Nikai 19

19.Kapitola: Volanie o pomoc

Urobili sme to mnohokrát.
Mnohokrát sme padali a znovu vstávali.
Mnohokrát sme prehrali, no nikdy sme sa nevzdali.
Urobili sme to mnohokrát.
Urobili sme kopu hlúpych vecí.
Mnohokrát sme dúfali, mnohokrát sme snili. Mnohokrát sme stáli v niečom tieni.
No teraz, teraz sme to my, kto hrá hlavnú úlohu!
-THE MASSMISSLE

Zdalo sa, že otázky nebudú mať konca-kraja. Ale uzimené deti si stanovili jasné podmienky – teda hlavne Asahi ukazovala svoju panovačnú stránku povahy. Najprv ich prinútila nazbierať drevo. Pokus o protest uskutočnil len jednooký mužíček, ktorý sa predstavil ako Uchiha Obito, ale Asahi nepripúšťala kompromis. Keď bolo dreva dosť, Asahi medovým hláskom donútila Sasukeho, otca Shinariho, aby drevo zapálil. Až keď ohník príjemne blčal a deti si zohriali skrehnuté prsty, prišlo na rad predstavovanie sa, otázky a vysvetľovanie. Deti trochu zmätene, trochu si skákajúc do reči, ale predsa, porozprávali celý príbeh.
Omini nevynechala ani napadnutie svojej dediny Orochimarom a keď už bola vo švungu, pustila sa im vysvetľovať aj svoju schopnosť čítania myšlienok. Obzvlášť Shinariho to celkom potešilo, konečne vedel, ako dostala svoj hlas do jeho hlavy.
Keď napokon Shinari ukončil ich príbeh, nastalo ticho. Zmätené, vystrašené ticho, plné ďalších otázok a neistoty. Každý hľadel do ohňa so svojimi vlastnými myšlienkami a Omini ich nepozornosť využila na to, aby si ich dobre poprezerala. Nie, nechcela skúmať ich pocity, len chcela objektívne zhodnotiť situáciu.
Dvaja Uchihovia, to nebolo zlé. Shinariho mama, Sakura, bola žiačkou legendárnej Tsunade, aj jej schopnosti sa im mohli zísť. Jiraiya-sama, jeden z troch sanninov, samozrejme poznala ho. Zvesti o niekdajšej sile sanininov sa doniesli aj do Amegakure. A nakoniec Sarutobi Asuma. Pripálil si dávno vyhasnutú cigaretu a s absolútnym pokojom im oznámil, že ho zabili Akatsuki. Ale Sakura-san a Sasuke-san ho s úctou oslovovali sensei, takže Omini usúdila, že to tiež nebude len tak hocikto.
,,Takže... Vy očakávate, že zastavíme tých Ikurushi?“ prerušil napokon ticho Obito.
,,Snáď sa nebojíš?“ uštipačne do neho rýpala Asahi. Medzi ňou a jednosharinganovým Uchihom vypukla otvorená vojna, odkedy sa Obito pokúsil vzdorovať jej rozkazom.
,,Nie!“ odvetil a ani na ňu nepozrel. ,,Ale, priznajme si to, mám len jedno oko. A žil som len dvanásť rokov. Technicky vzaté, som len dieťa...“
,,Technicky vzaté, aj my sme!“ uškrnula sa Asahi. ,,A kam sme to dotiahli?“
,,Nie je to žiadna hra,“ dala Sakura za pravdu Obitovi. V prstoch pravej ruke trochu nervózne krútila tenučké stebielko.
,,Je to vážne. Kedyže sa Akatsuki chystajú zaútočiť?“ opýtal sa Sasuke.
,,Ocko! Vari to nechceš vzdať?“ Shinari slovo ocko prevaľoval na jazyku ako cukrík. ,,Útok plánujú asi za tri dni...“
,,Tak to je zlé...“ zamrmlal Jiraiya. ,,odtiaľto sú to aspoň štyri necelé dni. To nestíhame.“
,,Sme ale jediní, kto môže tých Ikurushi poraziť!“ Obito stúpal z extrému absolútnej beznádeje do druhého extrému, módu akčného hrdinu.
,,Ty si nejaký schizofrenik, alebo čo?“ všimla si jeho rozpoltenosť aj Asahi.
Obito sa chystal niečo namietnuť, ale jeho vzdialený bratranec ho prerušil.
,,Takže, aj keby sme to stihli, nemusíme my byť tými, kto ich porazí. Neviete predsa, kto sú tí Ikurushi. Jedine Sakura-chan to istí?“ mrkol po svojej manželke. ,,Ale pokiaľ nimi nie sme... A pokiaľ ich Itachi neprivolá... Sme piati. Priebeh bojov nezmeníme.“
,,Nemôžeme robiť nič...“ pesimisticky sa ozval Asuma.
Obita chytila jeho beznádejná nálady a zvesil hlavu. Sakura odhodila svoje stebielko a znova nastalo ticho. Pokiaľ sa na to všetko človek pozeral realisticky, znelo to naozaj strašne.
,,Možno... Možno môžeme niečo urobiť,“ ozvala sa Omini zamyslene.
Obito zdvihol hlavu a v oku mu zaiskrilo. Jiraiya a Sasuke sa na ňu zahľadeli nedôverčivo a skúmavo, Sakura naopak pohľadom plným dôvery. Aj Asahi a Shinari svojej kamarátke verili, nemali predsa prečo neveriť. Asuma sa na ňu ani nepozrel, ale kto ho poznal, vedel, že nastražil uši.
,,Vraveli ste, že Sunagakure je vaším spojencom,“ povedala a potom nadšene zdvihla hlavu. Bol to geniálny nápad! ,,Môžeme volať o pomoc!“

Omini sa postavila kúsok ďalej od ostatných a pripravila si pečate. Prenos myšlienok nikdy neskúšala na niekom, kto nebol z ich klanu. A už vôbec nie na takú veľkú vzdialenosť. Ale bolo inej možnosti? Nie.
,,A ide sa na to!“ zamrmrala potichučky, zavrela oči a pevne k sebe pritisla prsty, aby koncentrovala svoju chakru. Podľa opisu, ktorý jej poskytli Sakura-san a Sasuke-san, si skúsila predstaviť Kazekageho. Nebolo to jednoduché. Striaslo ju od zimy a sotva nadviazané spojenie sa prerušilo. Otvorila oči.
Ne nebi svietili hviezdy, vyšli ani nie pred hodinou. Pozrela smerom, kde tušila oheň. Oheň tam bol a Omini len po pamäti vedela, že okolo neho sedí sedem postáv. Len keď sa lepšie prizrela, videla aj sedem párov maličkých, neposedných svetielok ohňa, ktorý sa im odrážal v očiach. Hľadeli na ňu.
,,Ešte chvíľu!“ zakričala a znova sa sústredila. O chvíľu zmizol les, oheň a hviezdy a Omini stála na mieste, ktoré bolo celkom biele, prázdne a svetlé. Nebolo tam teplo, no necítila ani chlad, o líca sa jej neobtrel najmenší závan vzduchu a jej postava nevrhala nijaký tieň.
Poznala to miesto. Poznala ten pocit. Dostala sa do cudzích myšlienok. Len dúfala, že Kazekageho a nie celkom cudzieho človeka.
Po chvíli sa pár krokov pred ňou objavila silueta postavy. Postupne sa vyjasňovala a Omini rozoznávala viac a viac čŕt, akoby ten niekto vystupoval oproti nej z hmly. Prižmúrila oči, postava ešte nebola celkom jasná. Bol to muž, mal červené vlasy a azúrové oči, olemované čiernou linkou.
,,Kazekage-sama?“ skúsila opatrne.
Muž neodpovedal, ale Omini odpoveď už nepotrebovala. Teraz bola jeho tvár už úplne jasná a Omini spoznala črty muža zo Sakuriných spomienok. Nezdržovala sa vysvetľovaním – ktovie ako dlho toto krehučké spojenie udrží – a hneď spustila:
,,Váš spojenec, Konohagakure no Sato, má problémy! O tri dni na nich zaútočia a v Konohe nič netušia! Musíte ihneď vyraziť a pomôcť im.“ Omini si dobre uvedomovala, ako hlúpo a banálne to znie. Diplomatka z nej nebude, to bolo isté.
,,Môžem ti veriť? Ako mám vedieť, že to nie je pasca?“ Kazekage prižmúril oči a hlavu naklonil nabok.
Neveril jej. Prirodzene. Omini rozmýšľala, ako často mu niekto uprostred noci vojde do hlavy a oznámi, že spojenecká dedina je v kaši. Usúdila, že toto bude po prvýkrát. Ako mu dokázať svoju dôveryhodnosť?
,,Keď na vašu dedinu zaútočili Akatsuki, Konoha vám prišla na pomoc. Keď vás uniesli Sasori a Deidara, ninjovia z Konohy riskovali svoje životy, aby vás zachránili! Len vďaka nim – a tej starkej – ste ešte stále nažive!“ vytresla napokon prvé, čo ju napadlo. Ktovie prečo jej práve toto utkvelo v pamäti z útržkov spomienok, ktoré videla u ružovovlasej kunoichi. Bolo tam predsa mnoho iných zážitkov, ktoré Gaarovi mohli lepšie dokázať, že hovorí pravdu. Ale Kazekage zareagoval práve na tento príbeh. Zdvihol obočia a zaklonil sa dozadu, akoby si práve spomenul na niečo veľmi dôležité. Tak trochu vydesene odstúpil od Omini a jeho obraz začal blednúť. Omini si uvedomila, že toto musí stačiť. Spojenie sa čo nevidieť preruší.
,,Nezabudnite: Konoha je vo veľkom nebezpečenstve!“ vykríkla naposledy. Kazkage akoby jej výkrik ani nepočul. Jeho pohľad plný prekvapenia mieril ponad jej plece a sledoval čosi za ňou. Omini sa obzrela a vedela, že Kazekage už úplne zmizol.
Za ňou stál muž so svetlučko blonďavými vlasmi, odstávali mu od hlavy ako vrabčie hniezdo. Tváril sa napoly vydesene, napoly prekvapene, no v jeho svetlomodrých očiach Omini zbadala aj kvapôčku priam detskej zvedavosti.
Musela som ho sem zatiahnuť omylom, pomyslela si.
,,Prepáčte prosím, robím to po prvýkrát,“ prihovorila sa mu a ospravedlňujúco sa usmiala. Naklonil hlavu a zamračil sa. ,,Proste som sa pomýlila! To, čo ste počuli sa vás vôbec netýka, zabudnite na to. Dobrú noc!“ dodala ešte a prerušila spojenie.

Pomaly kráčala cez les a dávala pozor, aby sa jej dlhé modré vlasy nezamotali do konárov. Jej manžel stál na okraji čistinky a pozoroval Enzan no Shizoku. Blonďavé vlasy mu odstávali ešte viac ako inokedy. Neklamné znamenie, že sa niečo deje.
Postavila sa vedľa neho.
,,Pozri, Hinata-chan,“ ukázal rukou na vrchol hory.
Sálalo odtiaľ prudké červené svetlo. Vyzeralo to, akoby Enzan no Shizoku horela. Dlhá a tenká sivá hora pripomínala sviecu.
,,Určite to nič nie je. Poď večerať!“ povedala mu a otočila sa na odchod. On tam však ostal stáť.
,,No tak, Naruto, poď!“ vyhŕklo z nej a netrpezlivo poklopkávala nohou.
Jej muž sa obrátil a pomaly vykročil za ňou.
,,Nechce sa mi to páčiť,“ poznamenal pri večeri.
,,No tak, Naruto-kun! Je to strašidelná hora! Je tam kopa divných vecí!“ presviedčala ho o svojej pravde.
,,Asi máš pravdu. Ako vždy!“ zazubil sa na ňu a aj ona sa usmiala. Naruto dospel, odkedy odišli z Konohy. Menej sa smial a žartoval, niekedy vedel byť dokonca úplne vážny. Občas rozmýšľal, predtým než niečo urobil, hoci sa to nestávalo často, hlavne keď bol pospolu so svojou dcérou. Vtedy sa znova stával malým chlapcom a spolu vyvádzali ako dve deti. A keď sa usmial, ako teraz, Hinata v ňom videla odraz starého Naruta. Toho dvanásťročného blonďáčika, ktorý sa večne mračil a na niečo sťažoval, každému robil prieky a bez príčiny vybuchoval v divý krik či smiech. Napriek zmenám, ktoré s ním čas a skúsenosti urobili, tento úsmev mu na tvári stále hrával často. Zmenil sa, a pritom ostal rovnaký. V tom spočívalo Narutovo kúzlo.

Spať išli, keď sa na oblohe objavili prvé hviezdy. Tu, v tomto Bohom zabudnutom kraji sa nič iné ani robiť nedalo. Ale Hinate to nevadilo. Sama si taký osud zvolila, aby mohla byť s ním. Obaja by sa radi vrátili domov, ale Naruto bol posledný Jinchuuriki, ktorého Akatsuki ešte nechytili, preto sa musel skrývať. Na rozdiel od nej, ktorá odišla dobrovoľne, Naruto nemal veľmi na výber. Ale Hinata vedela, že Naruto to rozhodnutie prijal rád. Ochránil ľudí, na ktorých mu záležalo. Šiel svojou cestou.
Hinata odhrnula tmavomodrú deku , ktorou každé ráno prikrývala posteľ a všuchla sa pod perinu. Naruto do postele vliezol z druhej strany.
,,Dobrú noc, Hinata-chan!“ zaželal jej a pobozkal ju na líce. Trochu roztržito.
Hinata si všimla, že niečo nie je v poriadku. Už počas večere bol zamĺknutý a to sa na neho nepodobalo. Ale nestihla sa ho spýtať, čo sa deje, pretože Naruto zaspal, akoby ho do vody hodili len čo vliezol do postele. Dokázal zaspať tak rýchlo, vždy a všade, za každých okolností. Jej sa spať vôbec nechcelo. Možno sa časť jeho pochybností preniesla na ňu, v každom prípade sa Hinaty zmocnil zlý pocit.
Veľmi zlý pocit.
A tak len ležala a pozorovala svojho manžela. Jeho hruď sa pravidelne dvíhala a klesala.
Nádych, výdych. Nádych, výdych...
Zrazu sa jeho dych zrýchlil a jeho tvár nadobudla napätý výraz. Zamračil sa.
Asi sa mu sníval zlý sen. Hinate jeho snové napätie vylúdilo na perách úsmev. Úsmev, ktorý jej vzápätí zamrzol na perách.
Naruto sa prudko posadil a oddychoval.
Obrátil svoje modré oči na ňu. Boli plné šialeného, takmer detsky naivného strachu.
,,Konoha má problémy,“ povedal. Stalo sa niečo zlé. Stalo sa niečo veľmi zlé.“