Znovu v Sune 5

Zažmurkala a prevrátila hlavu na bok. Započula šuchnutie a následne nadšené vypísknutie. Ucítila na hrudi tlak a vzadu na krk jej niekto dýchal. Teraz už vypúlila oči, pod nátlakom na hrudi bolestne sykla a vedľa seba uvidela clonu hnedých vlasov. Pred jej posteľou bola blondýnku, ktorá sedela na stoličke a práve prevracala očami. „No nezadus ju.“
Zaostrila zrak a zistila, že je to Temari. Hnedovláska sa od nej odtiahla a šťastne na ňu zazerala.
Anaya?
„Kde.. Som?“ napadla ju prvá otázka a za ňou sa jej v mysli vynorilo plno ďalších.
Temari pred ňou sa postavila, prešla ku posteli, posadila sa na ňu a povzdychla si. „V nemocnici. Povedz mi... Vyzeralo to tam strašne. Naokolo samé zbrane, zem popukaná a ja neviem čo ešte a do toho ty tam. Vieš, ako sme sa báli?“
Zbystrila sluch. „My?“
Prikývla. „Ja a Kankuro. No, idem povedať Gaarovi a Kankurovi, že si hore. Zatiaľ ahoj.“
Postavila sa, odišla a Anaya so Sayuri zostali samé.

„Čo sa vlastne stalo?“ posadila sa na kraj postele jej sesternica.
„No, bol tam jeden v Akatsuki plášti a potom sa tam objavil jeden v normálnom. Neviem, kto boli, nevidela som im do tváre. Obidvaja používali zbrane, ten v Akatsuki ovládal Suiton a ten v čiernom Doton. Bojovali dosť dobre, ale ten, čo asi nebol z Akatsuki mi spravil toto,“ poukázala na ranu cez brucho až ku boku, ktorá sa už pomaly začínala hojiť. „Ale myslím, že boli spojenci. Obidvaja sme boli dosť zranení, ale objavil sa tam ten z Akatsuki a zobral ho preč. Stihol ešte povedať niečo v tom zmysle, že sa vrátia alebo čo. Vtedy som už nebola v najlepšom stave a nevedela použiť žiadne medic jutsu a potom som odpadla. Na viac si nespomínam.“

Hnedovláska ju počas celého monológu zaujato pozorovala, keď skončila, upokojujúco sa usmiala. „To úplne stačí. Takže to boli Akatsuki a ich spojenci, pravdepodobne a tým pádom bojovníci výborní, pochopiteľne. Ale poviem ti, že ťa pekne doriadili. Dve zlomené rebrá, mierny otras mozgu a tá rana... Kým ti zastavili to krvácanie, to teda bola kopa času... A v tej rane si mala aj dosť piesku. To sa len tak nevidí. No ale pár pekných týždňov si tu asi ešte poležíš. Vieš ináč, aké kázanie dala Temari Kazekagemu?“ zachechtala sa. „Na to asi nezabudne do konca života. Spravila mu tam scénku rovno pred Kankurom a asi dvoma členmi rady.“

Sayuri ju uprene pozorovala a na tvári sa jej usadil nechápavý výraz. „Prečo by na neho kričala?“
„No, povedzme, že tak trochu klamal... Akatsuki tam boli určite a tým pádom tam mal vyslať väčšiu skupinu, aspoň dvoj alebo trojčlennú. Čo keby tam bolo aspoň päť členov? To by si bola kaput a teraz mala pohreb. Ale poslal iba teba, naviac si bola asi unavená aj z tej misie predtým.“ Pohodila plecami. „Asi sem za chvíľu prídu-.“

Dvere sa otvorili a obidve sa na ne pozreli. Stáli tam Gaara, s ľahostajným výrazom ako vždycky, znudená Temari a vedľa neho Kankuro s rozžiarenou tvárou.
„Tak si sa prebrala,“ skonštatoval nadšene.
Kazekage sa otočil na svojich súrodencov. „Mohli by ste...?“
Nestihol však dokončiť vetu, Temari schytila Kankura za lakeť a ťahala ho na chodbu von. Anaya sa postavila a tiež vyšla na chodbu. Gaara zatvoril dvere a otočil sa na červenovlásku, ktorá sa už stihla posadiť.

„Mala by si ležať,“ nespokojne si ju premeral a ona mala chuť prevrátiť očami, ale ovládla sa a s mlčaním si obzerala stenu pred ňou. Pomalou ladnou chôdzou prešiel ku okrúhlemu oknu a zapozeral sa z neho von na Sunu.
„Prepáč,“ ozvala sa po chvíli a stočila naňho pohľad, v očakávaní, čo povie. Skoro nebadateľne sa strhol, ale ona to videla. Kútikom oka na ňu pozrel.
„Za čo?“
„Za Temari.“
Kútik úst sa mu zdvihol, ale to nemohla vidieť, lebo k nej bol otočený chrbtom.
„Temari je temperamentná a výbušná, ale úžasná sestra. Nevyčítam jej to a tebe už vôbec nie.“ Teraz už so svojim typickým výrazom sa na ňu otočil.
Zahryzla si do spodnej pery a sklopila pohľad.
„Hovorila si už niekomu, čo sa stalo?“ vyzvedal ďalej.
„Áno, Anayi,“ prikývla.
„Spýtam sa jej, nebudem ťa tým zaťažovať,“ rozhodol sa, vypochodoval z izby a zavrel za sebou dvere.

Teraz tam pre zmenu vošli Temari s Kankurom.
„Ako ti je?“ vyzvedal Kankuro a posadil sa na stoličku. Červenovlasá sa uškrnula a Temari len nechápavo zakrútila hlavou.
„Tak úplne v pohode...“ ironicky sa usmiala.
Očividne to pochopil a prevrátil oči. „Ale prestaň. Len sa ťa pýtam.“
Mykla plecom. „Koľko vôbec je?“
„Nejak poobedie. Našli sme ťa pred dvoma dňami. Mimochodom, Anaya by ti mala poďakovať,“ zachechtal sa.
„Prečo?“
„Kvôli tebe dnes vôbec nemusela na stráž a teraz ju Gaara asi ide vyspovedať,“ odpovedala za neho Temari, ktorá sa usadila vedľa neho na stoličku. Nastalo ticho, ktoré ale dlho nevydržalo.
„Tak spusti,“ Temari jej kývla hlavou na znamenie.
„Že pár týždňov!“ zafunela naštvane Sayuri a následne zaprskala. Obidvaja ju sledovali súcitnými pohľadmi, ale ledva zadržiavali smiech.

Ešte chvíľu sa rozprávali, kým jej Temari s Kankurom neoznámili, že musia ísť. Zvyšok dňa sa tam nudila, prípadne čítala knihy, ktoré jej tam doniesla Anaya.
Okolo desiatej hodiny sa rozhodla ísť spať, ale trvalo jej to ešte dobrú hodinu. Behom noci sa zobudila na nejaký šuchot o zem, následne nejaký buchot a tiché zakliatie. Neotvorila oči, ani sa nepohla. Bol počuť povzdych a jej napadlo pár osôb – väčšina z toho jej nepriatelia.
„No, tak som tu. Nikdy by som nepovedal, že sa to stane. Tak trochu som dnes klamal – povedzme, že Temari na ten výbuch mala nárok – bolo to odo mňa hlúpe, priznávam. Nechápem, ale aj ona si ťa obľúbila za taký krátky čas. Aj Kankuro... S Anayou sa mohli ísť pretrhnúť od strachu a priznávam, ani ja som na tom nebol najlepšie... Cítil sa som sa tak... Divne.“

Hoci ho nevidela, ten hlas dobre poznala. Gaara. Stále sa nepohla ani o milimeter a nevydala žiadny zvuk. Teraz počula znovu šuchnutie.
„Neviem, prečo s tými problémami chodím práve za tebou, no ale... Nemám na tebe toho toľko vytknúť, keď sa ani tak veľmi nerozprávame. Ale s tým vykaním by si mohla prestať.“
Nadýchnutie a vydýchnutie.
„Ale to všetci. Idem po ulici, a samé – Kazekage-sama to, Kazekage-sama tamto... Niekedy si myslím, že lepšie to bolo predtým. Ľudia by si povedali, že byť Kage je úžasné, ale je to len o papieroch, vykaní a o ostatnom. Ale zas... Suna ma má konečne rada, je skvelé ochraňovať dedinu. A vlastne, čo tu robím, že? “
Odmlčal sa. „No... Dúfam, že spíš. Maj sa...“
Započula žuchnutie a znovu buchot. Trochu pootvorila jedno oko a zažmurkala. Nikto tam nestál.
Prudko sa posadila a následne zasyčala bolesťou. Nechápavo pokrútila hlavou.
„On si určite niečo dal...“ odmlčala sa, zapla malú lampu a zobrala do ruky knihu na nočnom stolíku. Oprela sa o stenu za ňou a knihu si držala v rukách. Po pár minútach zistila, že ale vôbec nie je myšlienkami pri texte, ktorý čítala. S neutrálnym výrazom knihu zaklapla a hlavu sklonila.
Ako by mi nestačil jeden, už mám dvoch za zadkom. A že nemám na tebe toho toľko vytknúť, pche... Keby len tak vedel.
Knihu odložila na stolík vedľa nej, hlavu si oprela o stenu a zatvorila oči. Mala pocit, že jej za chvíľu exploduje a zvieral sa jej žalúdok. Tresla si hlavu o stenu, aby prehlušila ten príšerný pocit a následne bolestne zastenala a chytila sa za boľavé miesto. Skĺzla hlavou na posteľ a opatrne sa otočila na bok. Nadýchla sa a zavrela oči. Vedela, že nasledujúce dni budú dlhé.