Bolestná dvojtvárnosť

Zavrhnutie

Stál tam, osvetlený bledým svetlom mesiaca. Na mieste, kde vyrastal. Dnes mu však bolo cudzie. On bol cudzí. Ako najmladší člen ANBU som bol nesmierne hrdý. Čím som sa dostával vyššie, tým pyšnejší boli aj moji rodičia. Pod vplyvom ľudí, majúcich v hrsti celú politiku, som sa zamotával do svojich klamstiev, až som spochybňoval, kto skutočne som. Musel som si však vybrať. Dať bokom city, hrdosť a dbať na dobro dediny, celej zemi, zabrániť vojne. Aj keď to znamenalo postaviť sa proti tým, ktorí sú nám najbližší. Pevne zovrel meč, na sekundu zavrel oči a aktivoval sharingan.
„Matka, otec... Odpusťte.“

Bezcitný zabijak?

Kisame uskočil a spravil pár pečatí. Obrovskému žralokovi nebolo možné sa vyhnúť, neznámeho muža odhodilo do stromu. Zošuchol sa na kolená a ostal bezvedome sedieť. Kisame k nemu podišiel, s úškrnom sa chystal dať mu ďalšiu ranu. Jeho ostrý meč však zastavil kunai.
„Misia je splnená. Netreba ďalšie násilie.“
„Tsk,“ uškrnul sa ešte viac a odhalil žraločie zuby.
Itachi sa otočil, nasadil si akatsuki klobúk a vykročil po ceste.
„Itachi... Aj keď sme priatelia dlhú dobu, skoro nič o tebe neviem,“ jeho tvár neprestával lemovať úškrn, „ale jedno o tebe viem určite. Nie si také monštrum, za aké sa vydávaš.“

Koniec povinnostiam

Sasuke, chcel som ti toho toľko povedať. Pomalými krokmi sa blížil a dvíhal ruku. Viem, že mi nikdy neodpustíš. Ani ja som si neodpustil. Zlyhal som ako syn, ako brat... Konečne si splnil svoj sľub a vykonal pomstu, na ceste zločinca ťa už nič nedrží. Máš priateľov, ktorí ťa čakajú. Vždy som v teba veril, nenechaj meno Uchihov poškvrniť. Pousmial sa. Toto je jeho limit. Choroba ho dostihla, nepustí ho ďalej. Zdvihol dva prsty tak, ako to robieval v detstve, a na znak rozlúčky nimi ťukol na Sasukeho čelo. Takmer nečujne šepol: „Prepáč, Sasuke. Tentokrát to je naposledy.“ Sklamal som.

Spoločne

Zvuky vojny k nemu náhle prestali prichádzať. Ticho, tma. A ukrutná bolesť v hrudníku. Tak, nakoniec skončím takto... Umriem chrániac Konohu, dedinu, čo mi toľko ublížila. Ako správny hokage. Po napravení toho, čo sama napáchala. A toho, čo sme napáchali my, Uchihovia. Uškrnul sa. Na začiatku vznešený, neskôr už len nenávisťou prekliaty klan. Odsúdený na vraždenie a pomstu, bez pocitu lásky. Utlačovaný, nikým nepochopený, stále odsudzovaný. Naposledy venoval svetu jeho málo vídaný úsmev. Jediný, ku komu som vzhliadal, je už dávno mŕtvy. Itachi, ukázal si mi správnu cestu a napravenie všetkých zločinov zabralo dlho, ale zvládli sme to– opäť spolu.