Zmätený Kazekage 13.

Medzitým ako Tanaris upadla do bezvedomia v Sune sa strhol boj. Godaime Kazekage, Gaara, bojoval proti členovi Akatsuki, Deidarovi. Najskôr to vyzeralo, že Kazekage porazí votrelca, no potom Deidara spustil na Sunu veľkú bombu, ktorá keby vybuchla, zničila by úplne celú dedinu. Gaara vytvoril nad celou Piesočnou bariéru a vďaka tomu stratil obrovské množstvo chakry. Po tomto kroku už polapiť Gaaru bolo jednoduché...

Za členmi Akatsuki sa na svitaní vybral Kankurou, no ten neuspel. Postavil sa proti nemu ten najhorší protivník akého mohol dostať, Akasuna no Sasori. Kankurou zlyhal a ostal otrávený ležať v piesku. Dvojica Akatsuki doniesla Gaarove telo do úkrytu, kde sa všetci stretli a začali vysávať Shukaku pomocou pečate deviatich drakov. Ledva ho stihli vysať a do úkrytu sa dostali ninjovia z Konohy s babičkou Chiyo. Spustili sa boje...

Všade okolo bolo počuť cvrlikanie vtákov a šuchotanie listov, či kolísajúcú sa trávu vo vetre. Slnečné lúče po malých častiach presvitali cez koruny stromov. Cítila čerstvý vzduch ako býva po búrke a na čele zacítila príjemné šteklenie. Usmiala sa a poškriabala sa, no v ceste jej stál niečí zvierací noštek. Otvorila oči a nad ňou sa skláňal dospelý rys. Posadila sa a on sa k nej pritúlil, hladkala ho po srsti na chrbte. Niečo zavrčal.
„Som v poriadku...Ten protijed predsa zabral.“
Tanaris rada, že prežila si spomenula na Gaaru. Zakryla si tvár do dlaní a plakala. Cítila sa strašne a nedokázala zahnať výčitky svedomia. Rys jej začal olizovať hánky rúk v snahe rozveseliť ju. Pomedzi prsty sa mu pozrela do očí. Mal v nich niečo veľmi zvláštne.
Poobzerala si rany, krvné doštičky sa postarali o ňu a zacelili rany chrastami. Použila svoje medické schopnosti, aby odstránila aspoň trochu vnútorné zranenia po ihliciach.
Postavila sa a vykročila do tmavej skaly, starý úkryt Akatsuki. Vytvorila na dlani plameň ohňa a ten osvecoval tmu okolo nej. Nič tam nebolo... absolútne nič. Bez záujmu prešla okolo ohorkov lútok. Vydala sa naspäť do Suny a rys bežal popri nej.

Celú cestu z Dažďovej uháňala ako divá a vôbec sa nezastavila.'Ten sen. Ten sen, ktorý sa mi niekoľko krát prisnil bola nakoniec predsa len predtucha.'
Pri hraniciach zastala a zohla sa ku kope srsti: „Ďakujem za odprevadenie, tak teraz bež domov.“
Rys pristúpil bližšie k jej nohám na znak odmietnutia toho, čo povedala. Na jej smutnej tvári sa dvihli kútiky úst.
„Ty chceš so mnou ísť?“ rys prikývol a pokračoval v ceste, „páni, čo budem s tebou v Sune robiť?“ rýchlo sa rozbehla i ona, lebo sa začal vzďaľovať, „ale aspoň na mňa počkaj!“

Hnala sa a na tvári mala zaschnuté slzy a tiekli jej nové. Bála sa, že je Gaara mŕtvy a toto ju poháňalo ďalej. Ani nevnímala to, aká je unavená len bežala a bežala s rysom celý večer. Nad ránom si na chvíľku sadla a zažmúrila oko na tri hodiny aj to nechtiac.
Poobede už videli brány Suny, unavená na smrť mlela z posledného, aby došla aspoň tak blízko, že si ju všimnú ninjovia na stráži. Už ani nebežala len chvíľku kráčala a padla na kolená a zviezla sa do piesku. Jej spoločník sa ju snažil prebudiť, no videl, že je to márne. S revom sa pustil ku ninjom.

„Yasuo-senpai!“
„Áno, Kenjiro?“
„Tanaris-sama leží pred bránou, vyzerá že upadla do bezvedomia,“ stresoval shinobi.
„Dobre, povolám tým medikov, aby jej dali prvú pomoc. Zatiaľ ju doveďte do dediny,“ prehovoril a rýchlo zdúchol.

„...ako je na tom?“
„Jej stav sa zlepšil, bola len vyčerpaná. Čochvíľa a preberie sa.“
„Výborne. Dívam sa, tie rany si jej ošetrila pomocou jutsu. Dobrá práca,“ pochválil ženu.
„Ďakujem, Masashi-sensei. V tých ranách naozaj mala pozostatky jedu, zo vzoriek krvi sme si potvrdili, že bola otrávená.“
„Ako sa z toho dostala?“
„Do rán si naliala protijed. Mala jedno šťastie, že zabral...“
„To veru mala. Len neviem ako jej poviem, že...“
Hlas Masashiho a nejakej medičky ju konečne prinútili prebudiť sa. Tanaris zvraštila čelo a chytila sa zaň.
„Tanaris-sama ste hospitalizovaná v nemocnici v Sune a len tak pre informáciu je sedem hodín večer. Ako sa cítite?“ pribehla ku nej medička, lebo sa Tanaris pokúšala sadnúť si.
„Nehnevajte sa, ale dosť priblbá otázka. Ale pravdu lepšie než, keď som omdlela pred Sunou.“
„Chvíľku tu ešte ostaňte, oddýchnite si. Zdravotne ste na tom v poriadku, bolieť by vás nič nemalo. Liečebným jutsu som vám zregenerovala svaly,“ pozerala do nejakých papierov, „mimochodom, nechápem prečo nemáte popáleniny. Normálne, keby sa človek hodil do piesku a ležal by tam nejakú tú dobu, tak by mal po celom tele pľuzgiere, ale vy nič...“
Tanaris odvetila: „Moje telo vzdoruje teplu.“
Medička na ňu neveriacky vyvalila oči a odišla.

Dievča ostalo v izbe s Masashim a spod postele vyliezol rys, ktorý s ňou cestoval.
„Tanaris, musíme sa o niečom porozprávať...“
Spomenula si na Gaaru. Tušila, čo jej chce Masashi oznámiť, zabrodila nechty do periny
„Tanaris...“
„Bože, ja som tak neskutočne hlúpa! Prečo som neostala v Sune? Prečo?! Prečo som neposlúchla Gaaru?“ začala srdcervúco plakať.
Masashi sa k nej naklonil a objal ju. Plakala mu na ramene ako plakávala svojmu otcovi, keď si ako malá rozbila kolená. Koniec koncov, Masashi je približne tak starý ako je Ashi Inuzuka, otec živelných štvorčiat. Trocha sa upokojila a rysí spoločník vyskočil na posteľ a ľahol si k jej nohám.
„Odkiaľ je ten rys?“
„Popravde ani neviem. Zobudil ma potom, čo som stratila vedomie z jedu v ihliciach,“ pohladkala ho.
„Chceš si ho nechať?“
„Mám dojem, že nechcel ísť so mnou len pre nič za nič, no len neviem čo sním. Asi bude z neho len také domáce zvieratko alebo,“ trocha sa na neho pousmiala a škrabkala ho za uchom.
„...alebo tvoj náhradný ninken,“ dopovedal za ňu Masashi, dívajúc sa do zeme.
Tanaris sa zastavilo srdce a preľaknuto hľadela: „Katonmaru je...“
„Nie nie je mŕtvy, ale...“ pomaly neisto hovoril.
„Ale čo?“ vybliakla Tanaris.
„Deidarova malá bomba mu odtrhla ľavú, prednú labku.“
Trochu sa potešila, že je to „len“ noha, lepšie ako keby by mal zomrieť. Tanaris dostala chuť v momente sa vybrať za Deidarom a zabiť ho. Po takom vyčerpaní by však sotva dokázala cestovať.
„Tí parch**ti Akatsuki! Do čerta aj s Deidarom a jeho troma, či koľko ich má tých... tých protivných, ílom nenažraných a nevymáchaných tlám!!!“
„Tanaris, ukľudni sa prosím. Nekrič toľko,“ snažil sa ju utíšiť.
„Prepáč,“ omluvne sklonila hlavu, „Masashi, čo bude s ním? “

Masashi sa oprel o stoličku a povzdychol si. Vyzeral, že rozmýšľa, tak len naňho pozerala a nedočkavo čakala, kým začne rozprávať: „ Nó, je tu len jedna možnosť. Vyrobí sa železná noha, ktorú mu implantujeme a pripojíme mu na ňu nervy. Bude mať niečo ako automail. Bude schopný chodiť, no ako ninken asi nebude použiteľný.“
„To, že bude nepoužiteľný ako ninken je mi jedno,“ aspoň v tom momente jej bolo, „hlavná vec, že žije.“

Prehovorila Masashiho, aby sa mohla na neho pozrieť. Nasadla na vozíček a on ju dotlačil pred nemocničnú izbu. Zaklopal, otvorila mu žena okolo päťdesiatky.
„Ahoj Masashi, čo ťa sem privádza?“ spýtala sa zverolekárka.
„Prišiel som spolu s Tanaris-sama, chcela vidieť pacienta, je to jej ninken.“
„Aha, tak poďte bližšie,“ pozvala ich do predsiene nemocničnej izby a do ruky si zobrala nejaké papiere, „Tanaris-sama váš ninken je v stabilizovanom stave, stratil veľa krvi, ktorú sme mu nahradili. Kosť sme zrezali a ranu po výbuchu sme dezinfikovali a ošetrili liečebným jutsu. Momentálne ho sestričky preväzujú, tak keď to dokončia budete môcť ísť za ním. Pred chvíľkou som tam bola a akurát sa prebudil.“
„Ďakujem vám veľmi pekne, že ste sa o neho postarali s tou najväčšou snahou,“ povedala a sklonila hlavu na znak úcty a vďaky, „neviem si totiž predstaviť, že by som o neho prišla.“
„Ale už poslúži len ako domáci pes, nikdy nie ako ninken. To je nemožné. Prepáčte, že to hovorím zrovna takto.“

Zavrela oči a skúšala by si predstaviť, aké by to bolo mať iného ninkena. Nešlo to, Katonmaru bol proste Katonmaru. Nedal sa nahradiť, ninkeny boli pre ľudí z ich klanu ako súrodenci. Neustále spolu trávili čas, pretrénovali spolu hodiny, priatelili sa od malička a rástli spolu. A navyše aj keby mala nového trvalo by roky kým by vyrástol a ona v jej veku a s jej schopnosťami potrebuje dospelého ninkena. Nechcela Katonmara nahradiť len tak hocijakým psom.
„Toto všetko je len moja vina, Gaara a Katonmaru, keby som v Sune zostala obaja by boli v poriadku,“ zmačkla opierky na vozíku a tiekli jej slzy.
„Tanaris, ale Kazekage-sam...“ začal rozprávať Masashi, no skočila mu do reči bielovlasá sestrička, ktorá prišla oznámiť, že Katonmaru je previazaný.
Tanaris sa postavila z vozíka, no pichlo ju v rebrách. Zosypala by sa na zem keby ju Masashi a zverolekárka nechytili.
„Buď opatrnejšia, ešte nie si fit,“ napomenul ju Masashi.

Keď Tanaris vošla do izby oblialo ju teplo a tlak po celom tele. Katonmaru zničený a obviazaný ležal na posteli. V miestnosti bolo ticho až na pípanie stroja, ktoré snímalo činnosť jeho srdiečka. Dotlačili ju k nemu a ona ho chytila za zdravú labku. Psík asi minútu nereagoval a potom pootvoril jedno oko.
„Katonmaru, to som ja Tanaris,“ prihovorila sa mu jemným hlasom.
Husky otvoril aj druhé oko a podvihol hlavu, niečo zakňučal.
„Áno ja som v poriadku, len menšie zranenia od Karasu,“ hladkala ho po hlave, „Katonmaru, ja...“
Vetu nedopovedala. Nebola schopná prehovoriť. Len zvesila hlavu a triaslo s ňou.
'Ako by si mi mohol odpustiť, že som ťa nechala napospas? Mali by sme chrániť jeden druhého. Vždy ma chránil, dal by za mňa život a ja? Ja som naskočila rovno do pasce a teba tu nechala. Ani si nevedel, že som odišla. Ty ani Gaara mi to nikdy neodpustíte. Gaara... Bože môj..'
Začala vzlykať. Zase. Posnažila sa utlmiť to, utrela si slzy.
„Muselo to byť strašné, keď si sa ráno prebudil a nemohol si ma nikde nájsť...Neviem ako...alebo, že či vôbec má cenu hovoriť ti prepáč a ospravedl...“
Katonmaru ju prerušil piskľavým kňučaním: „Čo prosím? P-prečo mi ďakuješ?“
Všetci v miestnosti ani nedýchali vrátane Tanaris. Vôbec nemala potuchy o čom jej ninken táral.
„Ako to myslíš, že mi ďakuješ? Katonmaru neblázni,“ na to on zase niečo zakňučal.
Zaskočene pustila jeho labku a krčila obočie. Uvažovala nad tým, čo jej Katonmaru povedal.
Jedna zo sestričiek sa hanblivo opýtala: „Tanaris-sama smieme vedieť, čo vám povedal?“
Tanaris ešte chvíľu sedela a pozerala pred seba, no potom spustila: „Katonmaru povedal, že sa mu nemám ospravedlňovať lebo vedel, že to budem mať v úmysle. Tvrdí, že je rád, že som ho tu zabudla, lebo tak mohol zachrániť niekoho v koho verí...Eh, Katonmaru kto je ten chlapec?“
On neodpovedal. Čakala, že bude ticho, ale za pokus nič nedáte. Ku posteli s Katonmarom prikráčal rys, ktorý ju odprevadil až do Suny. S Katonmarom si vymenili pohľady. Tanaris vrhla očami na neho, na rysa a potom na Masashiho a ten jej mimikou naznačil, aby sa s Katonmarom porozprávala o tom, že už nebude schopný byť ninkenom.
„Mohla by som vás poprosiť, aby ste na chvíľu odišli a nechali nás samotných? “

Všetci prikývli a odišli do predsiene izby, respektíve do takej poriadne veľkej kancelárie, kde mala každá sestrička aj ich vedúca zverolekárka svoj stôl. Na ňom fotky svojich blízkych, obed v miskách, spisy a dokumenty o zvieracích pacientoch. Nechýbali poličky s obväzmi, liekmi a rôznymi prípravkami uzamknutých v zelených sklenených fľaštičkách. Kolegovia si posadali a začali diskutovať o Katonmarovej umelej nohe, ktorú sa chystajú vyrobiť.

Otvorili sa dvere a medici ľahostajne pozdravili klasickým Ahoj, lebo čakali nejakého kolegu, no v dverách stál Kazekage v čiernom oblečení. Všetci sa zbadali až príliš neskoro, povyskakovali zo stoličiek: „Dobrý deň Kazekage-sama, odpusťte nám, že sme tak neúctivo pozdr-“ začal sa ospravedlňovať Masashi ako vedúci celého personálu medikov v nemocnici.
„To je v poriadku Masashi, čakali ste, že vo dverách bude ďalší pracovník.“
„Kazekage-sama, nebojte hneď sa dáme do prá-“ Gaara ho opäť prerušil.
„Nehnevaj sa, že som ti zase skočil do reči, ale aj vy máte právo si predsa na chvíľku sadnúť a porozprávať sa,“ usmial sa čo medikov skoro až vydesilo, „kde je Tanaris-sama? V izbe nebola.“
„Rozpráva sa s Katonmarom tu vedľa v miestnosti, ale nehnevajte sa, nie je teraz vhodná doba.“
„Chápem, aspoň mi povedzte v akom je stave.“
„Je úplne v poriadku, rany sú zacelené a popáleniny nemala. Kazekage-sama zrejme ešte nevie, že ste nažive. Chcel som jej to povedať, no bol som prerušený.“
„Prepáčte Masashi-sama,“ ospravedlnila sa bielovláska, ktorá celý čas pokukovala po Gaarovi.
Pozrela sa na Godaimeho a stratila sa v jeho očiach. V miestnosti nastalo ticho a ostatný si všimli ich očného kontaktu. Gaara, keď si uvedomil prečo dievča naňho tak hľadí uhol pohľadom opäť s Masashimu.
„Dobre teda, ďakujem za informácie. Nehovorte jej, že som tu bol, zastavím sa po práci,“ otvoril dvere a pousmial sa, „chcem ju prekvapiť sám. Prajem vám pekný podvečer.“
„Ďakujeme, aj vám Kazekage-sama,“ odzdravili všetci spolu.

Za Gaarom sa zavreli dvere a všetci si vydýchli a pretreli si čelá: „Fúúf, chvalabohu, že sa nenaštval, že tu len tak sedíme.“
„Ale no tak Masashi, Kazekage je predsa pohoďák,“ spokojne gestikulovala zverolekárka, „počuj, ale čo ty, Uke?“
„Čo ja?“ zatvárila sa "prekvapene".
„Ešte sa pretvaruješ,“ zasmiala sa chrapľavým hlasom, „videli sme, ako si sa na Kazekageho pozerala. Veľa mladých dievčat sú z neho vedľa a keď mám pravdu povedať, keby som aj mala sedemnásť bola by som z neho tiež namäkko. Je to fešák.“

Medici sa pustili do rehotu, až sa rys sediaci pri nich preľakol, Uke sa celá červená pobrala na toaletu. Z nemocničnej izby sa ozvala Tanaris: „Masashi mohol by si ma dotlačiť naspäť?“
Masashi aj sestričky vošli do izby a Inuzuka mala spokojnú tvár rovnako ako Katonmaru. Ich začudované tváre si všimla, ale radšej sa tvárila, že nič.
Doviedol ju na izbu, pomohol jej na posteľ.

„Počuj, čo sa stalo s Gaarom?“ spýtala sa a zatla zuby.
Masashi vyvalil oči. Netušil čo má spraviť, veď predsa Kazekage ju chcel prekvapiť. Doplo mu, že je príliš dlho ticho.
„Prepáč, musím ísť do práce,“ vyprskol a rýchlo odišiel.
„Masashi!!!“ rozzúrila sa.
Naštvane buchla rukou do stolíka. Rukou jej prešla kŕčovitá bolesť, bola to zrovna tá prepichnutá ruka.
„Aúúúú, do r**i!!!“ rys na ňu zlostne zareval a ona vypleštila oči, „prepáč už nebudem nadávať. Len ten na koho som sa pýtala, tak on je zrejme-“
Vyskočil na posteľ, ľahol si ku nej a zavrel oči čakajúc, kým začne rozprávať
„On je...určite mŕtvy,“ chytila ho za labky a šepla, „a ja som ho milovala.“
Na zemi zazrela zrnká piesku, no moc sa nad tým nezastavovala. Mohli jej zalietnuť sem cez okno.
„Ehm...“ niekto si odkašlal.
Vôbec nikoho nepočula vstúpiť. Dvihla hlavu a zazrela tie prekrásne, ocenánovo modré oči.