Dangerous Existence 15 - Zvrátenosť

Jeho stuhnuté telo sa konečne uvoľnilo a pohlo. Cítila som, ako ma jeho ruky chytili zozadu a zovreli látku na mojom krku. V tom mi zmizol spod rúk. Necítila som jeho pery, jeho telo, jeho dych ani vôňu. Počula som pišťať zvuk okolo mojich uší a silný náraz do niečoho mi vyrazil dych. Zaskučala som, keď som ucítila, že moje telo je vo vzduchu a on ma držal za krk. Na tvári mal kamenný výraz a oči tikali na všetky strany po mojom tele, ktoré bolo celé od krvi a skla. Ani som tú bolesť necítila, taká som bola ochromená všetkým, čo sa dialo. Jeho pohľad prahnúci po krvi sa zapichol do mňa.
,,Sasu-ke-kun...“ zachrapčala som pomedzi pery a pred očami sa mi začalo zahmlievať. V jeho tvári sa zračilo poznanie, následne prekvapenie a potom ma zrazu pustil a ja som dopadla na tvrdú zem. Chvíľu som tam ležala a pokúšala sa nevdychovať prach, než som bola schopná pohnúť jediným svalom.
Nie... nie je pri zmysloch. Nevie čo robí, preto sa takto správa. Pokúšala som sa utešovať, snažila som sa prehliadať všetko, čo robil. Zatvárala som oči pred jeho chtíčom po zabíjaní.
Pozrela som sa na neho a pokúsila sa vstať, zachytávajúc sa skalnatej steny, ktorá sa nachádzala za mnou. Díval sa na mňa a nič nevravel, len sledoval, ako sa trápim.
,,Sasuke,“ oslovila som ho opäť, keď som som stála na nohách a oprela som sa rukou o skalu, aby som nespadla, keď sa pohol. Priblížil sa ku mne a prižmúril oči. Ja som tam stála a celé telo mi zachvátil kŕč strachu.
,,Prečo si sem prišla?“ ozval sa odrazu a mnou až trhlo, keď som si uvedomila, že jeho hlas bol taký istý ako vždy. Ľadový, bez emócii, ale vždy drsný a príťažlivý. Neviem čo som očakávala, možno nejakú chabú napodobeninu, tak ako predo mnou stál iný fyzicky Sasuke, tak som si myslela, že aj jeho hlas bude hrôzostrašnejší. Ale mýlila som sa. Bol melodický. Bolo počuť, že je trochu zaskočený, akoby ma tu nečakal. To, že som ho pobozkala akoby ani nezaregistroval, necítil, neuvedomoval si. Natlačili sa mi do očí slzy.
,,Prišla som za t-tebou, pretože...“ zasekla som sa, ale nedohovorila. Teraz som sa cítila presne tak, aká som bola. Čo očakávam od toho, že som tu? Jedine smrť.
,,Nehovor, že si ma prišla priviesť späť ako ten hlupák.“ Zavrčal a kútikom oka šľahol doprava. S nepríjemným tušením som sa pozrela tým smerom a zbadala meter od neho niečo ležať na zemi. Zvrtla som tam celé telo a zízala na nehybnú postavu v oblaku prachu. Oranžovo-čierna potrhaná kombinéza a blonďavé vlasy. Naruto?
Hrudník sa mu nedvíhal a mňa obliala horúčava a strach. Prešla som k nemu so srdcom niekde v krku a plná paniky. Videla som, že je celý spálený a oči mal zatvorené. Na tvári uvoľnený výraz a aj keď som očakávala smútok, vyzeral, ako keby sa usmieval. S trasúcimi prstami som mu nahmatala na krku miesto, kde by mal byť cítiť tep. Nič. Lepšie som sa prizrela a zbadala, že jeho pery, ktoré mal vždy rúžové, naberajú modrý nádych. Potlačila som vzlyk, ktorý sa mi dral von z úst.
,,Ty... ty si ho zab-il.“ Zašepkala som v hrôze a jeho tvár pokropili moje slané slzy.
,,Ľutuješ niekoho, kto vyvraždil celú dedinu, kde si žila?“ jeho chladné slová sa do mňa zabodávali a mala som pocit, že sa zbláznim. Chytila som si oboma rukami hlavu a naklonila sa nad jeho telo v ďalšom prívale kŕču. Nie, nie... tomu neverím. To nemôže byť pravda. Hovorí to len preto, lebo mi chce ublížiť. Ale tichý hlások v hlave mi našepkával, že Sasuke nie je taký, aby klamal. Nezáleží mu na nikom a na ničom a je mu jedno, či mi povie pravdu, ktorá ma bude bolieť. Jednoducho povie to, čo chce. Nemá cenu klamať mi.
,,Prestaň...“ zašepkala som zlomene a pokúšala sa narátať do desať. Po dvojke som si nevedela spomenúť na nasledujúce číslo.
,,Skutočne prelievaš slzy nad vrahom, ktorý ti zničil život, hm...“ Jeho hlas bol výsmešný a ja som sa dokázala len otriasať vo vzlykoch.
,,Ako, prečo... mal ťa rád,“ zašepkala som v hrôze a asi mi stále nedochádzali jeho slová, aj keď sa mi stále ozývali v hlave a rozumela som im.
,,Bol rovnaký démon ako ja. Neovládal sa,“ prestal hovoriť, keď zbadal ako som si ľahla na Narutovo chladnúce telo. Ronila som krokodílie slzy a odrazu mi bolo tak ľúto, že som sa k nemu nesprávala posledné dni milo. Začínala som to tak ľutovať.
,,Ts,“ odvrkol si a ďalej do mňa zabodával oči.
,,Nebol tam sám, bol si tam aj ty, Sasuke. Ja si spomínam,“ zašepkala som stále s hlavou na jeho hrudi a pokúšala som sa donútiť svoj hlas, aby bol pevný.
,,Áno, ale ja som ťa odtiaľ odniesol, zatiaľ čo on ničil.“ nechválil sa, len mi hovoril čistú a trpkú pravdu. Ale aj napriek tomu, čo mi Naruto urobil, nedokázala som k nemu cítiť nenávisť. Nie teraz, keď som ho videla mŕtveho. Ak bol taký istý ako Sasuke, nevedel sa ovládať a zabil ich v záchvate amoku, tak... tak neviem čo. Ale takto si to odpykať nemal, zomrieť rukou jeho najlepšieho priateľa.
Spomenula som si na jeho úsmev, jeho úprimnú tvár. Určite to neurobil schválne, on nebol vrah ako taký. Nechcel vraždiť. Ale aj napriek tomu ma zabolelo pri srdci, keď som si uvedomila, že jeho vinou som prišla o spomienky a rodinu, ale to už sa nedá vrátiť späť. Pre niečo sa to stať muselo. Vždy je k niečomu dôvod.
Život nás len jednoducho vedie k svojmu koncu a vyberá nám aký bude. A my kráčame a nasledujeme ho s hlúpou predstavou šťastia na konci.
,,Si hlúpy,“ zašepkala som a tentoraz sa vystrela, hoci som stále kľačala na niečom tvrdom. Kamene sa mi zarezávali do kolien, ale tá bolesť bola odrazu taká oslobodzujúca. Taká... úžasná a skutočná. Jednoduchšia a ľahšia ako duševná.
,,Čo urobíš teraz, Sasuke? Zabiješ ma? Tak ako si zabil neho, len preto, lebo sme ti skrížili cestu? Aby ti bolo jasné, ja neodídem. Buď ma zabiješ, alebo sa so mnou vrátiš,“ povedala som a aj tak som tušila čo urobí. Nemôžem ho nechať urobiť ďalšiu chybu. No ak je teraz v tejto podobe, určite nerozmýšľa, možno potom bude ľutovať.
Odrazu ticho preťal jeho smiech, tak hrôzostrašný a šialený, že som sa celá rozochvela a postavili sa mi chĺpky na šiji. Nebude... jeho prístup zmietol aj posledné nádeje.
,,Myslíš, že by som to neurobil?“ opäť sa začal nahlas smiať a ja som sa postavila na slabé nohy, stále hľadiac na Naruta v kaluži jeho vlastnej krvi.
,,Viem, že toho si schopný, veď koniec koncov, nechýbalo veľa a dnes by si ma už zabil," tentoraz som ďakovala Bohu, že sa mi hlas nezatriasol. Neviem odkiaľ som nabrala tú naivnú odvahu, ale vedela som, že... sa Sasuke ponára do temnoty a ja ho musím vrátiť späť. Aspoň to skúsiť. Kvôli Narutovi, ktorý sa o to očividne snažil a zlyhal.
Možno ak by sa Sasuke premenil do svojej pravej podoby, prestal by mať myseľ zahmlenú tým oparom nenávisti a túžby po krvi a uvedomil by si, čo urobil. Opäť vo mne zapálilo slabú iskru nádeje.
Otočila som na neho hlavu ponad svoje plece a dívala sa na jeho krídla, ktoré sa majestátne vynímali po bokoch jeho svalnatého tela. Zotrela som si posledné kvapky slanej vody, ktoré mi stekali po lícach a nahodila tvrdý výraz.
,,Rátaš posledné sekundy?“ spýtal sa s úškrnom a jeho modré pery sa vykrivili v diabolskom úsmeve. Mala som chuť cúvnuť, ale neurobila som to.
,,Zabiješ niekoho, kto ťa z celého srdca miluje aj napriek tomu všetkému?“ spýtala som sa a zdvihla bradu viac do výšky, aby som mu ukázala, že sa ho nebojím. Obrátila som na neho celé svoje telo a sledovala jeho reakciu. Chvíľu na mňa hľadel a zjavne si prebral moje slová v hlave.
,,Aj napriek všetkému utrpeniu, ktoré si mi spôsobil, ťa milujem, Aké smiešne, hlúpe a naivné.“ pokračovala som skôr, než ma prerušil a pokúšala sa do neho vniesť cit.
Aká dokáže byť láska nevyspytateľná, ako si nevyberá. Proste sa to stalo. Ale prečo som sa zamilovala do tohto netvora? Veď som nemala dôvod k tomu, aby som pociťovala voči nemu tieto emócie. Nedal mi k tomu jediný podnet, tak prečo, prečo, prečo som taká hlúpa?! Prečo je láska slepá voči všetkému? A prečo ja?!
Cítila som, že som s ním istým spôsobom spätá a on to vedel. Nejakým neviditeľným vláknom sme boli prepojení a on to nedokázal preťať ani po tom všetkom. Videla som, že si to uvedomuje. Prijíma fakt, že som, že existujem a že ho milujem.
,,Aspoň si to sama priznáš, že si na mňa hlúpo naviazaná.“ Videla som, ako sa mu ruky chveli. Očividne sám v sebe zvádzal boj. Prediera sa von ten starý Sasuke?
,,A otravná,“ zavrčal cez stisnuté zuby a zaťal sánku, až mu tvár stuhla a teraz vyzeral ako vytesaný z kameňa.
,,Som možno otravná, ale ja na rozdiel od teba viem,“ nedokončila som, nevedela som totižto čo viem. Jeho oči ma prebodli a mierne sklonil hlavu.
,,Vieš čo? Nič nevieš! Nevieš, čo je to milovať a nevieš čo je to urobiť všetko pre lásku! Ja som ochotný pre to obetovať všetko!“ vyprskol z plných pľúc a zatínal ruky v päsť.
,,Neviem?! NEVIEM?! A čo si myslíš, že tu robím teraz?! Prechádzam sa?! Ja som ochotná zomrieť pre netvora ako si ty, tak čo myslíš?! Že neviem aké to je bezhlavo milovať?! Kvôli tebe som tu, pre lásku robím najväčšie hlúposti a zapieram svoje vlastné svedomie, ktoré kričí, aby som ťa nenávidela, tak ako kričí, že mám nenávidieť tvojho najlepšieho priateľa, ktorý zomrel tvojou rukou! TVOJOU!“ skríkla som, ale neho to očividne ešte viac naštvalo.
,,Ty si priam prosíš, aby som ťa zabil! Priateľ, ktorý zavraždil tvoju rodinu!“ vyprskol a oddychoval ako nazúrený býk.
,,A to sa mám teraz chcieť pomstiť?!“ tentoraz som ja bola tá, ktorá nahodila tón tvrdého výsmechu.
,,Už nemusíš,“ jeho tón sa skľudnil a prestal po mne kričať, za to ja som nevedela svoj tón dať do normálu. Cítila som, ako mi adrenalín preteká žilami a mala som pocit, že ma to roztrhne zvnútra.
,,Za čím sa náhliš? Je to pomsta?“ zjemnila som svoj tón, ale stálo ma to neskutočné úsilie. Preskakoval mi hlas a mala som dojem, akoby mi tisíc nechtov škriabalo krk.
,,Keď zabijem človeka, ktorý mi vyvraždil rodinu, tak až vtedy budem pokojný.“ Ach, áno... to mi hovorila Tenten. On kvôli tomu nemyslel na nič iné. Dokonca sa sám a ochotne necháva riadiť tým monštrom v ňom.
,,Vidím, že sa pred ničím nezastavíš. Pred ničím.“ Posledné slová som zdôraznila a zbadala, ako namáhavo dychčí. Snažil sa bojovať sám so sebou?
Mierne sa zatackal, ale ustál to. Odrazu sa mu začali sťahovať krídla a jeho triaška zosilnela. Oči nadobudli čiernu farbu a vlasy taktiež. Pokožka mala snehový nádych a hľadel na mňa rozostreným pohľadom. Videla som na ňom prekvapenie, keď sa pozrel na svoje ruky a opäť zaťal sánku. Očividne mu to spôsobovalo bolesť, keď sa mu dlhé pazúre sťahovali pod kožu .
,,Pozri sa, čo si spravil,“ skúsila som to znovu a dúfala, že tentoraz v ňom niečo prebudím.
Pohľadom čiernej ničoty prebehol po tej skaze, čo tu nastala a potom sa zadíval na Narutovo telo a chvíľu naň pozeral. Prsty sa mu mierne zatriasli.
Vydýchol si, znelo to, ako keby úľavou. Neuveriteľné. Neho to nemrzí...
Premiestnil svoje oči na mňa a nevidela som tam nič. Len prázdnotu.
,,Tak čo urobíš Sasuke teraz? Hm? Zabiješ ma? Zabiješ ma v tejto podobe, keď si úplne pri zmysloch?!“ posledné slová som zdôraznila a v očiach ma zaštípal ďalší príval sĺz. Aké smutné by bolo, keby to urobil skutočne chcene. Na moment sa znovu obrátil na nehybné telo len kúsok od nás.
,,Ja už dávno nie som pri zmysloch, ak si si nevšimla.“ Usmial sa a navlhčil si pery, potom odtrhol pohľad od Naruta a opäť sa na mňa zadíval. Bol z neho doslovný šialenec, nemal v sebe ani štipku ľútosti. Už sa nesprával ako môj Sasuke, videla som na ňom len túžbu po nenávisti. On chcel klesnúť tam, kde bol.
Porazene som si vzdychla a pozrela sa na svoje nohy, doľahla na mňa únava a priala som si zaspať. Navždy.
Toto si z hlavy nikdy nevymažem, nechcem s tým žiť.
,,Mne to je jedno. Ja nemám budúcnosť, nemám ani svoju minulosť,“ a viem, že sa do liečebne nechcem vrátiť.
Cítila som nesmiernu ľahostajnosť, všetko ma opustilo, dokonca aj moje vedomie akoby sa odpojilo od môjho tela. Nevidela som zmysel v mojej existencii. Postrádala som zmysel žiť. Rodinu nemám, lásku nemám, spomienky nemám... nič nemám. Len liečebňu, bláznov, samotu... a ja tam nechcem zostarnúť a zomrieť. Nechcem tam prísť o rozum.
,,Tak čo, zabiješ ma Sasuke? Zabiješ jediného človeka, ktorý ťa úprimne miluje? Pripravíš sa o lásku vlastným zavinením?“ bol pri mne skôr, ako som stihla čo i len žmurknúť. Chytil ma za plecia a priblížil sa ku mne, no stále pôsobil hrôzostrašne.
Teraz som si podpísala vlastnú smrť. Vyslovujem slová, ktoré mi kopú hrob.
Ale ja som sa z akéhosi neznámeho dôvodu prestala báť. Cítila som sa zmierená.
,,A to som si naozaj myslel, že si inteligentné dievča, Sakura.“ Povedal a moje meno vyslovené ním znelo tak zvláštne. Nehovoril to posmešne, ale skôr konštatoval. V jeho hlase bola istá dávka úžasu. Vedela som, že som neskutočne sprostá, keď so sebou nechám takto zametať. Ale nič iné mi neostávalo. Ovládalo ma všetko, len zdravý rozum nie. Ten už dávno odišiel.
A v tom si o moje čelo oprel to svoje a zadíval sa na mňa. Opäť sa mi rozklepali kolená. Ani som nevedela od akej emócie. Strach, vzrušenie? Asi oboje.
Palcom mi prešiel po líci a mne v krku narástla hrča. Panebože... toto nie je dobré. Nie je... vedela som to, ale aj napriek tomu som nedokázala uhnúť či odstúpiť. Koľko úderov srdca mi ešte zostáva?
Jemne nadvihol bradu a obtrel svoje pery o moju sánku. Naskákala mi husia koža. Čo tá zmena? Až tak prudká? Nie, on sa so mnou len hrá. Len hrá, nič viac. Správa sa ako správny psychopat, ktorý sa pohrá so svojou korisťou. Aj tak dobre viem, čo so mnou urobí.
Zatvorila som oči a cítila jeho dotyk pier ešte intenzívnejšie. Prechádzal mi nimi po sánke, brade a pri kútiku úst sa zastavil.
Bola som dokonalo zmierená so svojim osudom vo chvíli, kedy ma hladne pobozkal, až tak drsne, že ma to donútilo prehnúť sa, keď si moje telo prirazil k svojmu celou silou a náruživo sa prisal na moje pery.
Bola som znechutená zvrátenosťou tejto situácie. Bozkávala som Sasukeho Uchihu, pri mŕtvom tele Naruta. Ale bola som si istá, že o rozum tu neprišiel len Sasuke, ale už aj ja. Inak by som ho od seba odtisla. Ale vychutnať si chuť jeho pier, ktoré boli síce pokropené krvou – tak tomu som sa nedokázala ubrániť.
Vracala som mu bozky s rovnakou náruživosťou a cítila som, ako ma uhryzol do pery až tak, že ma to riadne zabolelo. Donútilo ma to zaťať ruku v päsť, ktorú som mala odrazu položenú na jeho krku a jeho silné objatie ma dusilo v jeho náručí.
Ako dlho som túžila po okamihu, kedy by ma Sasuke sám od seba pobozkal? Dlho. Tak veľmi som túžila byť pri ňom, že mi bolo jedno úplne, ale úplne všetko. Aj to, že sme nechutne zvrátení a ja sa nechávam unášať jeho bozkami, ktoré naberali na brutalite. Cítila som, ako mi jeho zuby prešli cez spodnú peru a chuť mojej vlastnej krvi na jazyku.
Prudko som otvorila oči od prekvapenia a zahliadla jeho skúmavý pohľad, ktorý na mňa teraz upieral a na perách červených od mojej krvi mu pohrával úsmev.
Tak odporný a desivý, až bol neskutočne nadľudsky krásny.