Dangerous Existence - Epilóg

ĎAKUJEM VŠETKÝM! Tento diel je venovaný každému, kto vydržal do konca, každému, kto mi tu zanechal komentár, ohodnotil to, či očkom zavadil o jediné slovíčko! Vyzerá to tak, že DE a Reset mi tu zožali najväčšie úspechy v mojej spisovateľskej zbierke a teší ma, že ste sa rozhodli čítať moje bláboly Veľmi si vás cením, ľudkovia

,,Neprídem o teba,“ povedal som s istotou, keď som sa pozrel na jej vytreštené oči a musel som sa usmiať. Odtiahol som sa od nej a dovolil jej, aby sa pozrela dolu, keď ucítila skutočné muky. Schválne som ju uhryzol do pery, aby jedna bolesť prehlušila druhú. Pretože človek nie je schopný pociťovať dve naraz. Celý krk jej zalial krvavý vodopád, ktorý sa jej vyvalil von a zakuckala sa. K nohám mi dopadla jej čerstvá červená tekutina.
Z chrbta jej trčal kunai, ktorý som prerazil cez jej brucho a farba okolo rany sa pomaly rozširovala.
Zatackala sa a začala padať dopredu, no ja som ju zachytil.
,,Ak existuje nebo a peklo, nestretneme sa,“ jazykom som si prešiel po perách chutiacich ňou a zhlboka som nasal vzduch zapáchajúci po hrdzi, ,,pretože ty patríš do neba.“ zašepkal som, keď som ju pokladal na zem a celým jej telom prešiel kŕč, prehla sa ako mačka, keď sa jej kunai vysunul z tela, pretože narazil na tvrdú zem.
,,Ale ak existuje niečo medzi tým, tak budeme spolu,“ dokončil som chlácholivo a odhrnul jej ružové vlasy z bledej tváre. Nedokázala povedať jediné slovo, len sa na mňa snažila dívať a oči sa jej prevracali v jamkách. Mierne som naklonil hlavu na bok, aby som videl, ako jej po spánkoch steká pramienok potu a mieša sa s potokom slaných sĺz bolesti rynúcich sa z jej očí, ktoré sa vsiakli do ružových hodvábnych vlasov, rozprestierajúcich sa po zelenej tráve.
Odtlačok jej vlastnej krvi zostal na bledom líci, keď som ju pohladil a kľačal som pri nej. Cítil som, ako sa celá trasie a niečo vo vnútri mňa sa chvelo nedočkavosťou.
Jej oči našli tie moje a šok nahradil výraz šťastia. Rozšírili sa mi zorničky a zalapal som po dychu, keď sa jej ruka ovinula okolo môjho krku zozadu a pritiahla si ma k sebe takou silou, akú by som u nej ani neočakával.
,,Obaja sme prišli... o rozum,“ zašepkala s námahou do môjho ucha a jej dych bol namáhavý a chrčajúci.
,,Ešte sa uvidíme...“ sľúbil som jej a pery, na ktorých mi zasychala jej krv sa mi roztiahli do mimovoľného úsmevu. Pochytila ju triaška a kŕčovito zovrela moje vlasy na šiji.
,,Budem ťa čakať na druhej strane...“ ďalší prúd jej vytiekol z kútika a zakašľala. Červeň pokropila tie ružové pery a ja som neodolal.
Chcel som cítiť jej smrť na jazyku, chcel som vnímať jej vyhasínajúci život, túžil som pobozkať umierajúce, krehké telo tejto ženy, ktorá milovala netvora.
Nahol som sa ešte bližšie k nej a špičkou jazyka prešiel po chvejúcej sa hornej pere. V hrdle mi narástla hrča, ktorú som ignoroval a vzduch v pľúcach sa mi na moment zasekol, keď som ucítil jej prerývaný dych na svojich ústach. Zľahka som ich pohladil tými svojimi. Potreba bozkávať ju ma tak ovládla, že som sa od nej nevedel odtrhnúť. Aj napriek tomu, že krvácala, chutila po čerešniach.
Cítil som, ako jej ruka, ktorou pevne zvierala moje vlasy zozadu, povoľuje a kĺže sa dolu. Zachytil som jej ju a pritisol si ju na hruď. Jemne mi zovrela prsty a ja som sa odtiahol.
,,Ešte... p-rosím,“ zaprosila slabučko a oči, ktoré mala zatvorené otvorila. Zelený pohľad ma prepaľoval chtíčom a ja som jej vyhovel. Opäť som sa prisal na tie mäkké a lákavé pery a ona pootvorila ústa. Na moment sme preplietli naše jazyky a z jej hrdla vyšiel ďalší prúd tekutiny. Položil som jej ruku vedľa tela a opäť sa odtiahol ignorujúc horúcu krv stekajúcu po mojom krku.
,,Si taká... nádherná,“ môj zatretý tón som sám nespoznával. Jednou rukou som ju hladil po tvári, odhŕňajúc padajúcu ofinu z očí a sledoval líniu jej krku. Prišla mi taká príťažlivá... vždy bola. Len som si to nikdy nepripustil.
Pomaly si oprela svoje líce o moju dlaň so spokojne zatvorenými očami, pri tom slabo zavrnela blahom. Celým telom mi prešla emócia, ktorú som nespoznával. Brnela mi až v končekoch prstov, ktorými som jej prechádzal po kľúčnej kosti.
Vedel som, že v nej dohorel posledný plamienok života, pretože jej telo zostalo mŕtvolne nehybné, hruď sa jej nedvíhala a tvár uvoľnila, hoci na nej mala náznak úsmevu. Ešte chvíľu som ju pozoroval a prstom prešiel po modrajúcich perách.
,,Smrť ti pristane,“ zašepkal som a usmial sa, keď som vstával od jej chladnúceho tela. Pozrel som sa na Naruta ležiaceho len kúsok od nej a pohľadom som preskakoval z jedného na druhého.
Pretrhal som putá... aspoň v tomto svete. Som slobodný. Môžem ísť splniť svoj cieľ, môžem spraviť to, čo musím.
,,Naruto, ty si taký hlupák,“ vzdychol som si unavene a neubránil som sa rozširujúcemu úsmevu, ktorý sa mi objavoval na tvári, keď som sa na neho díval.
Po chvíli sa z môjho vnútra ozvali priškrtené pazvuky, ktoré naznačovali potlačované emócie, ktoré som v sebe dusil. Chytil som sa za miesto, kde by malo byť moje srdce a nechal im voľný prechod.
Musel som sa predkloniť a rukami sa zaprieť o kolená, aby som udržal rovnováhu. Celé telo sa mi otriasalo v záchvatoch smiechu. Dnes to bolo už po druhýkrát.
V momente, kedy som si uvedomil, že Naruto naposledy vydýchol, moje vnútro zaplnila explózia eufórie a ja som ju nevedel vôbec skrotiť, až kým ma nezarazila Sakura, ktorá sa tu zrazu objavila. Opäť sa našiel niekto, kto ma brzdil a dusil, kto narušil môj stav nirvany... ale teraz, teraz som voľný.
Slobodný a zároveň viazaný na tieto osoby, ktoré som zavraždil vlastnými rukami.
Po lícach mi stekali slzy a chrbtom ruky som si stieral zvyšky Sakurinej krvi, ktorá sa mi roztápala na perách.
Ľudia vedia byť tak naivní. Idú síce za tým, čo chcú, ale len ten, ktorý je najsilnejší to dosiahne, prekoná ich. Priblíži sa svojim túžbam, hoci by mal kráčať cez mŕtvoly.
A Naruto ma chcel priviesť späť, no jeho túžba nebola dostatočne silná. Moja duša prahnúca po pomste bola silnejšia.
Ak by to, čo chcel bolo väčšie, koniec tohto boja by bol napísaný inak. Vyhral by nado mnou. Keby bol dostatočne silný a mal vo svojom vnútri rozhorený taký plameň chtíču ako ja, dostal by ma tam kam chcel, alebo by ma zabil.
A Sakura? Ona svoju túžbu mala takú silnú, že sa ňou nechala pohltiť, zničiť. Jej láska ku mne ju zabila.
,,Sasuke,“ otočil som sa a zočil vysokého ryšavého muža stojaceho pri stromoch, opierajúceho sa o jeden z nich. Juugo. Nemal na sebe ani škrabnutie.
,,Je čas.“ Kývol mi hlavou a stratil sa mi z dohľadu. Naposledy som sa obzrel za nimi dvomi a nasadil som si potrhanú košeľu. Potom som sa pomalým krokom vydal a nasledoval ho zanechávajúc ju ležať vo vlastnej kaluži krvi.
Jej láska ju zabila, ale jej túžba zariadi, aby sme k sebe opäť našli cestu.
Vyskočil som na strom a nahodil čo najrýchlejšie tempo. Po pár sekundách som sa dostal na jeho úroveň a teraz sme bežali bok po boku. Ani jeden z nás nemal potrebu prehovoriť jediné slovo.
V hlave som mal prázdno a myšlienky blúdili po celej krajine, hľadajúc Itachiho. Už idem, braček. Blíži sa náš koniec.
Obaja zomrieme, no ja na rozdiel od teba zvíťazím. Odídeš ako porazený. A ja na teba už hľadieť nebudem.
Ak existuje nejaké miesto, kde sa všetky duše stretnú, zoberiem si svoje srdce, ktoré zostalo na čistinke pri jej zúboženom tele a opäť sa stretneme, tento krát v inom scenári, ktorý nám napíše život. Nie v blázinci, nie za týchto okolností...
Zoskočil som z posledného stromu a ocitol sa na okraji lesa. Juugo spravil zopár pečatí a pred nami sa objavil vchod do podzemnej skrýše. Nechal ma, aby som kráčal prvý a hoci som tu bol prvýkrát v spleti chodieb labyrintu, vedel som presne kam mám ísť poháňaný poznaním.
,,Sasuke,...“ zastal som a cítil, ako sa ochladilo a studený vánok mi rozstrapatil vlasy, na koži mi nabehla husia koža a vnútri mi narastalo napätie.
,,Deje sa niečo?“ ten jemný hlások, ktorý vyslovil moje meno prerušil drsný tón obrovského muža za mnou.
Zavrtel som hlavou. To sa mi len zdalo. Opäť som dal rozkaz svojmu telu k pohybu a chodbu ožiarenou ohňom na stranách stien sprevádzala len ozvena našich krokov.
,,Čakám ťa...“ zvrtol som hlavu k stropu a prehľadával ho. Mal som dojem, že ju počujem odtiaľ.
,,Čoskoro...“ slovo doznelo v slabom výdychu a teraz som si bol na sto percent istý, že som počul hlas ženy, ktorú som pred malou chvíľou zabil.
Blúznim... nie, potratil som rozum. Mám sluchové halucinácie. Určite. Ale ak ju mám možnosť počuť, tak prečo nie?
Kútiky úst sa mi dvihli v prísľube, ktorý patril len jej. Vyslal som k nej nemú myšlienku, ktorú mohla počuť len ona. Len na mňa počkaj. Nebude to trvať dlho.
,,Vitaj, Sasuke.“ Pozrel som sa pred seba, aby som videl dlhú mužskú siluetu na konci chodby s vlasmi až po zadok a slizkým hlasom.
Vidíš... opäť myšlienka k nej a jej natešený smiech plný radosti a očakávania sa mi ozval v ušiach a prehlušil jeho ďalšie slová.

Nabudúce sa stretneme obaja v životoch, ktoré nebudú poškvrnené nenávisťou a smrťou, Sakura.