Kuroiakuma, Čierny démon 001

Bleskovú zem trápila búrka. Ani tí najstarší z obyvateľov Oblačnej si nepamätajú väčšiu a nebezpečnejšiu búrku. Bola zvláštna, zvláštna najmä ľadom, ktorý ubíjal zem, pevný ľad, veľký ako pomaranče sa valil z čiernych mrakov miesto dažďa a ničil pôdu a starobylé pomníky pod kopcami. Ľudia tu boli zvyknutí na všakovaké búrky, veď predsa žily v obklopení mrakov a búrky tu mali neustále, no táto nemala prirodzený pôvod. A to Haku vedel, aj keď v týchto miestach nikdy nebol. Sňal si masku a zhlboka sa nadýchol. Veľké ľadové krúpy sa rozbíjali tesne nad ním, na zrkadle, ktoré si vytvoril ako štít.
Zabuza, prečo si len nepočúval moje varovania. Táto krajina je špinavá a plná hlupákov čo si dovolili na teba siahnuť ruku! Prisahám na svoju krv, že za to zaplatia a že ťa nájdem! Povedal si v duchu Haku a zaťal päste. Nikdy z neho nesálala taká zúrivosť ako teraz. Pomaly sa blížil k sídlu lorda Raidonrika, piateho Raikageho Oblačnej. Ulice na námestí boli úplne prázdne, vystrašení ľudia boli poukrývaní a len pár očí s napätím a prekvapením sledovalo malú postavu Hakuho pokojne kráčajúcu k sídlu najvyššieho z ninjov.
Tesne pred Raikageho sídlom Haku zastal a pozorne si popozeral celý dom. Aká honosná stavba. Koľko rúk ju muselo vytvárať, koľko ľudí muselo položiť život. Obrovský palác a vedie doň len jeden jediný vchod. Prešiel rukou po vlasoch a vošiel dnu. Vo vnútri ho ihneď zastavili dvaja nezvyčajní ninjovia. Jeden mal celú hlavu obviazanú, bolo vidno len veľké čiernozelené okuliare a druhým bola žena, tak vysoká, že si takmer obíjala hlavu o vysoký strop. Mala potetovanú celú tvár.
„Čo tu chceš?!“ zdalo sa, že sú šokovaní, akiste nečakali žiadnych návštevníkov počas takejto búrky. Haku sa milo usmial a z vrecka svojho kimona vytiahol listinu s Raikageho pečaťou. Strážci ho pomaly pustili dnu, no naďalej z neho nespúšťali oči.
„Aneko, odprevaď hosťa za lordom Raikagem!“ zaznel tlmený hlas spod obväzov a vysoká žena prikývla. Haku si všimol, že osoba v obväzoch nemá zbrane. Aneko však mala dlhočiznú naginatu v rukách a jej čepeľ sa leskla ako modrý diamant. Haku ju ticho nasledoval a pozorne si všímal každú miestnosť popri ktorej prešli. Každá jedna, až na tri v ktorých hrali tuční páni Shougi, bola zavtvorená.
Na najvyššom poschodí mu Aneko otvorila posledné dvere, jediné v dlhej chodbe. Hneď ako vošiel ich silne zatvorila. Pod veľkým oknom na konci miestnosti sedel Raikage, oblečený v bielej košeli, s fajkou v ústach s dlhými bielymi vlasmi padajúcimi na plecia. Bol zažratý do čítania akejsi správy a vyzeral, že čochvíľa vybuchne.
„Ty budeš Haku, však? Ten ninja z Hmlistej. Ehm,“ odkašľal si Hokage a vrhol pohľad na Hakuho.
„Áno pane, prišiel som k vám...“
„Viem prečo si tu, ninja z Hmlistej. Ale najskôr mi vysvetlíš jednu vec. Ako mám chápať toto?!“ zakričal Raikage a vycapil mu pred oči zmočený papier. Haku sa vyľakal. Bol to list s menami mnohých mŕtvych v Hmlistej za posledných dvadsať rokov. Stálo tam aj jeho a Zabuzove meno. Haku ťažko preglgol.
„Je to lož, alebo si naozaj mŕtvy? Alebo si chcel aby si to ostatní mysleli? Ak áno, prečo?!“
„Tak dobre, poviem vám to,“ povedal Haku a zhlboka sa nadýchol. Do čerta aj s tým papierom! Bez neho by to šlo oveľa rýchlejšie, odkiaľ ho vlastne dostal?
„Presne pred piatimi rokmi sme bojovali s niekoľkými ninjami z Listovej a boli lepší, porazili ma, Zabuzu neskôr dorazila tamojšia mafia. Mysleli si, že sme mŕtvi, ale zázrakom sme prežili, no mali sme už dosť toho prenasledovania a slúženia podsvetiu a tak sme sa vyparili. Samozrejme s tým aby si ostatní mysleli, že sme stále mŕtvi a tak sme dve mŕtve ryby premenili na nás a tie pochovali, zatiaľ čo my sme zmizli v hmle.“
Haku rozprával pokojne, po dokončení sa usmial. Raikage nevedel čo robiť a tak len začudovane zdvihol obočie.
„Naozaj zvláštny príbeh Haku. Ale verím ti, mám nos na klamárov a podliakov, ale teba som pozoroval cestou sem. Na tvojej tvári som badal hnev a túžbu po pomste. Vy a Zabuza ste vážne ako jeden. No nič,“ povedal Raikage, roztrhal papier a otočil sa smerom k oknu.
„Poď sem a pozri čo za peklo sa preháňa mojou zemou. Táto búrka nemá prirodzený pôvod, ten vycítim. A ten kto ju vyvolal mi neželá nič dobré,“ povedal Raikage a zahľadel sa hlboko do Hakuových sivých očí.
„Tvoj priateľ Zabuza...myslíme, že ho uniesli Štyri Búrkové Tigre, skupina najsilnejších ninjov Oblačnej, ich vodca je dokonca starší než ja. Nevieme čo presne majú v pláne s ním spraviť, ale tušíme, že oni stoja za touto búrkou. Chcú sa pomstiť tým, ktorí ich odtiaľto vyhnali.“
„Vyhnali? Prečo?“
„Kvôli vraždám. Párkrát v sebaobrane zabili sluhov šialeného šéfa Bieleho údolia na severozápade, vtedy ešte boli ninjami môjho predchodcu. No vraždenie sa im zapáčilo a začali napádať a zabíjať obchodníkov a kupcov smerujúcich do našej dediny. Preto ich dedina vyhnala, ďaleko do hôr, odobrali im všetko čo mali, každú jednu zbraň, nechali im len šaty. Sám neviem ako je možné, že sa naspäť k moci dostali tak rýchlo. Ale jedno viem isto, horšieho protivníka nám osud dať nemohol.“
Haku sa smutno usmial. Zabuza...
„Ale nadišiel čas, kedy ich búrka Kumogakure navždy zmetie z tohoto sveta! Nemôžem ti poskytnúť veľa mužov, mnoho ich padlo vo Veľkej vojne proti Uchihovi, ale dám ti tých najlepších bojovníkov, majstrov svojho umenia! Kazuya, Ayame!“
Do miestnosti vošli dvaja bojovníci. Jeden z nich mal obviazanú pravú polovicu hlavy a dlaňou hladkal fialovú hlavicu katany pripevnenej k opasku. Mal oblečené ľahké čierne nohavice a na čiernej košeli zlatú vestu so znakom ich dediny. Druhým ochrancom bola žena, oblečená v zlatobielom kimone, s vejárom za pásom a krátkymi zelenými vlasmi spojenými ninja čelenkou. Haku sa na nich opäť pokojne usmial, oni len kývli hlavami.
„Toto je Haku, ninja z Hml...“
„Vieme kto to je lord Raikage, Ayame všetko počula. Ostáva už len vydať rozkaz.“
Raikage sa spokojne usmial.
„Tuto sú najlepší bojovníci našej dediny. Pri nich si v bezpečí, pomôžu ti vystopovať Bleskové Tigre a zachrániť Zabuzu. Na oplátku však žiadam jednu vec.“
Jasné, aká by to bola pomoc bez toho. Haku sa pokojne usmial.
„Za každú cenu pomôžeš Kazuyovi a Ayame postarať sa o Búrkové Tigre, aj keby si už našiel Zabuzu. Prisahaj na svoju krv!“
„Prisahám lord Raikage, aj vám, Kazuya, Ayame. Pomoc za pomoc, tomuto sa hovorí fér obchod,“ povedal Haku a pokojne si kusol do palca. Len čo prvá kvapka krvi dopadla na kamennú podlahu sa otočil na odchod. Posledný krát obrátil hlavu a usmial sa na Raikageho. Raikage mu úsmev nesmelo opätoval. Je až príliš pokojný. Tak mladý a tak odhodlaný, nebojácny? Ani sa nepýtal prečo sa nepridám aj ja. Hádam uspeje.

...

Haku sa sprevádzaný dvoma ochrancami lorda Raikageho náhlil k predpokladanému úkrytu protivníkov.
„Hej, Haku! Prečo vlastne nosíš tú ANBU masku? Vari si k nim nepatril,“ opýtal sa Kazuya, ktorý udržiaval kamenný štít nad ich hlavami, aby ich žiaden ľad nezasiahol. Haku si všímajúc okolie uvedomil, akú ničívu silu mala táto búrka. Mnoho stromov bolo zničených, veľa zvierat ako psy a mačky ležalo len tak dobitých na ceste v zakrvavených mlákach.
„Haku!“
„Ach, prepáč, zamyslel som sa. Nie nepatrím k ANBU, masku nosím aby som bol rovnocenný protivník pre každého, pretože mnohí hovoria, že mám veľmi milú tvár.“
„Heh, tak to vôbec neklamali. Aj keď mnohí pri pohľade na ňu stratia chuť zaútočiť, chápeš,“ zasmial sa Kazuya a Ayame si len vzdychla.
„Počul si niekedy o Dračích horách?“
Haku obrátil hlavu k Ayame.
„Len málo, ale dosť na to aby som mal málo dôvodov sa k nim približovať. Vraj je v nich desivá príroda.“
„Samotná príroda nie, ale bytosti čo tam žijú. Počul si už o Kasaioch, ohnivých duchoch?“
„Nikdy.“
„Oni obývajú tie miesta. Je tam toľko čakry, že ju môžeš doslova jesť. Dúfajme, že až na také miesta nebudeme musieť vkročiť. Ale treba počítať s každou cestou. Moja čakra sa dostala až k horám. Cítim tam silnú energiu, až príliš veľké nebezpečenstvo. Budeme musieť byť opatrní,“ povedala Ayame, ktorá nachvíľu spomalila a ukazovák a prostredník pravej ruky nasmerovala na oblohu. Jej krásne, fialové oči svietili. Kazuya sa tváril znepokojene a prižmúril jeho jediné, silno hnedé oko.
„Hádam sa táto búrka čoskoro skončí.“
V sprievode týchto ninjov sa cítim viac v bezpečí, ale stále mám strach, o Zabuzu. Čo ak prídeme neskor? Budem mať silu bojovať aj keď bude... Zabuza...