Nikai 21

21. Kapitola: Naspäť!!

Sadai sa zhlboka nadýchla: ,,Kagemane no Jutsu!“ zvolala, jej tieň ožil a začal sa plaziť smerom k mužovi s dlhými čiernymi vlasmi. Ten pred ním obratne uskakoval a hoci Sadai využila tiene všetkých okolitých budov, nedokázala ho chytiť. Napokon muž vyskočil na strechu akadémie a Sadai to vzdala. Jej tieň sa v žiadnom prípade nemohol dostať tak vysoko. Bolo len čosi po obede, slnko na oblohe zatiahnutej sivými mrakmi bolo vysoko. Tiene boli krátke. Pre Sadai to bola ohromná nevýhoda.
Ešte dnes ráno ju otec chcel naučiť nejaké nové triky s tieňmi, ale ona nemala záujem. Konečne mala deň voľna, deň bez otravného tímu, otravných misií a hlavne, otravného Shimara. Najradšej by celý deň preležala len tak niekde na lúke a vyčistila si hlavu od všetkých myšlienok. Vrátane tých, že Shinari a Asahi sú už týždeň nezvestní.
Otec ju však toľko otravoval, až sa napokon podvolila. No sotva jej stačil vysvetliť princíp nového jutsu, ozvalo sa hlasné zvonenie. Srdce zvona silno, vytrvalo bilo do kovových stien. Bilo na poplach.

Ninjovia sa zhromaždili na priestranstve pred úradom Hokage. Tsunade stála pred nimi a čosi hovorila, no Sadai jej nevenovala prílišnú pozornosť.
Akatsuki, Kyuubi, Itachi...
Tie slová jej nič nehovorili. Oveľa viac zistila z pohľadu na tváre jej rodičov a ostatných dospelých. Boli napäté, vydesené. Jej otec akoby sa hneval, Sai-sensei sa tváril tak vážne, ako ho Sadai ešte nikdy nevidela.
,,Pošlite správu do Suny...“
Tsunade rázne udeľovala rozkazy. Takmer všetkých ninjov poslala brániť hlavnú bránu, zopár ANBU sa rozbehlo k vedľajším vchodom. Sadai z neznámych príčin prebehli po chrbte zimomriavky, keď jej rodičov poslali pred hlavnú bránu. Mama ju silno objala, otec jej vážne postrapatil vlasy. Dívali sa na ňu akoby... Akoby ju mali vidieť naposledy.
Potom začula, ako Tsuande volá ich tím.
Sai-sensei sa mal pridať k hlavnej bráne, ona, Shimaru a Hideyoshi mali ostať ako väčšina geninov v dedine, brániť civilných obyvateľov, keby sa útočníkom podarilo preniknúť dovnútra. Jej týmu pripadla oblasť akadémie, teda kopa malých detí. Stretli sa tam vlastne všetci začiatočníci, pretože Tsunade sem poslala aj tým Garyuua, Tenoua a Hayuri. Okrem toho dostali ako posilu aj tým Gai a zdalo sa, že dažďoví sú radi že sú pokope.
Najskôr sa nič nedialo.
Len tak sa prechádzali po dvore, no nikto nerozprával. Sadai nevedela, či je to kvôli vážnosti situácie, alebo si jednoducho nemajú čo povedať. Chcela ticho prerušiť, no slová jej viazli v hrdle. Nechápala to. Spomenula si na doby, keď bola ešte malá. Keď sa ich rodičia navzájom navštevovali. Ako sa naháňali v hyuugovských záhradách. Ako ich Kiba-san vozil na Akamarovi. Ako ona a May pišťali, keď sa k nim priblížil Shino-san so svojimi chrobákmi. Ako sa ich otcovia hádali. Ako všetky deti zbožňovali vejár jej mamy. Ako sa po bláznivej naháňačke usadili okolo Chojiho-kun. Ako mu len ona vždy smela vyliezť na kolená. Mali ho radi, vždy mal vo vreckách cukríky a vedel krásne rozprávať.
Postupom času však bolo času, ktorý spolu trávili, čoraz menej. Sasuke-san, Neji-san a Ashino-san sa stali ANBU. Sakura-san šéfovala nemocnici a Ino-san bola jej pravou rukou. Potom sa stal ANBU aj Lee-san a Sadain otec. Kiba-san bol vedúcim prieskumnej skupiny. Naposledy sa všetci stretli, keď bol na návšteve Kazekage so svojím bratom. Boli to súrodenci Sadainej mamy. O pár týždňov nato boli Sakura-san a Sasauke-san, Shinariho rodičia zabití. A potom šlo všetko z kopca. Z veselého, nezbedného Shinariho sa stal tichý a chladný chlapec. Ino-san, Shimarova mama a Sadain otec sa príšerne pohádali. A pri pokusoch uzmieriť ich sa takmer pohádali aj ostatní. Vlastne, akoby sa aj pohádali. Po smrti dvoch z nich akoby spadla akási hradba a oni sa stali skutočnými ninjami, všetky city vrátane priateľstva ukryjúc vo svojom vnútri. Najhoršie na tom boli Ino a Shikamaru. Sadai vedela, že odvtedy spolu neprehovorili ani o slovko viac ako bolo nevyhnutné.
Skôr než stihla vymyslieť, čo by mohla povedať, najhoršie obavy Godaime Hokage sa naplnili a do dediny sa dostalo pomerne veľa útočníkov.
Akadémia, keďže bola v strede Konohy, sa stala centrom útokov. Zrazu mali všetci čo robiť. Neznamenalo to chrániť študentov, ktorí sa ukrývali v akadémii, hlavnou prioritou sa stalo prežiť.

Sadai mala najskôr po ľavom boku Hideyoshiho, čo bolo dobre. Hoci Sadai s ním za dobu čo boli spolu v týme takmer neprehovorila, v boji si rozumeli prekvapujúco dobre. Navzájom sa kryli, no potom ich útočníci oddelili. Od toho okamihu udalosti nabrali priveľmi rýchly spád na to, aby sa dali sledovať, no Sadai sa napriek tomu usilovala získať aký taký prehľad. Našťastie sa prejavila jej vrodená schopnosť zachovať chladnú hlavu, hoci aj ostatným sa akýmsi zázrakom podarilo nepodľahnúť panike. Najlepšia na tom boli Hinode a May, ktorí sa za rok strávení v spoločnom tíme navzájom spoznali a ich spolupráca bola úžasná – aspoň v porovnaní s ostatnými. Sadai vedela, že zloženie tímov bolo zlé, no netušila, že je to až také strašné. Oni nespolupracovali. Takmer to vyzeralo, že bojujú proti sebe, nie spolu. Sadai v tej mele zazrela Shimara a trochu ju prekvapilo, že neušiel. Myslela si, že je to zbabelec. A zrazu dostala príšernú chuť sa mu ísť ospravedlniť. Vedela, že teraz zomrie. Bolel ju každučký kúsok tela, už sa nevládala brániť.
,,Suiton: Kankentsusen no Jutsu!“ vykríkol Hideyoshi kdesi napravo od nej. Do vzduchu vytryskol prúd vody a niekoľkých ninjov odhodilo.
Zľava začula ston. Pozbierala sily, otočila sa, jej noha pristála na hrudi čiernovlasého ninju a ona si uvoľnila cestu. Na zemi, pár metrov pred ňou, ležal Garyuu, z pleca mu tiekol prúd krvi. Nad ním stála žena, mala nakrátko ostrihané fialkasté vlasy a uškŕňala sa. Hádzala po Garyuuovi kunaie a on sa im s posledných síl vyhýbal. No Sadai videla, že už viac nemôže. Jediným skokom sa preniesla medzi Garyuua a ženu a zvrieskla na ňu: ,,Zmizni!“
Ženu to zjavne prekvapilo, Sadai to využila a upravila si ruky do pečate.
,,Kagemane no Justu!“ zašepkala. Žena sa zrazu nemohla ani hnúť a Toro ktorý bol nablízku do jej chrbta pohotove vrazil kunai. Sadai vyčerpane uvoľnila justu, Toro bleskove zneškodnil svojho protivníka a priskočil k nim.
,,To vyzerá dosť zle,“ sklonil sa nad Garyuua. Sadai mu nemohla odpovedať. Ako v spomalenom filme videla, že Shiamru bojuje s troma mužmi naraz. Jeden z nich ho silno buchol do spánkov a Shimaru spadol na zem. Teraz sa muži obrátili na nich, Toro sa stále skláňal nad Garyuuom a nevidel ich. A ona sa nedokázala, nevládala pohnúť. Muži po nich hodili dva kunaie a niekoľko shurikenov.
Sadai tuho zažmúrila oči. Teraz určite zomrie.
Ale ešte nezomrela.
Popri uchu jej čosi zasvišťalo a ozval sa cinkot ako keď sa zrazia zbrane. Sadai otvorila oči. Pred ňou bol kunai zapichnutý do zeme a okolo neho ležali shurikeny, ktoré pred tým leteli na nich. Sadai sa obzrela, letmo zachytila že Toro medzitým Garyuuovi obviazal rameno.
Na budove za nimi stálo osem postáv. Vánok sa im pohrával z vlasmi a keby im za chrbtom žiarilo zapadajúce slnko, bol by ten obraz dokonalý.
Lenže bolo poludnie a bolo zamračené.
Boli dosť ďaleko a Sadai im nevidela do tvárí. Nevedela, či sú spojenci alebo nepriatelia, ale cítila že to im patrí kunai zapichnutý pred ňou.
,,Tým sedem sa hlási!“ vykríkol jeden z nich, postavu mal nízku ako dieťa. Sadai ten hlas poznala, bol Shinariho. Teda...
Až na to, že Shianriho nikdy nepočula kričať.
,,Tým sedem?“ neveriacky zašepkal Toro.
Aj Garyuu vyvalil oči.
Shinariho výkrik upútal pozornosť. Ninjovia, tí z Konohy, aj ich nepriatelia zmeraveli.
Sadai sa ešte nespamätala zo šoku a tí ôsmi zoskočili medzi nich. Skutočne tam boli Shinari a Asahi a ešte nejaké dievča s krátkymi tmavosivými vlasmi a očami navlas rovnakými ako mal Hideyoshi, ibaže svetlomodrými. Zvyšný piati boli dospelí, troch z nich nepoznala no zvyšní dvaja...
,,Sakura-san? Sasuke-san?“ opýtala sa pošepky, no odpoveď neprišla. Nepriatelia sa spamätali a znovu sa pustili do útoku. No tentokrát sa situácia obrátila.
Noví prišelci boli jedni z najlepších ninjov, akých Sadai kedy videla.
,,Kto... kto to je?“ opýtal sa Toro potichučky, keď Sakura tresla päsťou do zeme, tá sa pred ňou rozostúpila a pohltila hneď dvoch nepriateľov.
,,To sú moji rodičia,“ obrátil sa k nim hrdo Shinari.

Kakashi sedel na strome rastúcom pri hlavnej bráne a čakal, aká mela sa strhne. Vedel, že príde. Cítil nebezpečenstvo, odkedy Shinari a Asahi zmizli. Viselo nízko nad Konohou a čakalo na príležitosť spadnúť dolu. Keď tu BUM – opona spadla, predstavenie sa skončilo.
Kakashiho myšlienky prerušilo dunenie zvona. Poplašný signál. Kakashiho potešilo a snáď aj trochu prekvapilo, že ho za tých sedem rokov nezmenili.
Nie. Opona nespadla, naopak zdvihla sa. Predstavenie začalo.
Kakashi vyskočil na najvyšší konár a zahľadel sa do diaľky. Dobre si prezrel blížiace sa nebezpečenstvo. Stálo na okraji Konožskej planiny v ohromnom počte. Desiatky, nie stovky ninjov bažiacich po krvi. Kakashi zazrel aj niečo iné. Narozdiel od zvuku zvona ho to nepotešilo, no ani neprekvapilo. Červené mraky na čiernom pozadí. Samozrejme, dokázal ich rozoznať aj na takú diaľku. Veď mal toľkokrát príležitosť prezrieť si ich zblízka.
A aj tak, už boli bližšie. A potom ešte bližšie.
Kakashi si ani nevšimol ako a pod bránou sa zhromaždilo aj množstvo ninjov z Konohy. Išli brániť svoj domov. Kakashi sa na chvíľu zamyslel, koľko je medzi nimi jeho priateľov a ľudí, na ktorých mu záleží.
Potom v tej hromade ninjov zazrel čosi zelené. To, čo spočiatku vyzeralo ako machom obrastený balvan, bol v skutočnosti človek, Kakashiho priateľ i rival. Maito Gai.

Hatakeho zaujímalo, či ešte vždy nestratil ani štipku zo svojho zápalistého nadšenia. Presvedčiť sa o tom mohol už za krátku chvíľku, keď prvé rady nepriateľov dorazili ku Konohe. Videl, že väčšina z nich nie sú ani poriadni ninjovia, len zbojníci, ktorí nakrátko pričuchli k umeniu Shinobi. Ale v takomto počte boli aj oni vážnym problémom. Gai so svojím žiarivým úsmevom a otrasne hrubým obočím bol raz tam, potom hneď tam, jednoducho všade. A ešte pri tom stihol aj potriasať lesknúcimi sa vlasmi. Nie, vôbec sa nezmenil.
Kakashi preskočil zo stromu na vrch brány a čakal na vhodnú príležitosť zapojiť sa do boja.
Tú mu nevedomky poskytol Gai. Stál obklopený nepriateľmi a vyzeral, že sa z toho teší. Ale jeho radosť nemala trvať dlho. Od chrbta na neho letelo zo päť shurikenov, ktoré pohotovo hodil jeden z tých schopnejších nepriateľov.
Kakashi vôbec nerozmýšľal čo urobí, jednoducho skočil. V letku ešte vytiahol kunai a odkryl svoje druhé, červené oko.
Pred Gaia dopadol akurát včas, aby kunaiom odrazil shurikeny, ktoré by nepochybne boli mali smrtiace následky. Gai začul cinkot a obetoval cenné sekundy aby sa obzrel.
,,Ka... Kakashi?“ vykoktal neveriacky, ale aj šťastne.
,,Nečakaj, že ti teraz budem niečo vystreľovať!“ nekompromisne ho schladil druhý muž.
Gai výnimočne pochopil, čo sa od neho žiada.
,,Fajn, vysvetlíš mi to potom,“ uškrnul sa a pritisol svoj chrbát ku Kakashiho chrbtu.
,,Ak bude nejaké potom,“ prehodil Kakashi a kunaiom vykryl ďalšie letiace zbrane.
,,Nič iné mi nechýbalo, len ten tvoj optimizmus!“ odvrkol Gai. ,,Samozrejme, že bude nejaké potom! Osobne sa o to postarám!“ dodal a vykopol nohou priamo do hrude svetlovlasého ninju. Chudák, zastavil ho až menší balvan niekoľko metrov ďalej.
Kakashi sa musel usmiať. Bol celkom rád, že pod maskou to nevidno.
,,Aj ty si mi chýbal, Gai,“ zamrmlal potichučky.
Raz povedal Shinarimu, že ešte neprišiel čas oznámiť svoj návrat. Tak teraz ten čas prišiel. Sharingan Kakashi je späť!