Žijem pre vás 6 - Zabudnuté spomienky

Po hliadke s Kakashim sa odobrala do stanu. Predsa len si chcela aspoň trochu pospať. Mali dva stany. V jednom bol Tenzou, ona a Kakashi a v druhom Gai a onen Hyuuga, ktorého meno nevie a vlastne je jej aj celkom ukradnuté.
Musela vojsť potichu, aby nezobudila spiaceho hnedovlasého ninju. Pri pohľade naň sa trochu pousmiala, ľahla si niekam vedľa a zavrela oči. Teraz by mala prísť tá časť, kde sa dostavil vytúžený spánok a ona si konečne mohla oddýchnuť.. lenže to jej nebolo dopriate. Keď zaspala dostavil sa k nej sen. Sen, ktorý mal pôvod v jej minulosti. Sen, ktorý jej pripomenul prečo je teraz tam, kde je.

„Ale prečo?!“
„Lin..“ ozval sa povzdych chlapca, no bol prehlušený slovami dievčaťa.
„Ako to môžeš spraviť?! Im všetkým? Je to tvoja rodina.. priatelia..“ Hlas sa jej začal lámať a následne klesla na kolená. Neplakala. To by bolo pod jej úroveň. Celé toto bolo pod jej úroveň, ale nemohla to nechať len tak.
„Si v tom s ním, Lin.“ ozvalo sa spoza nich a ona len zdvihla hlavu, ovšem nepostavila sa. Tupo hľadela dopredu a tie slová sa jej zarezávali do srdca ako nože.
„Nemôžete len tak rozhodnúť za mňa.“ šepla trochu chrapľavo. Na to sa ozval smiech – alebo aspoň niečo čo sa malo nazývať smiech.
„Ale pravdaže môžem, už sa aj stalo.“ Nastalo ticho. Lin stále nechápala, stále jej nedochádzalo, že tie slová budú mať fatálne následky v jej živote.
Ticho prerušila po hodnej chvíli tretia osoba v miestnosti: „Ak nájdem za ňu náhradu? Niekoho kto to zvládne lepšie?“
„Aj tak to bude znamenať pre ňu odchod z Konohy. Ale pre mňa za mňa..“ zavrčal na neho a potom zmizol v tme. Na to Itachi prešiel k Lin, kľakol si za ňu a zozadu ju objal za plecia.
„Bude to v poriadku.. ty budeš v poriadku.“ šepkal jej chlácholivo. V tom momente sa jej po lícach skotúľali prvé slzy.

S trhnutím sa posadila a začala prudko dýchať. Pozrela sa okolo seba a keď zistila kde je upokojila sa. Pomaly a opatrne sa vyhrabala zo stanu, aby nezobudila nikoho z tých, čo spali. Poobzerala sa okolo seba a pohľadom natrafila na Gaia a jeho žiaka.
„Už choďte, dám pozor.“ navrhla im prosto a posadila sa niekam tam. Nemala v pláne ísť znovu spať. Čo keby sa jej zas niečo snívalo? Pravdepodobne by všetkých zobudila svojím krikom a to nechcela. Okrem toho o tieto nočné mory veľmi nestála. Svoju minulosť poznala viac než dobre, nemusela sa jej pripomínať ešte aj v takejto forme.
Obidvaja sa na ňu spýtavo pozreli, no odišli do stanu so slovami, že ich „sila mladosti“ sa potrebuje obnoviť. Teda.. Gai to povedal a mladý Hyuuga nemal zrovna veľa času na protest.

Zostala teda sedieť na zemi, pozerajúc sa niekam do diaľky. Vedela, že strážiť sama je trochu dosť nerozvážne, no nemohla si pomôcť. Nestála momentálne o nikoho spoločnosť a okrem toho jej nehrozilo takmer nič z toho, čo by si voľaktorí mohli myslieť. Predsa len.. jej neublížia.

Po chvíli sedenia.. no, možno to ani chvíľa nebola. Mohli to byť aj celé hodiny, keďže ona nedávala absolútne pozor na to, koľko by asi mohlo byť hodín. Každopádne. Po tej „chvíli“ zacítila známu chakru a spozornela. Vyšvihla sa na nohy a práve včas sa otočila na to, aby uvidela príchod starého známeho.

„Si nenápadný ako gepard v púšti,“ zavrčala na neho trochu podráždene, no potichu. Vedela, že všetci spia, no človek si nikdy nemôže byť istý.
„No to je tvoj problém nie?“ odvrkol jej drzo s akýmsi úškrnom. Lin si nad tým len povzdychla.
„Ty sa nikdy nezmeníš. Furt si nevychovanec. Začni sa správať normálne,“ zasekírovala ho, ale potom zvážnela. „Takže.. o čo ide?“ Otázka bola povedaná potichu a napriek tomu by rezonovala v ušiach každému kto by ju počul. Tón, ktorým ju totiž povedala bol dôkazom, že tu asi nie sú, aby žartovali.
„Tie lieky nezaberajú tak, akoby mali.“
„..to je všetko?“ povzdychla si opäť raz. Že sa vôbec namáhala báť sa.
„Že všetko! Už sa uvedom konečne! Máš na to už len pár dní, tak si švihni inak Orochimaru-sama bude stále trpieť bolesťami!“ nekričal na ňu, no spôsob akým to povedal veľmi ľahko dokázal vyjadriť jeho agresívny postoj a vážnosť celej situácie.
„Upokoj sa, daj mu lieky a skús..“ na chvíľu sa odmlčala, „akupunktúru.“ Uškrnula sa. Veľmi zreteľne si z neho robila srandu. Potom opäť zvážnela. „Ty nemusíš ku mne chodiť pre rady. Aj tak ťa nemám čo naučiť. Skús použiť svoj mozog a vyhútaj dačo sám. Možno bude stačiť, keď mu to raz za čas preliečiš alebo čo. Možno to zmierni bolesť.“ Pokrčila ramenami a potom došla až k nemu. Položila mu ruku na hlavu a pousmiala sa. „A teraz makaj.“ Vzápätí sa postava stratila v tme noci.

Pozrela na miesto, kde zmizol a opäť sa raz pousmiala. Vedela, že ten chlap je strašný idiot. Nikdy ho nemala rada. Nikdy s ním nevychádzala.. a aj tak si ho zobrala pod ochranné krídla, keď pri ňom nik iný nestál. I keď nemusela a aj keď boli v takmer rovnakom veku. Pravda však bola, že ju už dávno v niektorých veciach prekonal. Uvedomoval si, že prekonal všetkých až na ňu. V mysli sa jej vynorila spomienka na ich prvé stretnutie.

„Kabuto.. toto je Lin. Pred nedávnom som ti ju spomínal.“ Ozvalo sa z tieňa v miestnosti, no odtiaľ nevystúpil muž, ale len malé dievčatko s nič nehovoriacim výrazom na tvári.
„Teší ma,“ odvetil malý chlapec, ktorému boli tieto slová venované. Hneď potom sa zvrtol na päte a pomalým krokom šiel dokončovať pár vecí čo začal. Ihneď sa však otočil, pretože počul dievča niečo povedať. „Hm?“ spýtal sa jej, aby dal najavo, že ju nepočul.
„..neteší,“ šepla jednoducho, s takým chladom v hlase, ktorý by pre nikoho nebol príjemný. Chlapec len pozdvihol obočie a potom šiel ďalej. Vo vnútri však vedel, že to dievča má absolútnu pravdu.