Kto je tu monštrum?!

Vraví sa, že detstvo je najkrajšie obdobie života. Ja tomu neverím. Nemám dôvod tomu veriť. Celá dedina ma nenávidí. Ale ja som im predsa nič nespravil! Ich pohľady sú chladnejšie ako ľad. Vravia, zmizni a už sa viac nevracaj. Prečo ma tak nenávidíte? Nikomu z vás som neublížil.

"Hej, pozri," začal sa niekto rozprávať. Zastal som, aby som si vypočul dialóg.
"To je predsa ON."
"Myslela som si, že už ho Hokage-sama vyhnal."
"Ja by som bola radšej, keby ho zabili."
Ale už dosť. Prečo ma chcú zabíjať?! Čo som im spravil?

Vrátil som sa do môjho bytu. Neustále som rozmýšľal nad tou vetou. Prečo ma chcú zabiť? Pozerajú sa na mňa, ako na monštrum. Prebodávajú ma svojimi pohľadmi. A teraz ma chcú aj zabiť. Kto vlastne som?

Zatvoril som oči. Už som bol unavený z dnešného dňa, ale nezaspal som. Nevedel som zaspať. Vždy, keď som zatvoril oči, som videl ich pohľady. Započul som kroky. Najprv som si myslel, že sa mi to zdalo, ale keď som zodvihol hlavu, uvidel som shinobiho. Lepšie povedané bol to ANBU.
"Uzumaki Naruto, poď za mnou." povedal až desivo chladne.
"Á...no," len tak tak som vykoktal.

Doviedol ma do akejsi zvláštnej miestnosti. Všade po podlahe a na stenách boli čmáranice.
"Tak si prišiel, Naruto."
"Kto ste?! A odkiaľ poznáte moje meno," vyhŕkol som.
"Volám sa Shimura Danzou, a ty tejto noci zomrieš," odpovedal.
"ČOŽE!!" vykríkol som z plných pľúc. Hneď po mojom výkriku som ucítil obrovský príval bolesti. Kunai v mojom bruchu bol až neľudsky hlboko.
"Nejaké posledné slová?" ironicky sa spýtal Danzou.
To už som ale nevnímal. Pred očami sa mi ukazoval môj krátky život. Ako ma dedina preklínala, že žijem. Ako svoje deti varovali predo mnou. Zaobchádzali so mnou horšie než s roztrhanou handrou.
Nevideli mňa. Videli monštrum, stroj na zabíjanie. Videli seba.