1/2 Akuma - VII

Ťažký beh sa ozýval nočnou tmou, prach z cesty dvíhal až kamsi na úroveň očí a svietil v žiare okrúhleho mesiaca. Lampy v Konohe v túto nočnú, či už skôr rannú hodinu nesvietili a ľudia už dávno spali. Nebolo tam nikoho, koho by táto naháňačka udivila, nikoho, kto by im pomohol zastaviť ho.
Kiba už pomaly ale isto strácal nervy. Zakaždým, keď ho už skoro mali, im utiekol. Vytiahol z rukáva nejaký trik, vykĺzol im z rúk ako had alebo im rovno nabil papule, pričom však zakaždým udržal svoju identitu v tajnosti a nikdy im príliš neublížil. Podľa všetkého šlo o skúseného ninju, čo ich ešte viac znepokojovalo. Ak boli v tej podarenej bande všetci ako on, tak ich len tak ľahko nerozmetajú.
Naruto sa nedokázal zbaviť pocitu, že toho muža pozná. Nevidel mu to tváre, a predsa mu na ňom prišlo čosi veľmi povedomé. Vôbec sa mu to nepáčilo.
Ako tak preskakoval na druhú strechu, všimol si, že sa k nim z druhej strany blíži ďalší maskovaný cvok. Rýchlo dal Kibovi signál a stiahol sa, aby ho nezbadal. Zoskočil späť do uličky a vydal sa rovno za ním. Ak vystihne ten správny okamih, prekvapí ho a dostane.
Avšak šťastie im zase neprialo. Druhý cvok sa mu stratil hneď, čo ho zazrel zabočiť za roh dlhokánskej ulice. V tú chvíľu si Naruto vyčítal, že nezostal hore. Pridal na tempe a zabočil za rovnaký roh, pričom sa namiesto útoku prenasledovaného ninju dočkal čelnej zrážky s Kibom.
Odrazili sa od seba ako od trampolíny a padli na zadky.
„Čo to robíš!“ spustil Kiba a pošúchal si sčervenané čelo.
„Ja?! Čo robíš ty!?“ bránil sa nahnevaný Naruto. „Ako si sa dostal sem? Prenasledoval si predsa hentoho prvého!“
„Zmizol mi, tak som šiel za tým druhým!“
„Ale ten bol môj!“
„Hej, a ako vidím, aj sa ti ho podarilo chytiť...“
Nebolo by treba nič viac, už by si skočili do vlasov. Našťastie zasiahol Akamaru, ktorý im v zuboch priniesol kus zakrvavenej látky.
„Ty si ho pohrýzol?“ Kiba rýchlo vytiahol látku von z jeho papule. Poriadne si ju prezrel v mesačnom svite a pričuchol k nej. ,,To je z nohavíc. Schytal to do nohy!“
Obaja sa bleskovo pozviechali a nechali, nech ich Akamaru zavedie na to miesto, kde došlo k ich stretu.
Zastali nad malou kalužou krvi.
„Teraz ho bude ľahšie vystopovať,“ vyhlásil Kiba a zavetril. „Už sa nezamaskuje.“
„Tak čo, máš už niečo?“ dobiedzal Naruto.
Kiba prikývol a spolu so psom sa rozbehol za pachom. Naruto mu bol tesne v pätách, keď vtom po chvíľke zbadali ďalšiu maskovanú postavu. V tej chvíli nevedeli, či šlo o toho istého, ktorého Naruto pred chvíľou stratil, alebo ich tam bolo viac. Skôr ako by sa na niečom stihli dohodnúť, sa Akamaru zúrivo rozbehol priamo za ním. Kiba chvíľu váhal, no napokon psa nasledoval.
Naruto zlostne zavrčal. „Ale ja nemám tie vaše nosy!“
Táto spolupráca, to nebol dobrý nápad. Nie sú práve zohraný tím. Len si vzájomne skáču po hlave a celé to kazia. Hanabi teda vôbec nemala pravdu...
Odrazu spozornel. Kdesi v uličke čosi zarachotilo. Rýchlo vyskočil na najbližší balkón a prekoprcol sa až hore na strechu. Opatrne sa priblížil k jej okraju a kukol dolu do tmy. Bol si istý, že tam predtým niekto bol, tak...
Ktosi naňho zaútočil zozadu. Zjavne sa ho pokúšal omráčiť, no Naruto bol rýchlejší a podarilo sa mu ubrániť. Keď od seba odskočili, všimol si krvácajúcu ranu na mužovej nohe.
„Tak to si bol ty!“ vytasil na neho ukazovák. Muž využil jeho rozptýlenie vo svoj prospech, schmatol ho za napriahnutú ruku a prehodil si ho cez rameno. Naruto dopadol až kamsi na druhú stranu strechy. Pád mu vyrazil dych. Nestihol sa ešte ani uvedomiť, už stál muž nad ním, s akousi srandičkou v ruke, ktorú mu strčil rovno pod nos. Naruto sa v tom šoku nadýchol voňavého dymu, čo vychádzal z malej sklenenej fľaštičky. Pevne muža schytil za rameno, akoby sa s ním ešte chcel biť, no jeho stisk rýchlo povolil a ruka padla späť k telu.
„Prepáč, Naruto,“ zaznel hlas spoza masky. Znel tak... zarmútene.
Narutov svet sa začal zahmlievať. Všetko stmavlo, hoci spoza obzoru sa už začalo škriabať svetlo, ohlasujúce blížiace sa ráno.
Je mi to ľúto... V tej chvíli nevedel, či sa mu to iba zdalo, alebo k nemu ešte stále prehováral ten hlas... ten povedomý hlas... Komu patril? Naruto toho muža poznal, to bolo isté, no nedokázal si ho nikam zaradiť a potom... Potom nastala už iba tma.

„To si pokašľal.“
Naruto zarazene zatlačil hlavu hlbšie do vankúša a zaklipkal. Chvíľu trvalo, kým sa mu pohľad zaostril a on konečne zbadal Kibovu tvár.
Kiežby ostal slepý.
Stál kúsok od jeho postele, s rukami prekríženými na hrudi, ofučanou tvárou a pohľadom plným výčitiek. Samozrejme, nemohol tam chýbať ten jeho čokel, ktorý sa na neho díval trochu vymletým, no rovnako nepríjemným pohľadom.
„Čože...“ zamumlal Naruto a pokúsil sa nadvihnúť. Šlo to len veľmi ťažko, cítil sa taký malátny, omámený, zoslabnutý až na samé dno. Po chvíľke sa mu v pamäti vybavila spomienka na posledné udalosti, čo mu na nálade nepridalo – skôr mu to zodvihlo tlak. „Ja? Ty si to pokašľal! Prečo ste utekali za tamtým, keď sme prenasledovali toho zraneného?“
Kiba sa zamračil a aj by sa pustil do svojej obrany, ak by mu v tom nezabránil príchod Tsunade.
„Vidím, že si už hore, Naruto,“ prehovorila stojac vo dverách a podala čosi mladej medičke. Nejaké papiere, asi jeho spis. ,,Ďakujem, to bude všetko.“
Keď medička odišla, vstúpila dnu a zavrela za sebou dvere.
„Čokoľvek ti to dali, bolo to neškodné. Asi len nejaké uspávadlo.“
Naruto položil hlavu späť na vankúš. Zase sa mu zakrútila hlava.
„Začínam sa čudovať, že nás ešte neodpravili. Mali dosť príležitostí.“
„Ja sa tomu čudujem od samého začiatku,“ povedala Tsunade a postavila sa na druhú stranu postele. „Pravdepodobne už vedia, že sme do toho zapletené aj my... teda skôr ja. Čakala by som, že sa vyplašia, no možno práve z tohto dôvodu vám zatiaľ neublížili. Stoja už proti Hiashimu, asi si nechcú narobiť ešte viac nepriateľov. To teda môže znamenať len dve veci – buď nie sú dosť silní, o čom teda pochybujem, keď vás zakaždým tak zložili, alebo k nám majú blízko.“
„Možno nás proste nepokladajú za nepriateľov,“ zamumlal Kiba.
„Aj to je možné,“ prikývla Tsunade, ,,no takéto správanie nie je veľmi typické. Jasne ste sa postavili proti nim, sami ste sa vyhlásili za ich nepriateľov. Idete im po krku – musí tam byť nejaký dôvod, prečo vás takto šetria...“
Je mi to ľúto... Prepáč, Naruto.
„Hmph, no pekne,“ ofučal sa Kiba. „Zniete akosi sklamane.“
„Neber si to osobne, Kiba, ja len dedukujem. Samozrejme nechcem, aby sa vám niečo stalo, no človek by predpokladal, že tomu tak bude.“
„Tak v tom prípade, prečo sme na to len sami dvaja?“ rozhodil rukami. „Takto ťažko niečo zmôžeme. Za chvíľu ich to prestane baviť a roztrhajú nás na kusy. Ak už o vás vedia, tak z toho urobte oficiálnu vec, nech ich konečne dostaneme! Pošlite na nich ANBU alebo čo.“
Tsunade si sťažka odfúkla a pokrútila hlavou.
„Kiba, nevieme, o koho ide. Môže to byť ktokoľvek z Konohy. Pokojne aj člen ANBU. Ty v tom možno nevidíš žiadny zmysel, no musíme to udržať len medzi nami. Zradca môže byť skutočne ktokoľvek.“
Naruto sa konečne prebral zo snenia a zodvihol zrak na Tsunade.
„Baa-chan, prišiel si sem niekto nechať ošetriť psie uhryznutie?“
„Nie, Naruto. Viem, na čo narážaš a vedz, že by nebol natoľko hlúpy, aby s tým zašiel sem do nemocnice. Asi si to ošetril sám.“
Naruto sklamane sklopil zrak a opäť sa zamyslel. Ten hlas. Má pocit, že ho pozná, priam dôverne. Prečo si ho nevie nikam zaradiť?
„Tak aspoň sledujme, kto kríva,“ pokračoval Kiba. „Síce ho nedokážeme vyčmuchať a rana už nebude krvácať, no podľa tohto by sme ho spoznať mohli.“
„Ten zostane nejaký čas doma,“ krútila hlavou aj naďalej.
„Tak skontrolujte zoznam ulievačou alebo čo!“ zlostil sa Kiba. „Nájdite tých, čo dnes neprišli do práce.“
„Nuž, to by som spraviť mohla,“ uznala Tsunade. „Každopádne, teraz si trochu odpočiňte. S Hanabi už niečo vymyslíme.“
S hlavou plnou myšlienok a plánov odkráčala z miestnosti a nechala ich osamote.
„Ako máme odpočívať?“ škrípal zubami Kiba. ,,Boli sme tak blízko! Tí hajzli sú niekde tu, medzi nami, a vyhrážajú sa Hinate! Ja nemienim čakať, kým tie dve ježibaby niečo vymyslia, sám toho hajzla nájdem! Hej, hej, NARUTO!“
Je mi to ľúto...
„Hm... ha?“ zatriasol hlavou a vzhliadol ku Kibovi. „Čo si hovoril?“
„No paráda, nedávaj pozor, veď o nič nejde...“
„Kiba, ja toho muža poznám.“
Kibov výraz stuhol. Dokonca prestal kráčať hore dole po celej miestnosti a namiesto toho sa oprel o rám postele pri Narutových nohách.
„Čože?“
„Neviem, kto to je, ale som si istý, že ho poznám.“ Netušil, prečo to hovoril práve jemu, no akosi viac nemal chuť prenechávať vedenie v cudzích rukách. Toto bol ich boj. „Jeho hlas mi prišiel dosť povedomý.“
„Tak to tak trochu zužuje kruh,“ zamyslel sa Kiba. Asi zdieľal jeho názor, keď mu ihneď nezačal vyčítať, že to zamlčal pred Tsunade. „Muž, dobrá kondička, skúsený ninja... ktorý nám nechce ublížiť. Hlavne nie tebe. Iba Minatovi.“
„Možno by sme z toho mali Minata vylúčiť,“ zamumlal Naruto a vytiahol sa späť do sedu. „Len nás to mätie. Doteraz nechápeme, prečo by po ňom niekto šiel, tak tam nechajme len to, čím sme si istí.“
„Narutooo, len ty si taký dement, že to nechápeš,“ zavrčal Kiba, no rozhodol sa svoju šialenú teóriu nerozoberať. ,,Dobre, dobre, tak isto vieme len to, že je z Konohy, dobre ťa pozná, má prístup k uspávadlám...“
„To má skoro každý.“
„No tak, mysli! Skús si spomenúť, komu ten hlas patril!“
„Snažím sa!“ bránil sa Naruto. „Ale hlava mi treští, akoby mala každú chvíľu vybuchnúť.“
,,Dobre, fajn. Tak teda inak. Zostaň tu, daj sa dokopy, ty kopa šrotu, a potom sa pokús spomenúť si. Ja a Akamaru pôjdeme von a pokúsime sa ho vypátrať inak.“
Nemal čas protestovať – už bol Kiba preč. Zostal v izbe sám, len so svojimi spomienkami a myšlienkami.
Príjemný hlas. Upokojoval ho. Komu len mohol patriť?! Kto z jeho blízkych by ho dokázal takto zradiť, kto by mal dôvod na to vyhrážať sa jeho synovi? Vyhrážať sa jemu, a pritom jeho nechávať na pokoji?
Niečo mu vtedy došlo. Zakaždým šlo len o toho jedného muža, to len on ich tak šetril. Ostatní by isto nemali problém ich pri prvej príležitosti odpraviť. To len on k nim má blízko. To len on má blízko k nemu. Ten, kto by jemu nikdy neublížil, pretože on nie je monštrum, no to monštrum sa ukrýva kdesi inde...
Prepáč, Naruto...
Pritlačil si obe dlane k ústam a oči zabodol do prázdneho priestoru pred sebou.
Prečo?

Minato sa nepokojne zamrvil. Hinata rýchlo vstala z postele a prikročila k jeho postieľke. Vzala ho do náruče a privinula čo najbližšie ku srdcu. Cítila, že čosi nie je v poriadku, a on to asi cítil tiež.
Tíško, to bude dobré. Mamina ťa ochráni.
Za dverami začula niečie kroky. Nebola to stráž, ešte nebol čas ich výmeny. Potom tlmený buchot, zachrčanie a viac nič.
O krok ustúpila. Kľučka na dverách sa pohla smerom k zemi a dvere sa pomaly otvorili.

Nevydržal to. Nevydržal ležať na mieste. Ako náhle sa mu prestala točiť hlava, vykĺzol z izby a ušiel všetkým tým otravným medikom, ktorí sa ho snažili zastaviť. Namieril si to rovno na jediné miesto, o ktorom vedel, že ho tam isto nájde. Nie, on by nezostal doma. On by sa neukrýval. Sakra, prečo to vôbec robil? Potrebuje počuť odpovede!
Po chvíľke ho zbadal. Na tvári viac nemal masku a keď tam len tak postával, nepovedal by, že má poranenú nohu, no teraz si bol istý, že je to on. Keď sa ich pohľady stretli, videl v jeho očiach vinu a ľútosť a ešte čosi ďalšie.
Vydal sa priamo k nemu. On sa mu otočil tvárou, čeliac mu ako chlap, ktorým vždy bol. Čestný, dobrák, prvý človek, čo v neho skutočne veril.
,,Sensei...“ Narutov hlas sa zlomil. Nevládal zo seba vydať ani slovka.
Iruka sklopil zrak. Chvíľu hľadel do prachu stojac neďaleko Narutovej starej hojdačky, pár krokov od vstupu do akadémie, a prstami jednej ruky sa podvedome dotýkal obväzu, ukrytého pod šatami.
„Je mi to ľúto, Naruto.“
„To som už počul!“ pokúsil sa znieť nahnevane, pokúsil sa kričať, no nevyšlo mu to. Znel skôr ako umrnčané dievča so zlomeným srdcom. „Prečo...“
„Naruto, oni...“ Ani Iruka nemal slov. Ako mu to len vysvetlí? ,,Nechcel som sa k nim pridať. Nechcel, no oni... vedia, čo sa stane. A ja to nesmiem dopustiť. Bolo to odo mňa podlé, ja to viem, ale musíš mi veriť, toto nesmieme dopustiť.“
„Čo sa stane? Čo nesmiete dopustiť?“ zvýšil hlas a schmatol ho za golier, aby si ho pritiahol bližšie k sebe. ,,Čo sa chystá? Iruka-sensei, veď je to len dieťa! Aj ja som bol len dieťa...“
Náhle si čosi uvedomil. Zhrozene vyvalil oči a pustil ho. O krok ustúpil a zostal na neho mlčky hľadieť.
„Aj ja som bol len dieťa,“ vydýchol po chvíľke ticha.
Kibove reči, Hinatine problémy, tie nápisy, ten odporný pocit nenávisti v jeho vnútri... Minatove ryšavé vlásky a tie oči...
Už mu to všetko dávalo zmysel. Teraz už áno.
„Snáď... si nemyslíte...“
„Už si to myslíš aj ty,“ povedal Iruka tichým, smutným hlasom. ,,Naruto, nikdy by som ti neublížil. Nikomu. No on... Minato nie je tvoj syn, nie je ani človek.“

Hm...

Naruto ani len nežmurkol. S pohľadom rovnako zhrozeným, len s o trochu lesklejšími očami a zaťatou sánkou podišiel späť k Irukovi a zatlačil ho k stromu, pred ktorým stál.
„Ako to môžeš povedať?“ precedil pomedzi zuby. Vrela v ňom zloba. Taká strašná, spaľujúca zloba. Bola jeho, no chutila rovnako ako tá, ktorá mu inak nepatrí.
Narutove zreničky sa desivo zúžili a v jeho očiach zahorel krvavočervený plameň, ktorý sa v nich mihol ako prelietajúci tieň.
„Je – to – môj – syn!“ vrčal na neho, držiac ho pod krkom. Bolo mu jedno, že sa na nich dívajú, že ich sledujú všetky tie nechápavé deti, ktoré čakali na svojho učiteľa. „A rozhodne to nie je žiadne monštrum!“
Iruka sťažka prehltol. Prečo mal v očiach toľkú ľútosť, keď bol zo seba schopný vypustiť také kruté slová?
„Naruto, pusť ma.“
Naruto sa ani len nepohol.
„Naruto, prepáč... Nemôžem ustúpiť. Ani kvôli tebe.“
„Prečo nie? Sensei...“ Vyzeral, že sa snáď aj rozplače. Držal sa však, nechcel byť viac slabochom, musel byť odvážny. Pre svojho syna, pre Hinatu, aj sám pre seba. ,,Kedysi si mi veril. Skús mi veriť aj teraz! Ja-ja... Nedopustím, aby sa to stalo.“
„Nevieš ani, o čo ide.“
„A vy snáď áno?!“
Iruka sa zamračil. ,,Nie presne...“
„Tak vidíš! Vidíš, Sensei, sami to neviete. Je tam šanca, možno je to omyl, Sensei, prosím... Ja vám nemôžem dovoliť ublížiť im.“
Iruka mlčal. Vyzeral byť nalomený.
„Ak má čo dočinenia s Kyuubim...“ pokračoval Naruto, ,,...ochránim vás. Ochránim vás aj jeho. Zvládnem to, Sensei. Prosím, len mi daj tú šancu! Nedovoľ im, aby mu ublížili.“
,,To nie je v mojej moci, Naruto. Ja nie som hlavná autorita. Ja ani neviem, ako som sa k nim dostal!“
Tuho zažmúril oči. Preklínal sám seba. Naruto mal pravdu. Monštrom nie je ani on, ani jeho syn. Nechal sa zmanipulovať, ovládnuť strachom, zmátať predstavou, že sa zopakuje hrôza spred rokov, že všetci, ktorých miluje, padnú za obeť tej príšere ako jeho rodičia...

A tak tomu aj bude. Nevyhnete sa tomu.

„Nechápem to, bola to chyba...“
„Sensei...“
Opäť na neho vzhliadol. ,,Šli za ňou. Musíš ju nájsť.“
Pustil ho a začal ustupovať. Hinata!
,,Nikomu o tom nevravte! Nehovorte, čo viete!“
,,Naruto, aj tak sa to ľudia dozvedia. Prezradia im to oni.“
„Nie, ak im v tom zabránim,“ vyhlásil Naruto. V jeho hlase bolo počuť silné odhodlanie.
„Dúfam, že vieš, čo robíš.“
,,Neviem. Ale to ja nikdy. A nakoniec to vždy dopadlo dobre, no nie?“
Silene sa na neho usmial a nechal ho odísť. Snáď má pravdu. Snáď to dokáže. V hre je príliš mnoho.

Ľudia sú tak naivné bytosti. Nechávate sa unášať emóciami, robíte jednu chybu za druhou.

Namieril si to rovno k bráne. Ako sa, sakra, čo najrýchlejšie dostane do Suny? Musí to stihnúť, musí ju nájsť skôr ako oni, musí ich ochrániť.
„Naruto!“
Nevnímal okolie, nevnímal, že na neho niekto kričí. Bezhlavo utekal ďalej, až ho ten hlas dobehol a vlastnoručne zastavil.
,,Naruto, kam si sa vybral!?“ zúrila zadychčaná Hanabi.
Povedať jej to? A či nie? Nie, to, čo vie, si musí nechať pre seba. Nikomu to neprezradí, nikomu nebude veriť. Kiba už tuší svoje, už Minata nenávidí. Tsunade by urobila všetko pre to, aby ochránila Konohu. Hanabi je bystrá, možno to už vie, no nebude to riskovať, svoju sestru miluje, ktovie, čoho by bola schopná.
Strach. Neistota. Hnev. Roztrhá ho to na kusy.
„Do Suny! Musím nájsť Hinatu, musím... musím ísť za ňou!“
Hanabi nadvihla obočie, no nepýtala sa, čo ho to tak odrazu popadlo. „To som ti prišla povedať. Dostala som odpoveď od Gaaru – Hinata tam nie je.“
Ostal na ňu neveriacky hľadieť.
„Ako to, že tam nie je?“
,,Písala som mu ešte pred nedávnom... jednoducho je to tak, ako som predpokladala. Hinata do Suny nikdy nedorazila. Otec ju poslal niekam inam. Neviem však, kam!“
Hanabi vyzerala byť ešte viac vykoľajená ako Naruto. Asi nedokázala prehryznúť, že je jej otec zase o krok vpred.
Naruto od nej odstúpil, zodvihol bradu k oblohe a ruky si zahrabol do vlasov.
Zúfalstvo.
,,Moment, ale ak to nevieme my...“ Možno to nevedia ani oni.
,,A teraz mi vysvetli, prečo si za ňou chcel ísť.“
Tak, asi sa tomu nakoniec nevyhne. No povie jej len to najnutnejšie.
,,Zistil som, že vyrazili za ňou. Už ich omrzelo čakať.“
„Sakra,“ zavrčala Hanabi. ,,Ak to vedia... Ak vedia, kam ju poslal, tak nič nezmôžeme.“
Naruto spustil ruky späť k telu. ,,Tak to nie, pôjdeš to zistiť!“
Hanabi sa zarazila a nadvihla obočie.
,,Ak to zistili oni, zistíš to aj ty. Musíš. Alebo nie si dosť schopná?“
„Fíha, Naruto, nepovedala by som, že si manipulatívny typ. Ale to je teraz jedno. Zistím to.“

Tak tik-tok, detičky. Čas beží.