Za oponou hlavných skutočností

V nemenovanom hlbokom lese, ďaleko od brán Konohy, horí na zemi improvizované ohnisko. Okolo neho na míle ďaleko nikto, len jeho stvoriteľ. Sedí pri ňom, udržiava ho pri živote, hľadí doň ako na obraz legendárneho maliara a z dlhej chvíle prerušovanými pasážami rozpráva svoj príbeh.

"História si pamätá víťazov. Keby to aspoň tak bolo. História si pamätá vlajkonosičov víťazov. Najvýraznejšie osoby na triumfujúcej strane. Tých, ktorí že vraj spravili najviac. Tých, ktorí boli vždy na očiach, najviac kričali a ako prví sa bezmyseľne hádzali do boja. Nie vždy najsilnejší, popravde skôr najväčší šťastlivci. Aj tak sa nakoniec ich mená zapíšu do kroník, zatiaľ čo tie naše sa stratia v nekonečnom víre času."

"Koniec koncov, kto by si nás pamätal? Aj rodinní príslušníci koľkokrát pochybujú, či ešte stále dýchame vzduch tohto sveta. Či sa ešte vrátime domov a vďačne vtisneme objatie svojim najbližším. Či už niekde neležíme nosom zarytým v zemi sa očami bez iskry života.
Taká je naša práca. Riskantná a nebezpečná. Pracujeme na tej najnižšej a najvyššej úrovni zároveň. Robíme veci ktoré by sa iným hnusili. Robíme veci ktoré sú vyžadované pre udržanie stability Konohy. Robíme ich, pretože musíme."

"Nie vždy je to ľahké. Niekedy dostaneme prácu, ktorá je hotová za pár dní. Bez zbytočných obetí, neželaných svedkov alebo dôkazov. Ľahko a rýchlo. Také má každý z nás rád. Kto by nemal, už teraz je toho viac ako dosť."

"No niekedy..." *priloží polienko do vďačných plameňov, "niekedy veci až také ľahké nie sú. Málokedy sú jasné už z povahy záležitosti. Oveľa častejšie sa niečo pokazí pod náporom premenných. Čas, miesto, osoby a svedkovia. Nič sa nedá stopercentne naplánovať. Predpokladať a pripraviť sa? To áno, ale vedieť? Nie."

"Za maskou na tvári. Tak vykonávame svoju prácu. Zbavili sme sa všetkej ľudskosti. Zbavili sme sa milosti a súcitu. Bez strachu zo smrti. Bez pocitu viny. Svedomie by nás len zdržovalo. Oslabovalo. Spomaľovalo vo veciach, ktoré je nutné vykonať. Naša povinnosť vyžaduje úplné odovzdanie sa. Tu, teraz, na druhom konci sveta aj o sto rokov. Sme tu a budeme potrebný. Kým sa vek ninjov nepominie, neodídeme."

"Nespievajú sa o nás básne. Nerozprávajú sa o nás príbehy. Nemáme vlastné hroby. Nemáme priateľov, rodičov, súrodencov. Sme rodina jeden druhému. A okrem nich nám zostali už len rozkazy a ten, čo ich vydáva."

"Rozkazy a úplné splnenie misie pre nás znamenajú všetko. Absolútne všetko. Celí sa podriaďujeme splneniu misie. Pre nás existujú len dve možnosti. Úspech, alebo sklamanie. Nič medzi tým. Buď sa vrátime s nahlásením splnenej misie, alebo zomrieme pri pokusy dokončiť ju."

"Väčšina z nás sa nemôže vrátiť. Návrat do normálneho života je nemožný. Rozorvali sme vlastné duše a zapredali seba samého pre väčšie dobro. Zostali sme žijúcimi schránkami. Nástroje v rukách mocných."

"Ochrancovia, útočníci, pomocníci a popravcovia. Taká je naša úloha.
Sme prvá línia. Najprv ideme my, potom ostatní. My ako prví prelievame cudziu a vlastnú krv na bojiskách známych aj neznámych. Vždy a všade bez výnimky."

"A keď je po všetkom, vrátime sa tam, kam patríme."

"Nie sme tam, keď sa oslavuje víťazstvo."

"Nie sme tam, keď sa chvália hrdinovia."

"Nie sme tam, keď šťastné matky vítajú svojich synov a dcéry pri príchode domov."

"Nie sme tam, keď sa skupinky obyvateľov stretávajú a idú spolu na večeru."

"Nevidíte nás."

"Nepoznáte nás."

"Nepamätáte si nás."

"Preto, lebo my sme tí dohliadajúci z tieňov a húští."

"My sme tí, ktorí čistia cestu pred vami."

"My sme tí, ktorí padnú, aby ste mohli stáť."

"My... sme... ANBU."

Palivo v ohnisku zapukalo, vyletel uhlík a noc si svojím spokojným tempom pokračovala ďalej.