Tieň sharinganu

Vždy, keď padá noc
sa zamýšľam.
Výkriky sa mi prevŕtavajú do mozgu.
Srdce mi zbesilo tlčie,
hoc ťa už nevidím.

To moje prekliatie
si vláčim ako vrece zo sebou.
Je mojou klietkou,
sestrou aj milenkou,
aj otcom, ktorého som nikdy nepoznal.

A ona na mňa zabudla.
Vyšumel som z jej predstavy,
presne ako vyšumí adrenalín
pri prichytení.
Zostal mi len prázdny pohľad.

Som len jeho tieň.
Učil ma a dával mi rozumy.
Realita môže byť vysvetlená rôzne,
zoslabený mi vravel
a jeho myseľ sa zadúšala od smiechu.

Podvedený sa necítim.
Bol to len spôsob života,
niečo ako každodenný rituál
slepej viery pretvorenej
v otroctvo. Svedomie mám čisté.

Hoc moje srdce je nečisté,
kvíli a za tebou plače
a či bolo to všetko zbytočné?
Pre jedinú ilúziu?!
Nedajte sa vysmiať, idealisti!

Možno je to posvätná horúčka,
čo mi zachvacuje údy,
v ušiach mi hučí, krv klokotá,
taký plný života som sa nikdy necítil,
lenže detstvo mám už za sebou.

Aj tak raz povstanem,
nezáleží v akej forme,
vždy to budem ja a moje ideály
nespretrhané reinkarnáciou
ani všemocným časom.