RM: Ako to bolo a bude 8

Prechádzka na sopku

Jediným zdrojom svetla v lese bol pomaly dohasínajúci mesiac. Mal v tvare kosáčika a na oblohe svietil sám. Hviezdy si na túto noc asi vzali dovolenku.
V povetrí bolo úplné ticho a takmer nič sa nehýbalo, až na lístie, ktorým občas zaševelil vietor. Takto to trvalo dovtedy, dokedy na sa na zemi neobjavili dva tiene. Hneď na to bolo počuť jemné žuchnutie a štyri páry labiek sa ocitli na zemi. Dva patrili majestátnemu vlkovi a tie druhé rysovi bez škvŕn.
Stáli v pozore a snažili sa zacítiť nejakú budúcu korisť. Namiesto toho zachytili pach krvi. Pozreli sa na seba, jemne na seba kývli hlavami a vydali sa po stope. Čím ďalej išli, tým pach silnel. Dostali sa až na starý, kameňmi vydláždený chodník. Po chvíli stúpania našli tri mŕtvoly. Boli čerstvé, akoby ich smrť nastala len pred niekoľkými hodinami. Na ich telách boli hlboké rany od katany, a kde-tu sa povaľovali vnútorné orgány. Nedalo sa spoznať ani pohlavia obetí. Ešte chvíľu si telá prezerali a pokračovali vo výstupe na vrchol. Čím vyššie sa dostali, tým viac obetí nachádzali po skupinách. Začali pri troch, neskôr našli štyri mŕtvoly, potom päť, ale na vrchole ich už bolo desať.

„Toto rozhodne nie je nešťastná náhoda“ povedala rysica Maitsuki vlčici Kogarashi.
„Musíme informovať ostatných“ znela Kogina odpoveď.
A tak sa spoločne vybrali dole sopkou s prvými lúčmi dňa za chrbtom.
............................................................................

Ráno sa Leera a Lina nenápadne vytratili z podzemia na povrch. Na odľahlej čistinke sa stretli s ostatnými. Čakali už len na Kakashiho. Napätie v skupine sa dalo krájať. Lina sa chcela trošku ponaťahovať, tak začala pohybovať rukami na všetky strany. Omylom buchla do Hinaty.

„Och, prepáč Lina-chan“
Lina zostala zaskočená.
Ehm, -chan? A prečo sa mi to dievča ospravedlňuje, pomyslela si.
„To bola moja chyba. Prepáč. A nemusíš mi k menu pridávať –chan. Nie som na to moc zvyknutá od ľudí, ktorých poznám len krátko. Neuraz sa, ale proste tak to je.“ vytlačila zo seba tieto slová a následne si radšej sadla, aby sa vyhla ďalším veciam, čo ju znervózňovali. Niežeby jej bola Hinata nesympatická. Veď sa aj s Leerou zhodli na tom, že je veľmi milá a vyzerá na to, že je aj schopná kunoichi. Len sa im zdala až prehnane plachá. Lina verila, že to veľa ľudom prišlo zlaté, ale jej to bolo neprirodzené. Zo svojho domova bola zvyknutá na to, že ľudia boli ku každému viac zhovorčiví a otvorenejší. Veď sama jej sestra vedela svojim sarkazmom zotrieť aj úplne neznámeho človeka. Samozrejme, s mierou.

„Prepáčte ale snívalo sa mi o mojej ceste shinobiho, tak som to nechcel ukončiť predčasne.“
Všetkým z Konohy boli tieto výhovorky známe a tím klanu Hoshibami nechcel zdržovať. Takže Kakashi si dnes odniesol len nevraživé pohľady.
„Takže, myslím, že všetci viete, prečo sme tu. Je to tu nejaké divné. Tie vzťahy, reakcie ľudí. Niečo mi tu smrdí.“ začal Makuto.
„To bude asi Kiba“ zažartoval Naruto.
Kiba z toho nebol veľmi nadšený a vytasil naňho pästi. Zatiaľ čo sa dievčatá smiali, Shizune ho upokojovala. Vedľa miesta, kde sedeli, sa zjavili Maitsuki a Koga. Leera podišla k svojmu Maitsuki, a tá jej podala labku. Nachvíľu sa sústredila a videla všetko, čo ona zažila počas noci.
„Nani?? Maitsuki mi práve ukázala čo videla. Na sopke našli mŕtve telá. Najprv našli tri, ale cestou na vrchol ich je viac. Na samom vrhu je ich najviac- desať. Sú zohavené na nepoznanie.“
V spoločnosti ninjov zavládol zmätok. Toto nikto nečakal.
„Musíme to preskúmať. Rozdelíme sa na skupiny. Ja, Naruto a Leera pôjdeme na vrchol sopky. Sakura, Shira a ty, Shikamaru, sa budete držať neďaleko od nás. Lina, Ino, Lee. Vy sa poobzeráte priamo pod sopkou. A nakoniec: Hinata, Makuto, Kiba a Shizune si zoberiete na starosť les okolo sopky,“ ujal sa vedenia Kakashi.

............................................................................

Tímy sa rozdelili a spočiatku sa vydali všetci rovnakým smerom- smer sopka. Postupne sa oddeľovali, až na samom vrchu pristáli už len Kakashi, Naruto a Leera. Po ceste si všimli to veľké množstvo mŕtvol, ale ako sám Kakashi povedal, oni začnú svoj prieskum až na samom vrchole.

„Päťdesiatdva mŕtvych. A vyzerá to tak, že to nie sú len civilisti. Toto tu je predsa ninja čelenka. Kto by také zverstvo mohol urobiť? “
„Naruto, videl si aj počul veľa krutostí, ktorých sú niektorí ľudia schopní. Myslím, že v kľude smiem povedať, že toto si môžeme všetci pridať na zoznam “ odpovedal mu Kakashi.
„Máte pravdu. Keď sme sa sem vybrali, bolo mi jasné, že nás tu čaká nejaký otáznik k vyriešeniu. Navyše to tak bolo aj v správe ohľadom tejto misie. Že nás bude čakať veľa záhad.... A toto do toho spadá.“ odvetila Leera.
„Ale, aby sme sa vrátili k tomuto masakru. Myslím, že nebude náhoda, ako sa zdola nahor postupne počet mŕtvych zväčšuje. Akoby nám vrahovia týmto chceli niečo povedať.“
„S tým súhlasím. Jediné, čo ma napadlo, je to, že to slúži ako odpočet k niečomu väčšiemu. Tieto sú staré vyše týždňa. Je ich desať, takže boli zavraždení pred desiatimi dňami. Tie najnovšie tri, sú z poslednej noci. Tipujem, že ak by sme si to nevšimli, zajtra by sa o niečo nižšie objavili dve. Niečo sa stane a to za tri dni. Ale... “
Kakashi prestal rozprávať, nachvíľu sa sústredil a povedal: „Niekto sem ide. Cítim, chakru asi desiatych ľudí.
V tom sa zjavili. Postavami to vyzeralo na samých mužov, ale ich masky mohli pokojne zakryť aj ženské krivky.
Ten, čo stál najbližšie k nim, sebavedome vykríkol: „Síce na dnes potrebujeme len dve obete, ale nemyslite si, že vy všetci zostanete naprázdno. Aby ste vedeli, nie sme sami a ostatní sa už starajú o vašich kumpánov.“
Kakashi, Leera a Naruto sa postavili do bojovej pozície. Desiatka zaútočila. I keď boli v presile, veľa sily neukázali.
Tím si šetril chakru, a tak radšej používali taijutsu a zbrane. Leera si zobrala na starosť chlapa, čo rozprával. Chcela mu nakopať ten jeho arogantný zadok. Vytiahla malý zvitok a odpečatila rovnú katanu z tmavej ocele, ktorá bola netradične ostrá z dvoch strán, nielen z jednej.
Po chvíľke boja ho ľahko odzbrojila a začala ho mlátiť neostrou a plochou stranou meča. Občas "úplnou náhodou", ho zasiahla aj tou ostrou. No on sa nie a nie vzdať. Leera nakononiec schovala meč do pošvy a rozhodla sa to vyriešiť jednoduchšie. Udrela ho do hrude a pritom povolila trochu svojej bleskovej chakry. Chlap vypúlil oči a spadol na zem. Stále bol pod vplyvom úderu, a tak sa triasol.
Dievča zložilo pár pečatí.

"Mesiac: Juubiho žalár!"

A okolo trasúceho sa vytvorili mreže zo striebristého prachu. Nakoniec sa mu otočila chrbtom a pokračovali v boji proti ostatným.
Kakashi si nerobil starosti so šetrením nepriateľov, rozdával rany hlava-nehlava. Naruto chcel predviesť svoju silu, takže bojoval proti šiestim naraz. Napriek tomu, že nepriatelia boli slabí, boli rýchli. Naruto nestíhal rozdávať rany a súčasne sa brániť, preto si na pomoc vytvoril dva tieňové klony. Maskovaní ustúpili, prestali bojovať, premerali si svojich protivníkov a keď videli svojho hovorcu na zemi v kaluži krvi a spútaného, rozmysleli si to a obrátili sa na ústup.

„To sa nás zľakli alebo čo?" spýtal sa Naruto.
„Myslím, že to nie je dôvod ich ústupu. Nevyzerali slabo, len nebojovali naplno," odpovedal mu Kakashi.
„Ja sa z tohto miesta zbláznim."
„Toto všetko musí mať zmysel. Ten chlap, čo ho Mitsuki Leera uväznila, pre nich asi nemal zmysel, keď sa ho ani nesnažili vyslobodiť."
"Možno chceli, aby sme ho chytili. Aby nás zmiatol alebo čo."
"To vôbec nie je zlá myšlienka, Naruto. Som rád, že si sa naučil aj racionálnejšie vnímať veci a nie len kňúrať, ako tomu nerozumieš."

Leera ich pozorne počúvala. Pochválila Kakashimu jeho „odpis“ Naruta, a tým len prispela k Narutovmu urazenému výrazu. No s Kakashim si ťukla päsťami a vyslúžila si aj jeho maskový úškrn. Nakoniec si všetci uvedomili, kde sú a čo sa deje, a vrátili sa do reality.

............................................................................

Hinata svojím Byakuganom prehľadávala les, no nič okrem svojich spoločníkov nevidela. Nedržali sa pokope, pretože im to prišlo nepraktické. Veď predsa majú vysielačky. Oprela sa o strom, aby načerpala viac kyslíka do mozgu. Začala rozmýšľať nad tým, ako na túto misiu naozaj sedí jej názov. Záhada. Nikto nevedel, čo sa tu bude diať. Nikto si to ani netipol.
Po pár hlbokých nádychoch pokračovala v skenovaní okolia, keď v tom začula zvuky boja. Vydala sa na miesto a videla piatych maskovaných ľudí stojacich nad poraneným Kibom. Ten vyzeral, že sa nechce vzdať, ale sečná rana cez jeho hruď mu oponovala.

„Kiba-kun!!!“
Hinata sa k nemu rozbehla a chcela zaútočiť na jeho obranu. Svojimi očami si všimla, že na ňu spoza nej letia kunaie. Vyhla sa im, ale ten, čo ich hodil, sa k nej rozbehol a s dvoma kunaimi s ňou začal bojovať. I keď bola silnejšia a rýchlejšia, jemu sa ju podarilo porezať. Škrábanček Hinatu zabolel, pozrela na ruku a videla pár kvapiek krvi. Nič vážne. Pozrela na útočníka. Jeho maska mala odbitú časť na ústach, čiže videla, ako sa na ňu vyškiera. Zalapala po dychu a rozhodla sa zasadiť mu úder Tigrích dvojčiat, no v tom...
Chytila sa za srdce, a spadla k zemi. Byakugan sa uvoľnil, nemohla sa hýbať. Nechápala, čo sa deje.

„Otráviť si ju nemusel. Nevieš, na čom sme sa dohodli?! Nemajú zomrieť,“ prišiel jeden z maskovaných a pozeral sa na Hinatu.
Ostatní medzitým prestali bojovať. Kiba sa pozviechal zo zeme, Akamaru ho podopieral. Predtým počul Hinatin krik, a tak sa konečne pozrel tým smerom, odkiaľ ju počul.
Tento raz Kiba kričal jej meno: „Hinata!!!“
Útočníci odišli a nechali ich ležať v prachu. Kiba tackavým krokom prišiel k Hinate. Zobral ju do náručia a vydal sa za Shizune, s ktorou sa snažil spojiť cez vysielačku. Na čistinke zostal pach krvi a záhady.

............................................................................

Kde to som? Čo tu robím? A...kto som? Aha, volám sa Hinata. Ale to je všetko, na čo si spomínam. Alebo?... pomyslela si Hinata.
Ocitla sa na zvláštnom mieste. Všade okolo nej bolo nádherne bielo a čisto. Cítila by sa aj dobre, ale niečo jej na tomto mieste vadilo. Bolo to obrovské zrkadlo stojace oproti nej. Podišla k nemu a uvidela v ňom seba. A potom jej to celé došlo. Neznámy ninja ju poranil kunaiom a ona teraz... spí? Alebo je mŕtva? Umiera??? Tak, či onak, jej myseľ pracovala na plné obrátky. Hinata sa cítila akoby niečo stratila. Alebo strácala? Áno, strácala sa. Strácala samú seba.

„Prosím, neumieraj, Hinata!" počula Hinata známy hlas vo svojej hlave.
Trošku sa naľakala, tak sa spýtala: „Je tu niekto?"
A dostala odpoveď: „Volám sa Hyuga Hinata. Som z hlavnej vetvy nášho klanu. Síce mám a viem používať byakugan, som príliš slabá a otecko ma ako malú odvrhol. Neznáša ma. Tak ako všetci okolo mňa. Nenávidia ma. A ja pre svoju fyzickú aj psychickú slabosť s nimi nedokážem bojovať. Inak, mám dlhé tmavé vlasy, biele oči a som veľmi plachá.“
Hinata bola už vystrašená na smrť. Jej najtajnejšie myšlienky, z ktorých nie všetky sú pravdivé, niekto pozná. Ale kto by ich mohol poznať? Jedine ona.
Pozrela do zrkadla. Nič sa v ňom neodrážalo, bola v ňom tma. Iba niečo sa v ňom črtalo. Pomaly sa to vynáralo z tmy. Hinata kráčala bližšie a bližšie k zrkadlu trasúc sa na celom tele. Čím bližšie bola k zrkadlu, tým ľahšie v ňom rozoznávala dlhé tmavé vlasy, biele oči, štíhlu vyššiu postavu... Rozoznávala seba.
„Ten- ten odraz...ty hovoríš? Ako to?!" Hinata ničomu nerozumela.
Rozprávam sa s vlastným odrazom! To sa mi asi len sníva.
„Ach, stále kladieš otázky. Čo keby si aj odpovedala!?!" povedal odraz.
„Keď nevieš, pýtaj sa!- to mi kedysi poradil...“
„...otecko.“
Hinata sa zarazila: Je ako ja. Nie, ona je JA.
Lepšie si prezrela zrkadlo. Bolo jej povedomé. Tak veľmi si chcela spomenúť, kde ho videla, no v tej chvíli si jednoducho spomenúť nemohla.
Odraz sa zaškľabil: „Zahráme si hru, dobre?!"
Hinata spozornela: „T-tak teda dobre. A-a akú?"
„Ja sa pýtam a ty odpovedáš. Ty otázky klásť nesmieš, jasné!?! Začítame."
Hinata rezignovane prikývla, odraz v zrkadle sa zaškeril. Vyzeral presne ako Hinata. Čo to znamená?

„Prvá otázka: Páčia sa ti tvoje vlasy?“
Hinata sa pozrela na odraz, či to myslí vážne. Myslel.
„No, aj áno, len...len tá ofina je už trošku dlhá a strapatá.“
„Nie je ti zima v tých otvorených topánkach či čo to máš na nohách?“
„Nie. Som zvyknutá na chladné podlahy. Ale rada kráčam po skalách vyhriatých od slnka.“ Hinata sa uvoľnila. Najprv odraz brala ako nepriateľa, no on... teda ona ju pozná, vlastne je to ona. Sama pred sebou sa hanbiť nemusí a môže byť úprimná.

Odraz presne vedel, ako sa Hinata cíti.
Tak pritvrdil: „Tretia otázka: Prečo si taká slabá?“
Hinata sa zamračila. Keby sa jej to spýtal niekto iný, asi by mu neodpovedala. No sama seba sa to už veľakrát pýtala. Odpoveď nepoznala, aj keď si vždy nejakú vymyslela.
„Ja...neviem. Asi netrénujem toľko, koľko by som mala.“
„Tss... Ale ja som nemala na mysli tvoju fyzickú slabosť. Myslela som tú psychickú.“
Hinata ostala zaskočená: „Ja.... proste.... som už raz taká. Ale snažím sa. Pracujem na sebe a snažím sa zmeniť k lepšiemu!“
Postava v zrkadle sa tvárila, že ju ľutuje.

„Chúďatko. Mne klamať nemusíš. Ja pravdu poznám. Iba si myslíš, že sa snažíš, no v skutočnosti zalezieš do kúta hneď, ako ťa niekto osloví. No ale pokračujeme v hre. Koho máš ...rada?" zazubil sa odraz.
„Eh, no...moju rodinu a všetkých mojich priateľov," povedala pomaly a potichu Hinata.
Odraz sa spokojne usmial. Hinata sa tiež pousmiala a začervenala sa. Keď vtom... Hinata pocítila ostrú bolesť na pravom líci a pravej ruke.

Vystrašene sa pozrela do zrkadla. Odraz sa už neusmieval, miesto toho stál prikrčene, v ľavej ruke zvieral dva kunaie a bol pripravený opäť hodiť. Hinata pomaly zacúvala od zrkadla, potom sa otočila na päte a schytila sa preč. Bežala veľmi dlho, cudziu chakru zrkadla už necítila za sebou.
Ale ju aj tak začula: „Kam ideš? Vráť sa! Sme predsa kamarátky. Vráť sa! Ešte sme hru nedohrali!"

Hinata pridala do kroku, už sa takmer zeme nedotýkala, čo tak bežala. Poriadne sa okolo seba rozhliadla a zistila, že sa nemá kam schovať. Všade bolo bielo, iba to hnusné zrkadlo kazilo priestor okolo nej. Po dlhšej chvíli zastavila, aby sa vydýchala, ale v tom za sebou opäť začula zlomyseľný smiech. Hinata sa otočila, aby zistila, ako ďaleko je od zrkadla, ale to, čo uvidela, ju znehybnilo. Zrkadlo bolo oproti nej vzdialené asi na meter. Zrazu Hinatin odraz vystrel ruku smerom k pravej Hinate. Chladným sklom prenikla rovnako chladná, mŕtva ruka. Načahovala sa za Hinatou, chňapala po nej a postupne začala za rukou zo zrkadla vychádzať aj hlava a hruď obludy. Skúšala obludu udrieť, kopnúť, dokonca uhryznúť. Nič nezabralo. Obluda už mala polku tela mimo zrkadla. Hinata sa zhrozila.
Začala zo strachu kričať, lebo v tom jej nič lepšie nenapadlo: „Niéé!!! Choď preč!!! NEDOTÝKAJ SA MA!!! JA ŤA UŽ VIAC NECHCEM POČÚVAŤ, SI OTRAVNÁ A ÚBOHÁ!"

A v tom zrkadlo puklo. Nezmizlo náhle, ale postupne. Celý biely priestor ožiarilo svetlo, ktoré príjemne hrialo a utišovalo jej bolesť.

„Hinata, prosím, prebuď sa! Už je tu pomoc."
Opäť začula ten známy príjemný hlas vo svojej hlave.
Hinata otvorila oči a precitla.