklopené krvou a inými tekutinami. Vyzeralo celkom čerstvo. Zrejme to bolo z dnešnej noci.
„To svedčí o tom, že boli na miesto, kde ich našli, donesení. Neboli zabití tam hore,“ zapojila sa Lina a pozrela sa smerom k sopke.
„Jop. Takže to malo mať nejaký zmysel. Keby chceli zakryť vraždu, tak by ich nedali na také miesto, ktoré môže ktokoľvek nájsť.“
„Musíme vynaložiť úsilie, aby sme túto prekrásnu zem ochránili od takéhoto hrozného činu,“ ozval sa Lee, a pritom si priložil pravú ruku na srdce.

Dievčatá sa na seba pozreli s pozdvihnutým obočím. Toto im išlo obom veľmi dobre. Lee si- ako inak- nič nevšimol.

„Cítite to? “spýtala sa Lina.
„Čo?“
„Zdvihol sa vietor. Cítim krv. A ľudí. A to nemyslím našu výpravu.“
„To znamená, že budeme mať spoločnosť, “ povedala Ino.
„Nebojte sa, moje krásne dámy! Vďaka mojej sile vôle ich všetkých odoženiem a ochránim vás za každú cenu.“
„Dokážeme sa o seba postarať aj samy! “okríkla ho urazená Ino.
„Sakra, už si si mohol za tie roky všimnúť, že nie každá žena sa o seba nevie postarať. A pri kunoichi je samozrejmosť, že sa vie brániť sama, ty pako!“
„V tomto má pravdu. Neboj sa, my to zvládneme samy,“ podporila ju Lina, ktorá sa snažila byť milšia, keďže ho nepozná. No keby to povie Shira, tak by to pekne schytal.

Postavili sa do bojových pozícii. Lina ich nasmerovala na správny smer. Stáli tam krátko, takže nenastalo trápne ticho. Útočníci boli zamaskovaní a v číselnej prevahe. Ale títo boli len žoldnieri, nie ninjovia. Dalo sa to spozorovať z toku ich chakry. Bolo cítiť, že ju nepoužívajú a ich zásoby neboli ani na úrovni genina.

„To vy ste zabili všetkých tých ľudí? “spýtala sa Ino.
„Áno,“ zaznela odpoveď.
„Prečo? Prečo ste spravili takú hroznú vec?“
„Máme to nakázané. Tak ako máme nakázané vás napadnúť. Ale dosť bolo rečí,“ a s poslednou vetou zaútočili.

Trojica ninjov sa nenechala zahanbiť. Lee začal rozdávať rýchle rany viacerým súperom. Nebola to veľmi veľká námaha, ale z toho, ako posledný deň poriadne nehýbal kostrou, bral to ako tréning a predviedol aspoň svoju tradičnú techniku.

„Konoha Senpuu! “

Ino vybrala zvitok zo svojej brašny a odpečatila dva dlhé kunaie, ktoré objavila pred pár mesiacmi v zastrčenom obchode so zbraňami. Išlo jej to s nimi celkom dobre, takže útoky nepriateľov neboli problém.

Lina sa od skupiny bojovníkov nachvíľu trochu vzdialila. Aj ona vytiahla zvitok a odpečatila elegantný luk s tulcom naplneným šípmi. Tulec bol z hnedej kože oprskaný rôznymi farbami. Rýchlo nasadila dva šípy na tetivu, namierila, napriahla sa a vystrelila. Šípy trafili ciel, ale mali za úlohu nepriateľom len ublížiť a spomaliť, nie ich zabiť. Ešte mohli byť potrební. Na to ďalší dvaja bojovníci vzali nohy na plecia. Báli sa o svoje životy.

„Zbabelci!“ zahučal jeden z bojujúcich.

No v tom si všimol dve mŕtvoly. Útočníci už nemali v úmysle bojovať, zvrtli sa a nasledovali dvojicu žoldnierov. Ninjovia zostali ticho stáť na lúke, nikto sa nehýbal.

Nakoniec ticho narušila Ino: „Nemali by sme ich sledovať?“
„Nemyslím si, že by nám to pomohlo,“ odvetila Lina.

Lee iba krútil hlavou, tiež bol bezradný.
Ino sa rozhodla, že najskôr prezrie ostatných, ale okrem škrabancov nemusela liečiť nič vážnejšie. Nakoniec ošetrila aj svoje rany. Lina sa cítila previnilo, že tak bezmyšlienkovite zabila dvoch ľudí. Čím viac nad svojim činom premýšľala, tým viac ju bolelo brucho. Menilo sa na jeden veľký kŕč. Nič o nich nevedela. Možno mali deti, rodinu, o ktorú sa museli starať, nenaplnené sny... Pichlo ju pri srdci.

„Myslím, že máme dostatok informácií. Je načase sa vrátiť na tú čistinku, kde sme sa stretli ráno a počkať ostatných,“ takmer šeptom rozhodla Lina.
„Si si istá? Veď ani nevieme, odkiaľ telá sú, kto ich doniesol...“ začal Lee, no Lina ho prerušila: „Títo maskovaní sa nám priznali, že ich zabili. Tipujem, že aj telá doniesli. Nakoniec je to jedno, pretože nepoznáme ich identitu.“
„Chjo, mali sme ísť za nimi,“ povzdychla si Ino.
„A čo by sme robili? Vymlátili z nich duše?!“
Lee už tušil, v čom je problém: „Prosím, ukľudni sa, Lina-san! Už vieme, že si drsné dievča...“ Lina sa zaškaredila na Leeho, no ten si to nevšimol, „...a chápeme tvoje pocity. Sila mladosti preteká tvojimi žilami, je to tvoja krv a je divoká ako vlny bijúce o skaly v mori!“
„Pche, to môže platiť tak u teba,“ vysmiala Leeho Ino.

No uvedomovala si, že má pravdu. Teda, väčšina, čo povedal, je pravda. Rovnako bola pravda to, čo povedala Lina. Keby ich prenasledovali, mohli by zabiť ďalších. Nepriatelia neboli silní, nemuseli sa ich báť, skôr sa báli o ich životy. Možno to bola partia roľníkov, ktorí v ten večer, ako sa objavil Had, opustili jedáleň. Boj ninja versus obyčajný človek je ako boj leva a myši. Lev si neuvedomuje, že tá istá sila, ktorú použije pri boji so sokom a proti malej myške môže mať rozličné následky.

„Mimochodom,“ pokračovala vo výpovedi Lina, „my nepotrebujeme poznať identitu maskovaných. Potrebujeme vedieť, kto ich riadi. Boli natoľko hlúpi, že nám aj povedali, že majú rozkazy. No... tak teda poďme naspäť.“
„Hai! Poďme, moje úžasné dámy!“ povedal Lee.

Blondína zagúľala svojimi zelenými očami.
Ino s Linou kráčali vedľa seba, spočiatku potichu, no Ino sa podarilo Line zdvihnúť náladu a už štebotali o všeličom. Lee spočiatku kráčal premotivovanou rýchlosťou, ale nakoniec spomalil a pridal sa k ich rozhovoru.

...................................................................................................................................................

Sakura prezerala mŕtvoly. Nikto neprejavoval žiadne životné funkcie ale snažila sa na nich nájsť nejaké stopy, ktoré by im pomohli. Shikamaru sa z dlhej chvíle, ako inak, díval na oblohu. Oblaky sa lenivo prechádzali po oblohe. Shira sa snažil skúmať okolie, ale ani jeho to nebavilo. Nevedel, čo presne má hľadať.

„Ach...Nič nové som nezistila. Ani sa nedá. Proste ich niekto sekal zrejme katanami, a potom ich dovliekol sem, “ozvala sa Sakura do ticha.
Chalani na odpoveď len kývli hlavou.

„No dobre. Vidím, že nás to nikoho nebaví. Ale je to súčasť našej úlohy. Našej misie. Musíme zistiť aspoň niečo. Nemáte nejaký nápad? Shikamaru?“
„Myslím, že by pomohlo, keby máme nejakého svedka. Ale to nie je možné. Jediného čo by sme tu mohli zastihnúť, by bolo asi nejaké zviera. A čo by sme si vymieňali pípavé zvuky napríklad s tamtým vtákom?“
„Nie pípanie. Myšlienky, “povedal Shira s lišiackym úškrnom.

Sakura sa na neho nechápavo zamračila. Rozmýšľala, čo tým myslel, ale najviac sa zamyslela nad tým jeho úsmevom.
Usmieva sa takmer ako Naruto, pomyslela si.
Nie, Naruto sa uškŕňa krajšie, oponovalo jej vnútorné ja.
Ty sklapni. Kami, nad čím to rozmýšľam?!

„Ako to myslíš? “spýtal sa nakoniec Shikamaru.
„Summon. To nie je hocijaký vták, je to sova.“

Malá unavená sovička na dôkaz, že tmavovlasý chalan hovorí pravdu, zletela z konára a pristála Shirovi na vopred nastavenej ruke. Shinobi z Konohy naňho neveriacky hľadeli.

„Ale no tak!! Nezízajte tak na mňa! Neviem ako vy, ale ja som sa už stretol s takými prípadmi, o ktorých som si myslel, že sa nemôžu stať a hádajte...! Stali sa!“ povedal Shira a už hľadel sovičke do čiernych očí.

Vážne to vyzerá, že s ním komunikuje, pomyslela si Sakura.

„Takže to vyzerá na to, že tu vážne neboli zavraždení. Doniesli ich sem ľudia zahalení v čiernych plášťoch, niektorí mali masky na tvárach. Ale to nie je všetko. Kuvík ich sledoval viacero dní. Dnes v noci sa rozprával s Maitsuki, Leerinym rysom, a preto tu na nás čakal. Vedel, že sem prídeme. Za tých pár dní zistil, že tých ľudí niekto riadi. Podľa toho ako ho opisoval, usudzujem, že to bol náš milovaný Vodca.“
...................................................................................................................................................