Nikai 23

23. Kapitola: Stretnutia na prahu vojny

Išli bez prestávky už takmer sedem hodín.
Odyn videla, akí sú unavení, ako im po tvárach steká pot, ale neprikázala zastaviť. Liečenie zranení a príprava na cestu im zabrala viac času, ako predpokladala. Preto si teraz nemohli dovoliť prestávku. Dôležitá bola každá minúta. Ku Konohe to boli ešte minimálne dva dni.
,,Amekage-sama!“ na konár vedľa nej doskočil zadychčaný červenovlasý mládenec, jeden zo zvedov, ktorých vyslali popredu.. ,,Za také štyri kilometre stromy končia. Ale netreba sa ničoho báť, je tam celkom dobrá cesta.“
,,Takže už budeme blízko Suny,“ povedal Yasuo, ktorý začul jeho slová.
Odyn prikývla.

Obe dediny boli od Konohy vzdialené asi tri dni cesty a po jednom dni sa trasy skrížili. Z Amegakure málokedy niekto odchádzal smerom na Konohu, No Sunu a Konohagakure spájalo pevné spojenectvo a cesta v tom úseku bola dobre vychodená.

,,Môžeme tam na chvíľu zastaviť,“ navrhol Yasuo.
Odyn chtiac-nechtiac musela prikývnuť. Nemalo zmysel hnať sa popredu, od únavy polomŕtva armáda by Konohe veľmi nepomohla.
,,Je tam čistina, dosť veľká,“ oznámil červenovlasý mladík. ,,Tečie tadiaľ potok, je tam aj tieň... Môžeme si odpočinúť tam.“
Ale čistinka už bola zabraná.

V tieni na pňoch i na tráve posedávali muži a ženy v tmavom, nevýraznom oblečení. Kontrolovali zbrane, upravovali si popruhy na batohoch, jedli, a ticho sa rozprávali. Niektorí čupeli pri potoku, naberali chladivú vodu do hrnčekov a fliaš, alebo pili priamo z dlaní. Na ich čelách, krkoch, pásoch a iných miestach sa skveli čelenky so znakom Sunagakure no Sato.
Odynina skupinka zoskočila zo stromov a hlasno dychčiac dávali o sebe vedieť.
Všetky oči sa obrátili k nim a o sekundu na to oproti nim hrozivo otŕčali svoje čepele desiatky zbraní. Odyn zdvihla ruky na znak mieru a vedela, že všetci jej ninjovia urobili to isté.
,,Prichádzame v mieri!“ prehovorila naoko pokojne. ,,Chceli sme si len na tomto mieste oddýchnuť.“
Piesoční ninjovia mierne sklopili zbrane, no ani trochu nepoľavili v ostražitosti. Jeden spomedzi nich, urastený muž s karmínovočervenými vlasmi a nádherne modrými očami sa postavil a prešiel dopredu. Pozorne ich skúmal a oči sa mu zastavili na ich čelenkách.
,,Amegakure no Sato?“ opýtal sa potichu. Z tónu jeho hlasu Odyn vycítila chladný pokoj a rozvahu, no aj nesmiernu láskavosť. Napriek tomu voči nemu pocítila obrovský rešpekt a neodvážila sa skúmať jeho myšlienky.
Muž nemal v sebe toľko slušnosti a neskrývane študoval jej tvár. Keď očami prešiel po každej z jej mihalníc, konečne sa pohol. Rukou si mierne upravil žiarivo bielu látku, ktorá mu visela cez pravé plece a potom sa k nim otočil chrbtom. Pruh bielej látky zjavne nebol zbytočný. Na chrbte upevňoval veľkú keramickú nádobu zvláštneho tvaru.
,,Sadnite si,“ povedal. ,,Mali by sme sa porozprávať.“

,,Takže to dievča vyzeralo celkom ako ja?!“
,,Len malo modré oči...“ potvrdil Kazekage.
Gaara veril tmavovlasej mladej žene rovnako, ako z nepochopiteľných dôvodov uveril tomu dievčaťu z jeho sna. Ich podoba bola neuveriteľná. Gaara chcel poznať to tajomstvo. Chcel vedieť, prečo ho tá malá donútila ísť na pomoc Konohe. Povedal tej žene o svojom sne a ju to vydesilo. Nesmiala sa - Gaara napoly čakal že sa bude smiať a Kankurou to čakal úplne - vydesilo ju to. A ostatných ninjov, ktorí očividne boli pod jej velením, tiež.
,,Omini?“ šepla žena, ktorá sa Gaarovi predstavila ako Odyn. Obrátila sa na muža, stojaceho za ňou, zjavne tiež nejakého príbuzného. ,,Yasuo... Je to možné...?“
,,Musia mať skutočne veľké problémy, keď volajú o pomoc...“ zamyslene povedal Yasuo. ,,Ale prečo Omini? Prečo nie Hideyoshi? Ani som nevedel, že Omini to jutsu dokáže...“
,,A ja som ju tam poslala...“
Odyn sa obrátila na Gaaru.
,,Kazekage-sama... Vy im idete pomôcť?“
,,Isteže!“ odpovedal jej ďalší muž, s hnedými strapatými vlasmi a v čiernej kombinéze.
,,Vy ste jeho hovorca?“ ironicky sa spýtal Yasuo, skôr než ho Odyn štuchla lakťom. Yasuo bol vždy ironický, keď bol nervózny a zabúdal na slušnosť.
,,To je Kankurou... Môj brat...“ vysvetlil Gaara a tiež bračeka štuchol. ,,Takže to volanie bolo skutočné? Naozaj potrebujú pomoc?“
Odyn prikývla.
,,Potrebujú... A rýchlo!“
Energicky sa postavila a kývla na svojich ninjov.
,,Ideme!“
,,Ale Amekage-sama... Sme unavení...“ pokúsil sa namietnuť Chiino.
,,V poriadku,“ zamiešal sa Gaara. ,,Odteraz sme spojenci. Pôjdeme spolu a v noci budú strážiť moji ninjovia. Vy si budete môcť odpočinúť.“
Odyn na neho vďačne pozrela.
,,Ale jedno mi musíš vysvetliť... Ty si ozaj Amekage?!“ uškrnul sa na Odyn. Ninjom okolo to až vyrazilo dych. Dažďoví boli šokovaní drzosťou, akú prejavil voči ich Amekage a Piesoční zas emóciami, ktoré Gaara dával tak zriedkavo najavo. Tentokrát Kankurou štuchol do Gaary.
,,Čo si to dovoľuješ? Ona je fakt vládca Amegakure!“ sykol na neho bokom úst.
,,Ale je to ženská!“ namietal Gaara. ,,Ženská nemôže byť Kage!“
,,Máte niečo proti ženám?!“ naježila sa Odyn.
,,Neesan...“ krotil ju Yasuo.
,,Všetko!“
,,Niisan!“ varovne syčal Kankurou.
,,Myslíte, že nedokážem ochrániť Konohu?!“
,,Budeš sa krčiť niekde vzadu!“
,,Stavíme sa?“
,,Prijímam!“
,,Nie... Nie, Amekage-sama... On to tak nemyslel...“ zahováral Kankurou a Odyn vystrela ruku. ,,Gaara! Ospravedlň sa!“ skúšal to u brata. Bez výsledku, aj Gaara natiahol svoju ruku k Odyn. ,,No taaak, Amekage-sama... Gaara... Ste ako malé deti, prestaňte...“
Ignorujúc Kankurovu snahu si dažďový a piesočný Kage podali ruky.

To dievča... To dievča! Povedalo, že Konoha má problémy! Volalo aj Gaaru!
Naruto sa strhol z nepokojného spánku.
Hinata vedľa neho neležala, najskôr sa išla okúpať. Len kúsok odtiaľto bol na rieke maličký vodopádik a Hinata vravela, že nič nie je krajšie ako kúpeľ pod vodopádom uprostred noci. Asi meter od Naruta vyhasínal ohník, v lese zahúkala sova. Mesačné svetlo nepreniklo cez oblaky.
Postavil sa a priložil na oheň. Na spánok už nemohol ani pomyslieť, tak si sadol obďaleč a čakal, kým sa jeho manželka vráti.
Kto bolo to dievča? Hovorilo tak vážne...
Naruto z Konohy odišiel, aby ju chránil. Teraz sa vracia, znova aby ju chránil. Nie je to chyba? Bol si istý tým, že je to najlepšie riešenie. Hinata mala iný názor. Ona mala skoro vždy iný názor - a zvyčajne bol lepší. Vravela, že Gaara sa určite vydá na pomoc spojeneckej dedine. Vravela, že Konoha to zvládne. Vravela... Potom už nevravela nič. Pretože si spomenula na svetlovlasé dievčatko, ktoré pred pár dňami nabalila koláčmi a poslala do Konohy. Učiť sa, ako byť kunoichi. Spomenula si na svoju dcéru. A žiadna matka nemôže nečinne sedieť, keď je jej dieťa v nebezpečenstve. To vedela aj štíhla, tmavovlasá žena, ktorá neopatrne vyšla z krovia, kúsok od Naruta.
Narutom až tak trhlo, keď sa pri ňom objavila žena, akoby vyrastajúca zo zeme.
,,Eh... Prepáčte, nechcela som vás vystrašiť... Len som videla svetlo a bola som zvedavá,“ ospravedlňovala sa zmätene.
Naruto na ňu prekvapene pozrel. Ako to, že ju nepočul prichádzať? Vari už jeho zmysly tak otupeli? To by Konohe veľmi nepomohol...
,,Nespíte,“ usmiala sa Odyn. ,,Vás niečo trápi?“
Naruto si ju pozorne prehliadol. Mal na ľudí čuch, to mu vraveli iní, no vedel to aj sám od seba. A tento čuch mu hovoril, že ak má niekomu povedať o svojich pochybnostiach, je to táto žena.
,,Uzumaki Naruto,“ predstavil sa.
,,Arushanti Odyn,“ usmiala sa a sadla si vedľa neho.
Naruto sa znova zahľadel do plameňov a zmĺkol. Aj Odyn, sediaca vedľa neho bola ticho a trpezlivo čakala, kým sám začne.
Potreboval sa vyrozprávať, to cítila. A nič viac cítiť nechcela. Rovnako ako u Gaary, aj pri tomto mužovi si nedovolila dostať sa do jeho myšlienok. Aj z neho išiel rešpekt, hoci celkom iný ako z Gaarovej osoby. No predsa, predsa cítila ešte čosi. To, že tento muž je dôležitý. Preto mu chcela nejako pomôcť. Inak by sem určite nezablúdila.
,,Vraciam sa domov,“ prehovoril napokon Naruto. ,,A neviem, či robím dobre.“
,,Vyhnali vás?“
,,Nie, to nie! Len.... Sám som odišiel. Bolo to nutné. Ale urobil som to s vlastnej vôle!“
,,Šľachetné rozhodnutie?“ pousmiala sa.
,,Povedali to... Ale mne sa vidí celkom obyčajné.“
Znova nastalo ticho. A znova ho prerušil Naruto.
,,Znie to smiešne, ale... Mal som sen. A ten mi hovoril, že sa mám vrátiť. Poslúchol som ho, napriek tomu že viem, že tým môžem narobiť len problémy.“
,,Prečo?“
,,Je to... Zložité. Som niečím, čím som sa nechcel stať, no nemôžem sa toho zbaviť. Je to ako... Kliatba. Môžem ublížiť svojim najbližším, no zároveň ich pomocou tej kliatby môžem ochrániť. Ale naposledy som takmer zlyhal. Preto som odišiel. A teraz sa o to chcem pokúsiť zase...“ Naruto si zhlboka vzdychol.
,,Každý si zaslúži druhú šancu.“
,,A čo ak to tentokrát pokazím úplne?“
,,Prečo by sa to malo stať?“
Naruto sa usmial. Hádať sa s ňou bolo asi horšie, ako hádať sa s ním.
,,Mám tam dcéru,“ začal znova. ,,A bojím sa, že jej narobím problémy. A bojím sa, čo sa stalo s mojimi priateľmi. Čo ak už nechcú byť mojimi priateľmi? Čo ak sa všetko zmenilo?“
,,Deti veľa znesú,“ usmiala sa Odyn. ,,A priatelia sú priateľmi preto, lebo sa nemenia a nezabúdajú. Viem, že ty si vieš vybrať priateľov...“
Ty? Ako to mohla vedieť? Snáď rovnako, ako Naruto vedel, že nie je pre neho nebezpečná? Mala rovnakú schopnosť, vycítiť z ľudí dobro? Naruto netušil. Ale jej slová ho upokojili. Teraz bol na rade on.
,,A ty?“ opýtal sa. ,,Čo trápi teba?“
,,Mňa?“ prekvapene na neho pozrela.
,,Ani ty nespíš.“
Odyn sa usmiala.
,,Aj ja tam mám dcéru...“
Prerušil ich výkrik. Výkrik, ktorý sa Narutovi zaryl hlboko do srdca. Výkrik, ktorý počul len raz v živote. Vtedy, keď Hinata skoro zomrela. Ale vtedy to stihol! Aj teraz to stihne!
Bleskovo sa zdvihol a rozbehol smerom, odkiaľ zaznel výkrik, Odyn zanechajúc za sebou. Cestou sústredil maximum chakry do pravej ruky, prinútil ju víriť smerom ktorým chcel on a spoza stromov vybehol so zúrivým krikom.
,,Rasengan!“
,,Dosť! Prestaň!“
V tom okamihu, kým vyskočil a letel s natiahnutou rukou smerom k útočníkovi, ktorého ukrývala tma, si stihol uvedomiť, že je to hlas jeho novej kamarátky Odyn. Lenže teraz nebol pokojný a milý, ale vystrašený a nahnevaný. A potom už narazil rotujúcou modrou guľou do čohosi, čo by podľa jeho doterajších skúseností malo byť mäkké a poddajné, ale toto bolo tvrdé a on si o to bolestivo udrel ruku. To nebolo ľudské telo.
Naruto otvoril prižmúrené oči aby zistil, do čoho to narazil. Bol to ľad. Nie však krehký, ako poznal z jazierka pred ich domom, keď v zime zamrzlo. Tvrdá, ľadová stena, vysoká asi tri metre a taká hrubá, že nevidel, čo sa deje na druhej strane, dokonca taká hrubá, že Rasnegan ju neprerazil. Bez ujmy však neostala, od bodu, kde sa Narutova technika dotkla ľadu, sa rozbehli kruhy, ako keď spadne kameň do vody. Bolo ich viac a viac, prešli skrz ľadovú dosku a stena sa s hrozivým pukotom rozpadla, ľadové čriepky sa rozleteli na všetky strany a Naruto mohol vidieť, na koho útočil.
Bol to Kankurou.
A tváril sa rovnako zmätene ako Naruto, striedavo hľadiac na neho a striedavo na Hinatu, ktorú držal ako vo zveráku. Potom ju pustil a vydesene odskočil.
,,Naruto? Hinata-san?! Čo tu do pekla robíte ešte aj vy??“

To bolo pred dvoma dňami.
A dnes Odyn bojovala proti dvom mužom naraz, asi len malý kúsok od Konohy, ale to nemohla vedieť, boli tam husté stromy. Zato počula výkriky a rinčanie zbraní, aj tam sa bojovalo. Ale aspoň polovicu útočníkov zamestnávali oni. Nechceli ich pustiť ďalej, ale oni sa o to v podstate ani nesnažili. Stačilo, že ich zamestnávali.
Okolo Odyn prefrčal Naruto.
Mal dva chvosty, ale vždy sa pozrel na Odyn pohľadom, ktorý hovoril: Zatiaľ to zvládam! S úžasným sebavedomím likvidoval jedného nepriateľa za druhým a ešte stíhal chrániť aj svoju manželku. Ale ako dlho?
,,Odyn-chaaan... Ty sssi predsssa prišla...“
Obzrela sa. Bledá tvár, nechutne dlhý jazyk. Prišiel si po ňu.
,,Utekajte! Zmiznite odtiaľto!“ vykríkla Odyn na svojich ninjov.

,,Ino!“
Ino ktosi zatienil výhľad. Zatienil? Aké ironické.... Človek, využívajúci tiene pre svoje jutsu... Človek, ktorý pre ňu stále znamenal toľko... Človek, ktorý jej teraz zachránil život. Svojím vlastným. Katana, letiaca na ňu sa zaborila do jeho hrude.
,,Shikamaru!“
Jeho telo sa rozplynulo v obláčiku sivomodrého dymu.
,,Človek by si myslel, že ti na mne záleží...“ poznamenal znudene Shikamaru, stojaci za ňou. ,,Podľa toho zúfalého výkriku...“
,,Budete sa zase hádať?“ Chouji sa objavil vedľa nich a mračil sa.
,,Len nás nevyhreš!“ varovala ho Ino, dvíhajúc sa zo zeme.
,,Takže budete spolupracovať?“ rozžiarila sa Choujiho tvár.
Ani jeden z nich neodpovedal.
Ale všetci traja vedeli, čo to ticho znamená. Ino a Shikamaru sa kedysi vybrali každý inou cestou. A teraz sa znova stretli.
Všetci sa stretli. Tu, na konci všetkého.