Znovu v Sune 4

Sedela na gauči a s tupým výrazom bola začítaná do knihy, ktorá ju skoro vôbec nebavila, ale vždy lepšie než nič robenie, že? Do miestnosti vošla Anaya pretierajúc si oči a zívla.
„Kde si bola?“ spýtala sa a Sayuri zdvihla zrak od knihy.
„Najesť sa niekde v Sune, prečo?“ prívetivo sa usmiala a hnedovláska sa pohodlne usadila v kresle oproti nej.
„Len tak. A sama?“ bradu si podložila rukou a lakeť si oprela o koleno.
„Nie, s Temari.“
„Aha. Temi je fajn, je s ňou sranda. Čo čítaš?“ naklonila sa, aby videla názov knihy, ktorý jej Sayuri veľmi neukazovala. Anaya nakrčila nos a pohodila ramenami. „To som čítala raz a posledný krát.“
„Asi aj viem prečo,“ povzdychla si Sayuri a knihu odhodila vedľa nej na gauč.
„A aj by som zabudla, ako išla misia a čo to bolo?“ naklonila Anaya hlavu na bok.
„Len prehľadať sever od Suny. Nič tam nebolo, takže nuda,“ konštatovala červenovlasá.
„Hm.“ Na chvíľu nastalo trápne ticho.
„Prečo nespíš?“ spýtala sa Sayuri a hnedovláska nakrčila nos a spýtavo sa na ňu zahľadela.
„Nedá sa.“ Sayuri sa ironicky usmiala.
„Nemám náladu. Proste by som nezaspala.“
Ozval sa zvonček a Sayuri vstala. „Idem otvoriť!“
„Ale kto to môže byť v tejto hodine?“ nadvihla Anaya obočie, ale to už Sayuri bola preč.
Otvorila dvere, v ktorých stála Temari. Ruky mala založené na prsiach a netrpezlivo podupávala nohou.
„Čo odo mňa niekto chce v túto večernú hodinu?“
„No konečne!“ rozhodila rukami. „Teraz ťa posiela na... Západ? Hej, asi západ, teda ak chceš. Nie je normálny, že to chce teraz, ale čo, no. Ale videli tam Akatsuki, myslím.“
Akatsuki? Hrklo v nej.
„Dobre,“ rozhodla sa. „Pri bráne?“
Blondýna prikývla a Sayuri sa rozbehla sa do izby, kde si zabalila pár ihlíc, katanu a zbrane. Prezliekla sa a zišla dole schodmi. Pri dverách zvolala na sesternicu, že ide na misiu a odpoveďou jej bolo len unavené zamručanie.

Sayuri sa vydala ku bráne, kde netrpezlivo prešlapovala Temari. Keď ju blondýnka uvidela, zasekla sa v pohybe.
„Na tú predtým si si zbrane nebrala,“ poznamenala sucho.
„Keď Akatsuki, tak Akatsuki, nie?“ pohodila ramenami Sayuri.
„Dávaj na seba pozor, dobre?“ povedala blondýnka starostlivým hlasom a než sa rozbehla, stihla červenovlasej zamávať.

Keď bežala na západ, cítila sa, ako by ju stále niekto sledoval a nenechal ju na pokoji. Asi stokrát sa už obzrela dozadu, ale nič nevidela. Začala zhlboka dýchať, aby sa upokojila. Prichádzala na ňu nervozita a tým pádom aj cítila, ako sa jej nepríjemne sťahoval žalúdok. Po čele jej sem-tam prešla kvapka potu a cítila sa na omdlenie. Nasucho prehltla. Tu zrazu uvidela, ako sa v diaľke niečo pohlo. Rozbehla sa tam a hneď sa musela vyhnúť ostrej čepeli. Ďalší úder bol silnejší a ona ho odrazila svojou katanou čo najrýchlejšie, ako vedela. Uskočila dozadu a zabrzdila, snažiac sa nestratiť rovnováhu. Postava oproti nej urobila to isté. Poriadne sa prizrela a aj napriek tme uvidela plášť s červenými mrakmi. Akatsuki. Postava mala na hlave kapucňu a naviac bola noc, takže len ťažko mohla hádať, kto je útočníkom. Pevnejšie zovrela rukoväť a znovu sa rozbehla a neznámy sa uhol seku a vykopol. Sayuri len tak-tak uhla. Neznámy po nej niečo hodil a ona uvidela letiaci kunaj s výbušným lístkom. V panike rýchlo uskočila, ale trochu sa nadýchala dymu. Zakašlala a katanu odložila. Spojila ruky v pečať, vytvorila jutsu a potichu si povedala; „Fuuton: Kamikaze!“
Začal prúdiť vietor a Sayuri opäť začala robiť pečate; „Katon: Hibashiri!“
Vytvorilo sa ohnivé tornádo, ale neznámy vykríkol; „Suiton: Bakusui Shouha!“
Oheň zhasol a tornádo zmizlo, pričom Sayuri zaplavilo obrovské množstvo vody. Tvrdo dopadla na zem a následne sa vyškriabala znovu na nohy.
„Mizu no Muchi!“ znovu vykríkol neznámy a než si uvedomila, prebehol ňou šok a opäť sa zviezla k zemi. Rýchlo sa zdvihla, spravila pečate a nastavila dlaň.
„Fuuton: Juuha Reppuu Shou!“ Neznámy sa tomu tento krát nevyhol a odletel do diaľky. Ozvalo sa hlasné „puf“ a telo neznámeho zmizlo a bolo vidno len obláčik dymu.

Klon? Rozšírili sa jej zreničky a ucítila v bruchu prudkú bolesť. Vyletela hore a uhla ďalšiemu úderu. Na zem dopadla v podrepe. Rozbehla sa na protivníka a uhýbala pri tom letiacim kunajom, shurikenom a iným zbraniam. Vytiahla katanu a neznámy odrazil tú jej svojou vlastnou. Ona ho zasypávala množstvom úderov a tým ho tlačila dozadu, ale neznámy vyskočil, urobil vo vzduchu salto a dopadol za ňu. Teraz si vymenili pozície a ona bola zatlačovaná do úzadia. Všade lietali iskry a Sayuri sa snažila udržať rovnováhu a pri tom sa nenechať rozsekať. Neuveriteľnou rýchlosťou prekĺzla okolo neho, odrazila katanu a zbraň odložila. Spojila ruky v pečať a nadýchla sa.
„Katon: Karyuu-Endan.“ Z úst jej začal vychádzať obrovský prúd ohňa. Keď to prestalo, na zem oproti nej dopadlo drevo. Počula za sebou, ako niekto pristál na zem a uhla sa letiacim shurikenom. Začala robiť pečate a znovu sa nadýchla.
„Fuuton: Reppushou.“ Z úst jej tento krát vyšiel prúd vzduchu a obrovskou rýchlosťou sa začal sa meniť vo vír, až doletel ku neznámemu, ktorý nestihol uhnúť a odletel dozadu, následne pristál tvrdo na zemi.

Chcela spraviť ďalšiu pečať, ale zrazu bola zasiahnutá kopom zozadu a vyletela do vzduchu. Počas letu vytiahla ihlice a hodila ich na nového protivníka, ktorý sa tomu ladne vyhol. Poznala tú chakru, bola jej povedomá, ale nevedela, kto to môže byť. Žeby posily?
Mal na sebe tiež plášť s kapucňou, ale bol čisto čierny, žiadne mraky, takže nemohla vedieť, či je s Akatsuki, alebo nie. Vyskočil do hora za ňou a asi meter nad zemou sekol s kunajom. Vyhla sa tomu najhoršiemu, ale vytvorila sa jej pomerne veľká rana cez brucho a bok. Bolestne sykla a dopadla ranou na piesok, ktorý sa jej do nej začal dostávať. Ucítila puknutie a z úst jej vyletel tichý ston, ktorý mohla počuť len ona. Sadla si a podopierala sa rukami. Prudko dýchala a upierala svoj zrak na nového protivníka. Ten, z ktorým bojovala ako s prvým došiel ku druhému a niečo si tam začali hovoriť. Zdalo sa, akoby ten v Akatsuki plášti kývol a zrazu už bol preč.
Postavila sa, aj keď sa jej začali kolená podlamovať a ruku si držala na rane na boku.
„Takže teraz si v Sune?“ ozval sa hlboký hlas, ktorý nepoznala a ona zažmurkala. Takmer nebadateľne kývla.
„To je mi ale škoda...“ rozbehol sa proti nej. V behu vytiahol zvitky z plášťa a roztvoril ich pred sebou. Vyletela z nich kopa zbraní a Sayuri rýchlo vytiahla katanu a začala ich odrážať a uhýbať pred nimi. Zostalo jej pár škrabancov, ale to jej bolo jedno.
Keď pred ňu dopadla zatiaľ posledná, oproti nej sa rútil Fuuma shuriken. Ubrzdila ho katanou, nahromadila do nej chakru a znovu rýchlo sekla po shurikene. Odletel a keď sa mu neznámy vyhol, zabodol sa do zeme. Zaútočil na ňu s nejakým Taijutsu, skrčila sa a skoro neudržala rovnováhu kvôli jej zraneniu.
„Fuuton: Tatsu no Oshigoto!“ vyslala dohora prúd vzduchu a chvíľu sa nič nedialo. Bolo počuť, ako sa neznámy uchechtol. Nad nimi sa začali sťahovať mračná a keď zmizli, za pár sekúnd sa nad protivníkom vytvorilo menšie tornádo a vtiahlo ho do seba. Neznámy sa v ňom začal točiť a po chvíli stade vyletel, plášť na mnohých miestach rozsekaný a zakrvácaný.
Sayuri mala pred očami už dosť temno, ale snažila sa, aby ešte neomdlela. Nahromadila zvyšnú chakru a nadýchla sa. „Katon: Karyuu-Endan!“
Z úst jej začalo vychádzať množstvo ohňa.
„Doton: Doryuuheki.“ Pred neznámym sa zo zeme začala vynárať skala a zabránila, aby sa oheň dostal ku osobe v plášti.
Oheň ustal a Sayuri klesla na kolená a následne úplne celá na zem. Držala sa za bok, pot jej lepil vlasy na čelo, piesok sa jej dostával do rany, chakry už nemala veľa a zhlboka dýchala. Jej protivník na tom nebol o nič lepšie. Klesol na kolená, ale pri ňom sa zjavila osoba z jej predchodzieho boja. Jednu ruku zraneného si neznámy omotal okolo pliec a zdvihol ho na nohy, pri tom si niečo mrmlal. Zdvihol zrak ku Sayuri, ktorej už temnota pred očami skoro nedovoľovala vidieť a zo slovami, že sa vrátia zmizol aj s tým druhým.

Sayuri skúsila použiť aspoň základné jednoduché medic jutsu, ktoré vedela, ale tak jej hučalo v hlave a rana pálila, že nedokázala sústrediť chakru. Zúfalo položila voľnú ruku vedľa seba a zatvorila oči.
No, smrť som si vysnila inak, ale nevadí...