Opätovné stretnutie

Po niekoľkých rokoch, ktoré si musela prežiť zem bez búrky, po rokoch, kedy jej jedinou spásou a útechou bol dážď, sa na nebi rozpútalo hotové peklo.

Už pred nejakým časom, do jej krajov zavítal nezvaný tyran, ničiaci všetky dary, ktoré už od nepamäti z lásky poskytovala ľuďom, a tak zmobilizovala všetky sily a pritiahla k sebe dávnych rivalov.

Keď sa na oblohe objavili prvé záblesky, ľudia okolo prestali vykonávať svoje činnosti a obrátili svoje prekvapené pohľady k oblohe, kde blesk nasledoval jeho verný, dlhé roky stratený, spoločník.

Uvedomujúc si svoju nenávisť k týmto končinám a ľuďom v nich, vložil všetku svoju nenávisť do jedného výkriku, ktorý ohlušil krajinu. Ten zvuk, bol však ako vítaná pieseň v ušiach jeho poslucháčov. Najprv sa však musela rozplynúť v ich srdciach nenávisť k nemu a k tomu čo vykonal.

Blesk, ktorý sa celé roky snažil dávať ľuďom nádej a ukazovať im cestu v ich stratených srdciach, konečne zazrel svojho odvekého priateľa, ktorý sa ho neraz snažil zabiť.

Hrom, tak arogantný a neprístupný, ktorý nedovolil nikomu spútať ho, sa ukazoval v plnej kráse. Konečne našiel svoj zmysel života. Po rokoch hľadania ho v rôznych končinách, ho našiel práve tu, po boku svojich priateľov.

Búrka, ktorú tí dvaja rozpútali, bola taká zničujúca, že sa ani dážď, jeden z najšťastnejších ľudí v ten deň, neodvážil hneď vkročiť, medzi nich, na oblohu.

Nakoniec sa k nim predsa len pridal, uvedomujúc si, že k nim nikdy naozaj patriť nebude. Hoci sa za tie roky silou vyrovnal svojim priateľom, no kým oni si užívali pobyt na oblohe, on sa vždy rútil k zemi a ochraňoval ju pred nimi. Jeho slzy dokázali uhasiť oheň i každú ranku, ktorú spoločným vyčíňaním tí dvaja spôsobili.

Ľuďom pod nimi, pri pohľade na ich opätovné stretnutie, začala v srdciach narastať nádej, ktorú si do tej chvíle nepripúšťal už takmer nik.

A tak sa všetci spoločne postavili tyranovi, ktorý nemal ani poňatia, že svojim zlom spojil niečo, čo bolo už takmer nespojiteľné.