Ľadové ľalie -3-

Niekto klopal na dvere. Pozrela som sa na hodinky a zbadala som, že je skoro desať hodín. Spala som teda dosť dlho. V podstate som išla spať približne o polnoci, ale to by som normálne vstala v pohode aj o ôsmej. Rýchlo som vstala a bežala k dverám. Keď som otvorila, stál tam on. Sasuke, v bielej košeli a čiernych trištvrťových nohaviciach. Niečo držal za chbtom, ale nevidela som, čo to je.

„S-Sasuke-kun?!" Zmohla som sa iba na zakoktanie a očervenela som. Hľadel na mňa s pootvorenými ústami a mne to došlo. Stála som tam iba v nočnej košeli.
„Ja baka," šepla som si pre seba a rýchlo si zabehla obliecť župan.
„Čo tu robíš?" konečne som sa spamätala natoľko, že som nekoktala.
„Prepáč, asi som tu nevhod, ale prišiel som sa pozrieť, či je už v poriadku tá noha." Prešli sme do obývačky a sadli sme si.

„Tsunade sa stará," poznamenal a zasmial sa. Prečo nemohol prísť niekto iný?! Vôbec som ho tu nečakala. Vlastne som nečakala nikoho.
„Priniesol som kvety, dúfam, že sa ti páčia," usmial sa a podal mi kyticu bielych ľalií.
„Ďakujem. A noha je v poriadku, už vôbec nebolí," povedala som a zamyslela sa. Odkiaľ vie, že milujem ľalie, a ešte k tomu práve biele?
„Tak to je dobre. A vlastne, prečo si mala na sebe len nočnú košeľu, keď si mi bola otvoriť?" uškrnul sa a ja som sčervenela ešte viac, presne ako predtým.

„To bol omyl, ja... Len som na to nejako nemyslela."
„Aha," povedal. Rýchlo som vyhŕkla:
„Uhm, nedáš si niečo na pitie?" Prikývol a ja som sa išla pozrieť, čo je v kuchyni. Boli tam rôzne nápoje. Vzala som ľadový čaj a naliala ho do pohárov, ktoré som vzápätí niesla do obývačky.
„Nech sa páči," zdvorilo som mu podala pohár a on ho naraz vypil do dna. Dosť čudné. Ako keby behal maratón. Pri tej myšlienke som sa zasmiala. Ja som ten svoj vypila trochu pomalšie. Neviem prečo, ale z jeho prítomnosti som bola totálne nervózna.
„Dáš si ešte niečo?" spýtala som sa, aby reč nestála.
„Nie, ďakujem,"

Po týchto slovách bolo zas asi päť minútové ticho. Nachvíľku som sa otočila a pozrela sa von oknom. Keď som sa otočila späť, skoro som dostala infarkt. Sasuke sedel dosť blízko mňa. Povedala by som, že až príliš. Zahľadela som sa do jeho čiernych očí a topila sa v prázdnote, ktorá sa v nich zračila. Najradšej by som sa topila aj ďalej, ale on sa odvrátil. Mlčky pozeral do steny.

„Sasuke-kun?" spýtala som sa a on natočil hlavu mojím smerom.
„N-no, vieš, j-ja," nedokázala som zo seba dostať súvislú vetu. Cítila som, akoby som v hrdle mala niečo, čo mi bráni hovoriť. Ani som sa nestihla spamätať a naraz som cítila niečo vlhké na mojich perách. O môj Jashin! Veď on ma práve bozkáva!! Čo mám robiť? Ešte nikdy som sa nebozkávala. Jemný tlak prestal a ani som sa nenazdala, už stál pri dverách. Tá rýchlosť!

„Č-čo to s*kra m-malo byť?!" jachtavo som zvrieskla a on len ostal stáť.
„To, čo si cítila," chladne odpovedal a ani som sa ho na nič viac nestihla spýtať a bol preč.
Dlho som sedela na pohovke a snažila sa dať dokopy. Prečo to urobil? Veď ma ani nepozná. A vlastne ani ja jeho. Potrebujem vysvetlenie, odpovede, hocičo!

Vybrala som sa do kúpeľne, kde som sa oprela o umývadlo. Rozhodla som sa, že si dám rýchlu sprchu a potom pôjdem trochu von. Osprchovala som sa, vyčistila si zuby a vrátila som sa do spálne. Potom som sa trochu hrabala v skrini. Čo také si mám obliecť?

Po dlhej chvíli som našla šaty. Boli zelené, s tyrkysovou stuhou uviazanou vzadu okolo pása na mašľu. Boli na ramienka a siahali asi do polovice stehien. K tomu som si obula krémové baleríny a vzala si kabelku v tej istej farbe.Vlasy som si zaplietla do vrkoča „rybí chvost“ a trochu som sa upravila. Navliekla som si na ruky svoje nové rukavice, čo som si včera kúpila, a vyšla som z bytu.

Namierila som si to do výťahu. Vošla som doň a stlačila som prízemie. Stále som premýšľala nad tým, čo sa vlastne stalo. Nemohla som tomu uveriť. Som tu len druhý deň a stalo sa toto. Hrýzla som si pery, až kým som si neuvedomila, že už som na prízemí. Vzchopila som sa, vystúpila z výťahu a vyšla som von. Ovanul ma horúci vzduch.

Vonku bolo strašne horúco, minimálne 30 stupňov! Nahlas som si vzdychla a vykročila do ulíc Konohy. Tam, kde som žila, keď som bola malá, bolo úplne opačne. Aj v lete sa tam teplota pohybovala okolo mínus desať stupňov. Kým som kráčala, videla som, že na mňa každý zazerá, ako na neviem čo. Možno to bude mojimi vlasmi, sú prirodzene tyrkysové. To je pre nich asi dostatočne neobvyklé. Veď aj keď som bola malá, pre tie vlasy ma prezývali "Umi", oceán.

Vošla som do stánku, kde predávali rámen. Voňalo to tam úžasne, tak som sa rozhodla, že si jeden dám. Aspoň mi tu nepraží na hlavu, keďže mám nad sebou strechu.
Vedľa mňa sedel blonďavý chlapec, asi tak v mojom veku a ja som ho spoznala. Veď to je Naruto!
„Čo si dáte, mladá slečna?" usmial sa na mňa starček a vytrhol ma z myšlienok.
„Dám si jeden rámen," povedala som s pohľadom upretým stále na Naruta.
„Ahoj, Naruto-kun," usmiala som sa a on si ma premeral a usmial sa tiež.
„Ahoj Yuuri-san, vôbec som ťa nespoznal. Teda, až na tie vlasy," zasmial sa a ja s ním. Je roztomilý. Starček už niesol mne a Narutovi rámen.

„Dobrú chuť želám," usmial sa a vrátil sa do kuchyne.
„Itadakimasu," ozvalo sa naraz z mojich aj Narutových úst a začali sme sa smiať. Ochutnala som rámen. Bol výborný, s bambusovými výhonkami.
„Yuuri-san?" ozval sa Naruto, keď sme obaja dojedli.
„Áno?" zareagovala som a čakala na jeho otázku. Len dúfam, že sa nespýta na moju minulosť, lebo inak si dám dole rukavice. Pri myšlienke "dám si dole rukavice" som sa zlovestne uškrnula.
„Koľko máš vlastne rokov?" opýtal sa a mňa to dosť zaskočilo. Nie je to jasné? Veď som predsa v jeho veku. Až na to, že on je trochu infantilný, keď sa tak pozerám na tú kombinézu.
„Nie je to jasné?" zopakovala som svoju predošlú myšlienku.
„Noo, vieš, napríklad terajšia Hokage má už 57 rokov a vyzerá na 30. Onedlho ju niekto vystrieda. A keď som sa na teba pozrel, nebol som si vôbec istý, koľko máš rokov," Ostala som v šoku.
„Mám 19."Radšej ani nechcem vedieť, koľko mimohol tipovať.
„Aha, ja tiež," poškrabal sa na hlave a na tvári mal zamyslený výraz.

Po chvíli som vstala, zaplatila peniazmi, ktoré som našla na nočnom stole od Tsunade a dala som sa na odchod.
„Maj sa,Naruto-kun!" zakývala som mu a on sa ihneď rýchlo dvihol zo stoličky. Čudovala som sa nad jeho reakciou a pokračovala ďalej.
„Počkaj, Yuuri-san!" chytil ma za plece.
„Môžem ísť s tebou? Totiž, vidím, že ideš rovnakým smerom, akým je môj dom."
„Tak dobre," usmiala som sa, pretože som sa tešila, že aspoň nejdem sama.

Išli sme dlhou hlavnou ulicou Konohy, kým Naruto nezastal.
„Tu bývam," povedal a ukázal na dom pred nami. Bol to starý dom, postavený možno ešte pri založení dediny. Prišlo mi ho ľúto.
„Aha. Tak sa maj, už musím ísť," usmiala som sa.
„Maj sa," zaškeril sa a vychádzal hore schodmi. Ja som sa otočila a vydala sa na odchod.
Po ceste som stretla veľa ľudí, hlavne tých, ktorých mi predstavil Kakashi. Stretla som Kibu aj s jeho ninkenom, Sakuru s Ino a Hinatou a Shikamara s nejakou blondínou. Kráčala som ďalej a premýšľala nad všetkým, čo sa mi v poslednom čase stalo. Z dlhého prúdu myšlienok ma vymanil až hlas, ktorý mi bol veľmi známy.

Otočila som sa a predo mnou stál Sasuke.
„Ahoj, vyzeráš dobre," usmial sa na mňa a obzrel si ma od hlavy po päty. Ten baka! Baví ho takto ma miasť? Už ma to nebaví. Odteraz si budem držať odstup.
„Ahoj Sasuke," chladno som sa na neho pozrela, ale nemohla som zakryť červenanie. Mal na sebe to isté čo ráno, len košeľa mala viac rozopnutých gombíkov. To bude asi tým teplom.
„Ako sa máš?" uškrnul sa a ešte viac som očervenala. Do če*ta aj s ním! On sa ma pýta ako sa mám?! Je tento človek vôbec normálny? Po tom, čo urobil ráno... V hlave sa mi rojila kopa otázok a ja som sa im nevedela ubrániť.
„Mám sa fajn," zaklamala som. Dobre, tak sa mi predsa len páči, nesmie sa to ale dozvedieť. Rada by som ho viac spoznala...
„Tak to je skvelé. Nezájdeme niekam si sadnúť?"
„Dobre." odpovedala som a vyšli sme do ulíc Konohy.

Zastavili sme sa v kaviarni na rohu ulice a vošli sme dnu. Tá kaviareň bola obrovská na to, že z vonku vyzerala tak malo. Bola zariadená v starodávnom elegantnom štýle. Všade boli drevené obklady a čiernobiele dlaždice. Na bielych stenách sa rozprestierali namaľované čierne ornamenty. Sadli sme si do rohu pri okne. Po malej chvíľke ku nám prišla čašníčka.

„Čo si dáte?" milo sa spýtala, pričom si nás nenápadne prezerala.
„Ja si dám latté," povedal Sasuke pričom sa díval iba na mňa. V živote som kávu nepila, tak som si objednala len vodu. Sasuke na mňa chvíľu zvedavo hľadel.
„Prečo si si nedala kávu?" spýtal sa po chvíľke a ja som nevedela, čo mu mám povedať.
„Nemám na ňu chuť."
„Aha, chápem." Neprestajne sa na mňa pozeral, ale jeho pohľad bol úplne nečitateľný.

O chvíľu nám čašníčka priniesla naše objednávky a potom sme sa len tak nezáväzne rozprávali. Zrazu ale prišla na pretras téme "minulosť". Skoro som sa neudržala, ale snažila som sa upokojiť.
„O tom sa poďme porozprávať niekde kde je menej ľudí," navrhla som. Sasuke len bez slova položil peniaze na stôl. Vzal ma za ruku. Už nič nebudem tajiť. Predsa len chcem niečo vedieť aj o ňom.

Bežali sme cez Konohu a nevyhli sme sa pritom divným pohľadom. Po ceste sme stretli Sakuru, Ino a Hinatu ako sa prechádzajú. Vošli nám rovno do cesty, tak sme zastali. Sasuke ma stále držal za ruku. Keď to videli, všetky tri tam zostali stáť s otvorenými ústami.
„S-Sasuke-kun? Čo tu s ňou robíš?" spýtali sa Sakura a Ino naraz. Zneli prekvapene. Hinata stála ticho za nimi.
„Čo nevidíte?" uškrnul sa Sasuke a Sakura sa na mňa pozrela. Cítila som v jej očiach zlosť a rivalitu.
„Vidíme," zarazene stáli, ale Hinata podišla bližšie.
„Sasuke-kun, ty chodíš s Yuuri? To je milé." podotkla Hinata a usmiala sa na nás.
„N-nie my nie sme..." snažila som sa vysvetliť, ale Sasuke mi skočil do reči.
„Uhádla si, Hinata," venoval jej úsmev a pozrel na mňa. Zase mal ten svoj nečitateľný výraz, nevedela som, čo si mám myslieť.
„Tak to vám prajem," usmiala sa Hinata a odvliekla Sakuru a Ino, ktoré tam iba nemo stáli.

„Ideme," rozkázal Sasuke a bežali sme ďalej cez Konohu.
Nakoniec sme zastali na čistinke v lese. Posadili sme sa na zem. Tráva bola mäkká a jemná a počula som čvirikanie vtákov a žblnkanie potoka.
„Tak, povieš mi teraz niečo o svojej minulosti?" nedočkavo sa spýtal Sasuke.
„No, narodila som sa v Yukigakure, čiže v Snežnej. Keď som mala šesť rokov, mojich rodičov zabili nejakí ninjovia z inej dediny. Mňa vzali do koča a vyhodili ma niekde v lese. Bola som malá, sama a opustená, no potom ma našiel nejaký starček. Vyzeral, že žije v lese a vzal si ma do opatery. Po pár rokoch ho však niekto zabil a ja som ostala zase sama. Žila som v domčeku na stromoch.O pár dní som našla dedinu.Netušila som, že je to práve Konoha a začala som kradnúť. Pred pár dňami ma zajali vaši ninjovia a povedali, že po mne ktosi ide, že idú po mojich schopnostiach. Bola som úplne šokovaná a teraz tu musím bývať. Na príkaz Hokage." Po všetkom, čo som mu povedala som to už nevydržala a rozplakala som sa.
„To bude dobré," Sasuke ma objal a cítila som sa neskutočne dobre.

Konečne som sa niekomu vyrozprávala a uľavilo sa mi. Vyplakala som sa a vymanila z jeho objatia.
„Už pôjdem domov," oznámila som mu a zotrela si slzy.
„Dobre, odprevadím ťa." Chytil ma za ruku a vydali sme sa k môjmu hotelu.
„S-Sasuke?" zašepkala som.
„Áno?" Pozrel na mňa.
„Prečo si povedal, že spolu chodíme?" spýtala som sa.
„Pretože sa mi páčiš a si úplne iná ako ostatné." Po jeho slovách som ostala v šoku.

Keď sme už boli pred hotelom, rozlúčila som sa s ním a vošla som dnu. Šla som do svojho apartmánu a dala si rýchlu sprchu, prezliekla som sa do nočnej košele a natiahla si aj župan. Vyšla som na strechu a vychutnávala si čerstvý vzduch. No po pár minútach som sa radšej utiahla späť do izby. Zvalila som sa na posteľ a veľmi vyčerpaná som zaspala.