Znovu v Sune 6

„Ako ti je?“ Sayuri sa usmiala.
„Už dobre.“

Vlastne už bola úplne v poriadku a na druhý deň ju mali pustiť. Bola tam už niečo okolo mesiaca a myslela si, že sa tam unudí k smrti. Od jej nočného incidentu s Kazekagem tam už neprišiel, teda aspoň ona si to myslela a odvtedy sa nevideli. Jej čas trávila čítaním kníh, kreslením alebo sa rozprávala s Anayou, Temari, či Kankurom. Za ten čas sa s nimi dosť zblížila a od jej boja na poslednej misii sa Akatsuki ani žiadny iný nebezpečný nepriateľ ešte neukázal. Zatiaľ. Zdalo sa jej to podozrivé, ale pred ostatnými to šikovne doteraz tajila –ako aj incident s Kazekagem, na ktorý sa snažila zabudnúť- a podozrenie a nepríjemný pocit z nej pomaly opadávali.

„To som rada,“ uškrnula sa na ňu blondýnka. „Konečne ťa zajtra pustia.“ Zdvihla svoj zrak ku stropu.
Sayuri povytiahla obočie. „Ja som myslela, že ti to nevadí.“
„Ale už je to celkom aj otrava,“ prehovorila blonďatá otrávene a Anaya sa rozosmiala.
„Čo je?“ Temari na ňu zmätene zahľadela a zvraštila obočie.
„Ale nič. Pripomínaš mi Shikamara,“ pri zmienení tmavovlasého sa v Temariných očiach nachvíľu zračilo niečo, čo nevedela červenovlasá identifikovať a blondýnka sa trochu zháčila.
„Deje sa niečo?“ Temari zažmurkala a pozrela na ňu.
„Nie.“
Otvorili sa dvere a v nich sa objavila hnedovláska.
„Zase ulievanie?“ Temari sa uchechtla a Anaya pretočila očami a prepálila blondýnu vražedným pohľadom, ale prikývla.
„Lebo ty tu pomaly aj spíš,“ teraz si vymenili role.
„Kde je Kankuro?“ spýtala sa z ničoho nič Anaya.
„Ten? Montuje si bábky,“ Temari si hlasno odfrkla.
„Stmieva sa,“ ozvala sa Sayuri zamyslene pozerajúc sa von oknom. Temari nasledovala jej príkladu.
„Ja by som už mala teda ísť, mám misiu. Jedného z rady odprevadiť do Konohy,“ Temari vstala, oprášila zo seba imaginárnu špinu a zmizla na chodbe.
„Nemôžem počkať do zajtra.“ Povzdychla si červenovlasá po tom, čo Temari odišla.
„To vydržíš,“ usmiala sa na ňu povzbudzujúco hnedovlasá.
„Anaya... Od tej misie sa Akatsuki vážne ani raz neukázali?“ spýtala sa Sayuri.
„Neukázali. Nebuď taká paranoidná, prosím ťa,“ zamrmlala Anaya.
„Ty to nechápeš,“ pokrútila hlavou červenovlasá. „Mám divný pocit.“
„A kedy ho nemáš? Mimochodom, chúďa Temari.“
„Prečo chúďa?“ zvedavo sa Sayuri pozrela sesternica.
„Stráviť celú cestu do Konohy z niekým z rady... Nechcela by som.“
„Ja skôr ľutujem Konohu,“ opáčila Sayuri zo smiechom a Anaya sa k nej pridala.

Na druhý deň ju pred obedom pustili, čo Sayuri s radosťou prijala a vedela, kam pôjde prv. Dlho o tom rozmýšľala a dodávala si ku tomu odvahu.
Teraz postávala pred kanceláriou Kazekageho a hoci ruku mala tesne pri dverách, neodvažovala sa zaklopať. Keď si dodávala guráž, zvnútra sa ozvalo, že môže vstúpiť. Najprv stuhla na mieste, ale po pár sekundách stisla kľučku a vošla dnu. Ako k nej Gaara zdvihol pohľad, tiež zamrzol.
„Potrebuješ niečo?“ spýtal sa, ale hneď mal chuť prefackať sa za to, že to vyznelo naštvane. Ticho naňho pozrela a ruku mala stále na kľučke, ticho stála vo dverách.
„Nie, nič, len... Mali by ste sa naučiť rozdiel medzi tým, keď niekto spí a keď niekto nespí, Kazekage-sama.“ Gaara stuhol a zadržal dych. Chvíľu tam tak stála, ale po pol minúte znovu vyšla na chodbu a zavrela za sebou dvere. Šla trochu trhavými krokmi, lebo jej došlo, že to, čo sa tam vtedy stalo bolo skutočné a on si bol toho plne vedomý, alebo si to aspoň pamätal.

Vybrala sa ku Anayi. Pri dverách vytiahla kľúče, ktoré jej sesternica nechala včera v nemocnici a otvorila ich. Ticho vošla dnu a zavrela za sebou. Vošla do obývačky a povzdychla si.
No, tá sa v upratovaní tuším nevyžíva...
Obzrela sa po kuchyni, kde bolo ešte ako-tak upratané. Otvorila chladničku, kde vybrala niekoľko posledných jedlých vecí a spravila si šalát. Chutil jej divne a mala ponurú náladu. Keď dojedla, zdvihla sa a tanier položila do umývadla, kde ho umyla. Keď išla cez schodisko a stúpila na nejaké črepy, zanadávala a naštvalo ju to ešte viac, než bola doteraz. Jednoducho si to prelepila a vyšla z domu.
Umienila si, že si to musí niekde vybiť a preto jej kroky smerovali na cvičisko. Ignorovala ten fakt, že by mala “ešte pár dní odpočívať“. Keď tam došla, mala pocit, že celé hodiny a hodiny nerobila nič iné, len nahnevane búšila a kopala do stromov, kým nebola tma. Keď skončila, unavene sa zviezla na zem, prudko vydýchavajúc sa a oprela sa o strom, ktorý ako jeden z mála nebol rozsekaný na kusy.
„Tuším ťa niečo poriadne naštvalo,“ zasekol sa jej dych a pozrela sa pred seba. Gaara. Postavila sa.
„Potrebujete niečo, Kazekage-sama?“ zdvorilo odsekla ľadovým tónom. Skoro nebadateľne prižmúril oči.
„Nemala by si ešte odpočívať?“ zúžil oči ešte viac. Znovu naňho pozrela.
„Mala,“ pokrčila ramenami.
Povzdychol si a o tri kroky pristúpil. Ona o jeden odstúpila. Neodpustil si nechápavý pohľad.
„Ešte niečo?“ spýtala sa podozrievavo.
Zatváril sa neisto.
„Chcel som sa ti ospravedlniť.“
Stŕpla a sánka jej skoro padla údivom. Vyjavene naňho zazrela.
„Neviem, čo to do mňa vtedy vošlo. Rob, ako by sa nič nestalo,“ prehovoril Kazekage znovu.
O to som sa už raz pokúsila, pomyslela si a odvrátila od neho pohľad.
„Nič sa nestalo...“ prehovorila tichým hlasom nervózne a sklopila pohľad. Aj keď to chcela, nemala odvahu na neho sa pozrieť.
Pristúpil o ďalšie tri kroky, ale ona tento krát neodstúpila. Nervózne naňho pozrela a on sa pozeral kdesi za ňu zo zamračeným výrazom.
„Tak?“ prehovorila znovu Sayuri ako prvá.
Kmitol ku nej pohľadom a znervóznel. Chcel jej niečo povedať, mal predtým toľko nápadov, možností ako by to mohlo dopadnúť, ale teraz mu všetko vyfučalo z hlavy. Potichu sa prerývane nadýchol.
„Ja...“ sklopil hlavu a stisol pery.
„Ty, on, ona, ono, my, vy, oni,“ neodpustila si poznámku a on na ňu prekvapene a zároveň naštvane pozrel.
„No.. Tak ja pôjdem,“ prešla okolo neho, ale on ju v panike chytil za lakeť.
„Nie!“ Bez toho, aby si v strachu pomyslel, čo v tom momente robí sa s ňou zvalil na zem do trávy len pár milimetrov od jej tváre.