Dangerous Existence II - Prológ

Dotieravá múza

A je to tu! Meštekovej načisto preskočilo a rozhodla sa, že bude pokračovať v DE ako v druhej sérii Tak som ležala v posteli, totálne unavená, že si pôjdem pospať a počúvala som hudbu v sluchádkach a cez pootvorené okno sa mi zatúlala múza do izby na ôsmom poschodí a nechcela odísť Bola taká vtieravá, že ma donútila vytiahnuť notebook, odsunúť únavu a napísať tento prológ. Tak ja dúfam, že si to užijete, ak si to otvoríte :)

Sedela som na nepohodlnom chladnom múriku už nejakú tú hodinu a cítila som, ako ma postupne začína bolieť celý človek. Chrbtica mi priam kričala o pomoc a šiju som mala takú stuhnutú, že som si povedala, že by nebolo od veci, keby som sa prešla a pretiahla sa.
A tak som zoskočila z múrika a dopadla na podlahu potichu s eleganciu mačky. Tam som sa vyrovnala a donútila svoje utrápené telo k pohybu.
Prechádzala som miestom, ktoré pre mňa bolo domovom už niekoľko rokov.
Kamenné steny, ktoré odrážali každý jeden môj krok, každé precupkanie myši bolo počuť, každá dopadajúca kvapka dunela útrobami týchto chodieb.
Zmučený rev netvorov sa mi ozýval v ušiach takmer každú chvíľu a ja som to už brala ako súčasť „ticha“. Niekoľkokrát za sebou som počula ten istý výkrik, ako sa odrážal od stien a narážal mi do ušných bubienkov. A tých zvukov sa len pridávalo a zlievali sa jeden do druhého. Strážila som ich. Na to tu som nasadená. To je moja povinnosť.
Boli nebezpeční a nezvládateľní.
Aj napriek tomu, že smrť a hrôza tu na mňa čakali zalezené niekde v kúte, považovala som to tu za domov hoci nie útulný a pohodlný, ale podstatné je, že som sa mala kam vrátiť.
Orochimaru bol práve ten, ktorý ma zachránil z biedy, ktorý mi ponúkol pomocnú ruku, neopovrhol mnou a videl vo mne potenciál.
A ja som mu bola za to vďačná, že som pre neho nebola len odpad na špičke jeho topánky. Bola som síce na tomto mieste, ktoré mi spôsobovalo zimomriavky na celom tele, ale aj napriek tomu všetkému to bolo moje jediné útočisko.
Zišla som dolu po točených schodoch a musela som sa zachytávať nerovného povrchu studenej steny, aby som nespadla. Posunula som si okuliare vyššie na koreň nosa a odhrnula červené vlasy z očí.
Vyšla som na chodbu a držala sa čo najbližšie fakliam na ktorých plápolal ohník, osvetľujúci moju cestu.
Odrazu som pocítila Orochimarovu chakru omnoho silnejšie, ako pred tým. Cítila som ju síce celý čas, čo som bola tu, ale už som si na ňu tak navykla, že som ju poriadne ani nevnímala. Začala byť pre mňa príliš obyčajná.
Ale v tom, akoby jeho chakru stlmili a prebila sa sem nová, ktorá mi rozprúdila krv v žilách. Bola o toľko silnejšia, temnejšia, hrôzostrašnejšia a taká vábivá, až sa mi z nej zbiehali sliny. Priam som sa pásla na sile tej chakry, bola pre mňa ako tá najobľúbenejšia droga, akoby som odrazu pocítila závislosť.
Takúto chakru som ešte nikdy nepocítila... vlastne nie, pocítila. Iba raz. Ale kde? U koho?
„Som veľmi rád, že si sa nakoniec rozhodol prísť,“ doľahol ku mne hlas poza zatvorené dvere, ktorý na niekoho prehováral.
„A mal som nakoniec na výber?“ tiché a nepríjemné odvrknutie ma donútilo zastať a započúvať sa do zvukov toho opovrhujúceho hlasu. Bol tak... mrazivý, až sa mi z toho stavali chĺpky na šiji. Ako to, že má takú odvahu rozprávať sa takto s Orochimarom?
„Ale, ale... Sasuke-kun. Ja som ťa odtiaľ predsa dostal. To však neznamenalo, že si musel prísť. Ja som ti dal návrh a ty si ho očividne prijal, inak môžeš ešte vždy odísť.“ jeho provokatívny úsmev som priam cítila. Vedel ako manipulovať s ľuďmi. Dával mu na výber, ale aj tak vedel, že zostane.
„O čo teda ide?“ opäť ten hlas a ja som odrazu pocítila túžbu spoznať jeho majiteľa. Musím vedieť, kto to je. Kto vlastní takú úžasnú zásobu a energiu.
,,To preberieme inde, čo povieš?“ do pekla. Orochimaru vie, že tu stojím.
Skôr ako som sa stihla čo i len o piaď pohnúť, už sa otvárali dvere a v nich sa zjavila hadia tvár s dlhými čiernymi vlasmi. Usmial sa na mňa vľúdne, ako na svojho najmilšieho mazlíčka a ja som mu ten úsmev oplatila. Predsa len som mu bola za dosť vecí vďačná, hoci...
,,Karin, nemala by si byť pri nich?“ opýtal sa a vošiel do chodby, kde som stála ja.
,,Iste, Orochimaru-sama,“ ospravedlňujúco som sklonila hlavu a potom, s prekročením prahu do chodby nevošla len tá postava, ale aj jej chakra a takmer ma tou silou prirazila k stene. Zalapala som po dychu a vzhliadla. Najskôr som zbadala Orochimarov pobavený pohľad, pretože presne vedel, čo so mnou urobila chakra toho neznámeho. Poznal ma ako svoju vlastnú dlaň. Aj on cítil ten potenciál, tie možnosti, tú slobodu a silu, ktorú v sebe ten muž skrýval.
Až o sekundu neskôr som svoj pohľad preniesla na svoju novú drogovú závislosť. Bože, už sa od neho nechcem pohnúť ani na krok, je to tak euforické.
Pohliadla som na muža, predpokladám, že bol rovnako starý ako ja. Mal čierne strapaté vlasy, ktoré mu takmer padali do očí z ktorých sálala ľahostajnosť a nezáujem o všetko a všetkých. Na tvári a aj na oblečení mal zaschnutú krv a vyzeral, že ani nezaznamenal, že si ho prezerám.
Už som ho videla. V lese Smrti.
On mi zachránil život, ešte ako malý chlapec pred medveďom. Ale vtedy sa usmieval, hoci... neviem, či to presne bol úsmev. Teraz jeho ústa vytvárali prísnu linku. Vyrástol, zmužnel, mal neprekonateľný šarm aj keď bol celý od krvi. Disponoval niečím, čo mohlo hýbať snáď s každým človekom. Možno to bola charizma, alebo práve tá ľahostajnosť a nenútený postoj. Neviem.
Dívala som sa na neho ako na zjavenie, keď som zbadala, že vzhliadol k stropu a prečesával ho, akoby tam niečo hľadal. Potom sa mu kútiky nadvihli do akéhosi pokriveného úsmevu a až potom sa na mňa pozrel. Prebodol ma tou temnotou a mne sa v tej sekunde nahrnula do tváre krv.
Je taký... krásny.
Ale čo robí tu, čo robí s Orochimarom? Strelila som pohľadom po svojom senseiovi, ktorý na mňa uprel svoje oči a ja som vedela, že sa nesmiem pýtať.
,,Mala by si ísť do práce,“ zašepkal, ale bol to rozkaz. Ako v tranze som sa otočila a vzdialila sa od nich. Stále stáli na mieste, ani jeden z nich sa neobťažoval prehovoriť.
Každým jedným krokom, ktorý som urobila sa obe chakry začínali zoslabovať, ale aj keď som sa už ocitla na svojom mieste, na úplne druhom konci celého obrovského úkrytu, aj napriek tomu som tú jeho cítila.
Blažene som si vydýchla, načerpávajúc čo najviac energie z toho zostatku. Bolo to také vzrušujúce, také... zvláštne.
Bol dokonalý...
Našla som svoju novú závislosť, našla som ho.
Dokonca sám prišiel. Koľkokrát som ho chcela ešte aspoň raz vidieť, koľkokrát som na neho myslela od kedy sme odišli z lesa Smrti!
A on teraz prišiel! Starší, atraktívnejší, hrôzostrašnejší, silnejší. Mám ho na dosah, môžem ho viac spoznať. Môžem čerpať, vyžívať sa v jeho sile.
Mám možnosť s ním stráviť čas... dúfam.