Nikai 20

19. Kapitola: Spomienky

Temari sa zahľadela von oknom. Pomaly sa stmievalo, ale keď sa pozornejšie zahľadela, v šere, na konci ulice, rozoznala približujúcu sa postavu. Pousmiala sa a siahla si na temeno. Prstami nahmatala gumičku a stiahla si ju z vrkoča. Potriasla hlavou, aby sa jej vlasy poriadne oddelili jeden od druhého. Jej manžel sa vracal domov.
Už dávno nenosila vlasy späté v štyroch strapatých copoch. Teraz väčšinou nosila vrkoče dva, a vari ešte častejšie len jeden. Len Shikamaru mal to právo vidieť ju s vlasmi rozpustenými. Vždy, keď sa vrátil z práce, objal ju a privoňal k jej vlasom. Nevedela prečo – nikdy jej to nepovedal – ale ich vôňa ho akosi upokojovala. Tento zvyk sa rokmi stal takmer tradíciou, no ani jednému nezovšednel. Temari sa toľkokrát pristihla, ako sa celý deň teší práve na túto chvíľu, keď príde Shikamaru domov, zelenú vestu pokrkve na stoličku – vyhreší ho za to neskôr – a privinie si ju k sebe, tvár zaborí do jej vlasov a zabudne na starosti, ktoré sa za celý deň nakopili. Dnes však Shikamaru vošiel do domu s mračnami na tvári.
,,Čo sa deje?“ opýtala sa pomerne krotko.
,,Ino,“ odvetil jediným slovom a Temari si stiahla vlasy späť do vrkoča. Dnes ich vôňa stačiť nebude.
,,Čo je s ňou?“ opýtala sa a sadla si na gauč.
So vzdychom si ľahol k nej a hlavu si jej položil do lona.
,,Myslí si, že nerobíme všetko pre to, aby sme našli Shinariho a to dievča. Doteraz sa na toho chlapca ani nepozrela!“ odfrkol si. ,,A zrazu... Znova vyťahuje tie svoje kecy... Naozaj som im mohol pomôcť?“ opýtal sa smutne. Temari len pokrútila hlavou.
Nevedela to. Mohla si len myslieť. A spomínať. Spomínať na to, ako sa to všetko začalo. Všetko čo? Mohlo sa to ešte vrátiť? Temari mala chuť znova pokrútiť hlavou. Nevedela.

Pokojne ležala pod stromom a hľadela pomedzi jeho svieže lístie, či nezazrie aspoň kúsok modrej oblohy. Pokojne? To ťažko. Hoci jej telo nevykazovalo nijakú činnosť, v jej vnútri to vrelo. Zlosť, starosti, láska, nenávisť, priateľstvo... Všetky pocity sa jej miešali dohromady, vytvorili guču a tá poskakovala a bolestivo udierala do jej vnútra. Vlastne to takto bolo lepšie. Posledných pár týždňov jej tá guča sedela v hrdle, bránila jej nadýchnuť sa, jesť, bránila jej normálne rozmýšľať. Jej mozog sa sústredil len na jedinú myšlienku: Usmievaj sa! Usmievaj sa, nech si tú odpornú hromádku v tvojom krku nikto nevšimne!
Vedela, akoby sa jej mohla zbaviť. Plačom. Plakať, kým slzy neodplavia tú guču preč. No nemohla. Naposledy plakala, keď sa narodil jej najmladší braček. V tú noc, keď zomrela jej matka. Naposledy plakala, keď mala dva roky. Potrebovala by niekoho, ku komu by sa mohla pritúliť, mohla cítiť jeho vôňu, niekoho kto by ju silno objal a už nikdy nepustil. Vtedy by možno dokázala... Najhoršie na tom bolo, že vedela, komu by tá vôňa, to objatie, malo patriť.
Najskôr to popierala celou svojou bytosťou. Ignorovala jeho tvár, keď na ňu ráno hľadela zo zrkadla miesto jeho vlastnej. Stále niečo robila, aby naňho nemusela myslieť. Chodila čo najviac medzi ľudí, aby nepočula v ušiach jeho hlas. Napriek tomu si myšlienka naňho vždy našla cestičku a prenikla do jej hlavy. Ale aj tak to dokázala popierať. Teda, až dovčera.
Temari si vzdychla a prevrátila sa nabok. Do Konohy prišla kvôli Kankurovi. Jeho choroba bola len jednou z mnoha vecí, ktoré ju trápili a dúfala, že Tsunade bude mať na ňu liek. Tsunade chcela čas a ponúkla Temari, aby zatiaľ ostala v Konohe. Neodmietla. O pár hodín nato už svoje rozhodnutie ľutovala. Jej nový problém sa volala Naruto. Stále jej bol v pätách, snažil sa ju roveseliť a ak nie on, tak niekto iný. Tím Kakashi, tím Gai a tím Kurenai si našli novú misiu. A tou bola Temari. Choji a Ino sa k nim ochotne pridali. A Shikamaru so svojím večným „otravné“ napokon tiež. Bola pre neho otravná! Ale to neznamenalo, že mu bola ľahostajná. To neznamenalo, že sa nesnažil. Možno to povedal už len zo zvyku. Nakoniec, keby to nepovedal, ani by to nebol on.
Temari nechápala, že kedysi všetkých tých ľudí chcela zabiť. Dnes s istotou mohla povedať, že sú jej priatelia. Jej najlepší priatelia.
Jedného dňa Naruto vymyslel, aby šli spoločne na ramen. Ten ramen mu síce neodsúhlasili, ale dohodli sa, že sa pôjdu niekam spoločne najesť. Temari by sa však stavila o svoj vejár, že nakoniec aj tak skončia u Ichiraku. Z večera na poslednú chvíľu vykĺzli dvaja ľudia.
Ino a Shikamaru.
Nebolo jej to podozrivé. Možno malo byť. Naruto ich, ako predpokladala, rafinovane viedol k Ichiraku a ona v duchu ľutovala že sa s niekým o ten vejár nestavila. Veselé myšlienky, prvé po tak dlhej dobe, však zrazu rozhnal obraz, ako vietor rozoženie oblaky. Vždy sa tešila, keď sa tak stalo, pretože nenávidela dážď a slnko milovala. A vietor bol jej priateľom. Lenže tentokrát vietor odfúkol slnko a na jej hlavu sa zosypali chladné kvapky. Bez jediného slovka vysvetlenia sa zvrtla na podpätku a rozbehla sa preč. V byte, kde bývala počas svojej návštevy sa zrútila na zem. Stále dookola šepkala jeho meno, pretože si zrazu uvedomila to, čo sa tak dlho snažila utajiť. Ľúbila ho. No on tam sedel s Ino, smiali sa spolu, a ona bola preňho „otravná“: A ani teraz nemohla plakať.
Nedokázala plakať. Nie sama.
Vlastne, ani ho nepoznala. Koľkokrát boli spolu sami? Nie tak veľa. Vtedy, keď spolu pripravovali chuuninsku skúšku. No aj keď nemuseli diskutovať o dôležitých organizačných záležitostiach, bol s ňou. Bol jej sprievodca, no niekedy sa jej zdalo že s ňou nie je len preto že musí. Hoci jej neustále pripomínal, že je otravná ženská, postrehla že už to nehovorí rovnakým tónom ako kedysi. Keď nemali nijakú prácu, prechádzali sa spolu v lese. Bolo tam tichučko a voňavo a oni to ticho nenarušili niekedy aj celé hodiny. Ale bolo to krásne mlčanie. Také, čo je lepšie ako tisíc slov. Spravidla sa vždy po nejakom čase ozval, že už sa mu nechce ísť ďalej a tak našli miesto kde pomedzi stromy presvital kus neba a ľahli si vedľa seba do trávy. On pozoroval oblaky a ona pozorovala jeho. Niekedy išli aj do dediny a ukazoval jej každučkú zapadnutú uličku v Konohagakure no Sato. Vtedy tam bol aj pokus o rozhovor, no vždy skončil Temariným bláznivým smiechom. Smiala sa na všetkom a na všetkých a Shikamaru sa na nej pobavene uškŕňal.
Raz bola aj u neho doma. Vtedy, keď zčista jasna začalo liať ako z krhly a oni utekali so smiechom na perách, ako dve malé deti. Napokon dobehli k nemu. Hodil jej uterák a sám si začal energicky šúchať vlasy. Pršať neprestávalo a Temari sa hrozila chvíle, keď medzi nimi zavládne ticho. Vedela, že to nebude to príjemné ticho ako v lese.
Ale mala šťastie.
Na jednej z poličiek si všimla shogi a neopatrne priznala, že tú hru ešte nikdy nehrala. Shikamaru bol zhrozený a hneď škatuľku vybral, rozhodnutý naučiť ju o jeho obľúbenej hre všetko na svete.
Pravidlá neboli zložité a Temari nebola hlúpa. Zakrátko mohli začať naozajstne hrať. A hrali. A hrali. Už dávno prestalo pršať, no vôbec sa jej nechcelo ísť domov. Raz ho porazila, teda skoro. Ale priznal, že je silná protivníčka a to bola pre ňu tá najkrajšia odmena.
Ale to všetko bolo preč.
Teraz Temari ležala pod stromom sama a on bol... Najskôr niekde s Ino.
,,Čo sa stalo? Včera si sa nejako rýchlo vyparila, ženská.“
Pomaly obrátila hlavu za zvukom.
Shikamaru nenáhlivo skladal svoje telo do trávy vedľa nej. Rýchlo sa odvrátila, keď na ňu uprel zrak.
,,Tak... Čo sa deje?“ vyzvedal.
,,Čo ste včera robili s Ino?“ zaútočila.
Prekvapene na ňu pozrel. Očividne ho jej otázka prekvapila a zarazil ho aj ten útočný tón, ktorým to povedala.
,,Mali sme misiu. Potom sme sa išli najesť,“ namrzene mykol plecami. ,,Ino myslela, že najlepšie bude zakotviť niekde blízko Ichiraku, najskôr tam natrafíme na vás.“
Tentoraz venovala prekvapený pohľad ona jemu.
,,Tak a teraz ty. Čo sa deje?“ neodbytne zopakoval svoju otázku.
,,Potrebujem plakať,“ zamrmlala úprimne.
,,Tak plač!“
,,Nemôžem...“
Vzdychol si a na jej prekvapenie si ju pritiahol do náručia.
,,Máš to ťažké, čo?“ zašepkal jej do vlasov a Temari sa rozplakala. Plakala dlho a silno, ale guča z jej krku zmizla. Potom si znova ľahli do trávy, akoby sa nič nestalo. Shikamaru pozoroval oblaky a Temari pozorovala Shikamara.
V ten deň sa nepobozkali, ani nič iné. Ale bol to začiatok.

Temari sa jemne pousmiala, keď si na to spomenula. Bol to naozaj začiatok? Vždy to tak brala. Pozrela dolu. Jej manžel zaspal, pokojným spánkom, vzhľadom na veci ktoré ho trápili. Pokojne zhlboka dýchol, až sa mu chvost vlasov natriasal hore a dolu. Temari sa ani nepamätala, kedy ho videla bez neho. Už keď sa stretli prvýkrát, na chuuninskej skúške, mal vlasy v tom istom účese. Nebol začiatok práve to?
Bolo zvláštne, ako často teraz spomínala na tie časy. Keď bol Naruto ešte s nimi. Keď len ona, Sakura, TenTen a Ino vedeli o Hinatinej tajnej láske k nemu a podpichovali ju za to. Hinata to nakoniec vyriešila, keď proti vôli svojho otca odišla s ním... Ktovie kam. Temari spomínala aj na to, ako sa TenTen na začudovanie všetkých dala dokopy s Leem. A vydržalo im to doteraz. Na časy, keď ešte Sakura a Sasuke boli nažive a šťastní spolu, keď Shikamaru a Ino po sebe priateľsky ziapali. Na časy, ktoré napriek nebezpečenstvu ktoré prinášali boli pokojné a šťastné.
Temari sa postavila, opatrne položiac Shikamarovu hlavu na vankúš.
Zajtra nemal prácu a aj Sadai bola doma. Musela navariť obed. Tí dvaja jedli za celú armádu.