Rivalovia Itachi vs. Naruto 2. diel - Prekvapenie

Šli sme lesom. Pomalým a priamym krokom. Vždy som milovala les. No prešli sme asi dvesto metrov a ja som začínala byť unavená. Itachi zastal a povedal:
"Vyskoč my na chrbát," hovoril dosť vážne neviem prečo.
Tak som teda skočila. Asi ešte pol hodinu sme takto išli, keď sme dorazili k nejakému domu a potom som zbadala veľký svetelný nápis na streche "BowllinG".
Vošli sme dnu. Mali sme šťastie, pretože ženy v dráhe napravo od nás sa začali baliť, kým sme sa vrátili s guľami, a skórovacia jednotka tak zostala len nám. Moja guľa bola jasno zelená z ružovými zákrutami. Itachiho bola čierna a Narutová oranžová.
"Nemáš žiadnu predstavivosť," povedal Naruto Itachimu samolibo, "Neuškodilo by, keby si si vybral ružovú." Povedal s posmechom.
"Diery v ružových guľách majú detskú veľkosť," povedal Itachi podráždene, "čierne sú najťažšie."
“ Itachi… Naruto nedokáže povedať vetu, v ktorej si ty spomenutý bez toho, aby ťa neurazil. Ale poďakovala by som vám keby ste aspoň na moje narodeniny boli v pohode.“ Chcela som ešte niečo povedať, ale keď som otvorila ústa, Itachi ma umlčal bozkom. Ale zazrela som, že sa pozerá na Naruta.
" Tu nie," povedal Itachi, "Pozri sa vedľa."
Sledovalo nás asi šesťročné dievčatko a batoľa v ružových šatôčkách. Zdvihla som nos.
"Ako ste si chceli uťahovať z tých gúľ. To bolo detinské," Itachi sa na mňa uškrnul.
" Myslel som si to."
Pozrela som na Naruta, ktorý sedel na lavičke a pozeral na nás. Sadla som si vedľa neho a hrala som sa s menami na obrazovke skórovacej jednotky, pokiaľ som nebola spokojná.
"Fakt otravný mrzutý hlupák," prečítal mi Itachi sucho cez rameno.
Teraz naozaj neviem, prečo sa správa ako keby sme spolu chodili.
"Veľká whisky?" prečítal mi teraz Naruto vedľa mňa.
"No, nepoznám veľa slov, ktoré by začínali na písmeno W," priznala som sa a pomaly sa postavila. Itachi ku mne podišiel a natiahol sa mi cez rameno a zmenil moje meno na Sexy wabbit a do ucha my pošepkal: " Viem aj iné slová, ale tie ti poviem až v súkromí."
" S tím ja viem žiť," odpovedala som a jeho teplý dych pôsobil na mojom uchu naozaj hriešne.
"Chod si hodiť tvoju nudnú čiernu guľu," povedala som mu prísne.
" Flirtovať ti nepomôže, skóre má na starosti počítač," povedal Naruto posmešne.

* * * * * *

Išla som do kníhkupectva, lebo som milovala tú vôňu kníh zmiešanú s horúcim kakaom, keď som si ich tam čítala. Bol tam pre mňa spravený kútik, keďže ma v tom obchode dobre poznali.
Keď som ho už uvidela, tešila som sa na klimatizované miestečko kde sa usadím, lebo vonku bolo dosť teplo. Takže nič príjemné ak nemáte zmrzlinu. Bohužiaľ, dokonca aj v klimatizovanom obchode sa teplo držalo pri dverách a v prílivových vlnách prenikalo tam kde nemalo. Naruto sa hrbil na stoličke za pultom a užíval si slnko.
“ Ako vidím užívaš si slnko, však?“ usmiala som sa naňho. Ale Naruta moja otázka tak prekvapila, že spadol zo stoličky. Nahla som sa cez pult a spýtala sa ho:
“ Nestalo sa ti nič?“ s obavami som sa naňho pozerala. Usmial sa a povedal:
„Au…“ a začali sme sa smiať.
„ Prišla si čítať knihy?“ a pozrel sa na plné police a prázdne kníhkupectvo.
„ Áno,“ usmiala som sa a nadýchla sa vzduchu, v ktorom sa niesla vôňa neprečítaných kních ktoré zohrievalo slnko.
Práve som si čítala, keď sa dvere s tlmeným zacenganím otvorili a spolu s horúcim vzduchom vošiel vysoký chalan. Môj pohľad, ktorý som upieral pred tým na knihu, skĺzol na toho vysokého chalana. Zdal sa my niečím zvláštny. Ako som videla, bol tichý a zamyslený, ale oprel sa o pult a opýtal sa:
„ Hej kamoš. Je tu niekde miesto, kde si v pokoji môžem čítať knihy?“ Naruto naňho udivene pozeral asi príliš dlho, lebo podráždene naňho potom povedal:
„ Nepozeraj na mňa ako na svätého a odpovedz…“ rozosmialo ma to, ale až tak, že sa na mňa obaja pozreli. Ten cudzinec s milým úsmevom ale Naruto s nevrlým pohľadom, ktorý ma umlčal.
„No... tam vzadu je jedna stolička,“ po chvíly mlčania mu Naruto nakoniec odpovedal.
„Aha. No dobre,“ usmial sa. Cudzinec kráčal popri policiach a prezeral si knihy.
V jeho výraze som zazrela čosi zo seba, ale tú myšlienku som ihneď vypustila z hlavy. Ale ako som ho pozorovala, preskakoval očami z police na policu hľadajúc knihu, ktorá by ho zrejme odtrhla z reality a dala mu možnosť úniku.
Pozrel sa mojim smerom, asi som mu svojim milým pohľadom vypálila dieru do chrbta, tak som ihneď sklopila zrak. Pomaly som sa nádychla, ale neviem prečo vo mne robil také rozpaky. Pozerala som na jeho vysokú postavu zaliatu slnkom. Sledovala som jeho tmavo hnedé vlasy ako sa ligotali v slnečnom svetle. Zbadala som Naruta, ako na mňa máva a ukazuje či som v poriadku. Tak som teda prikývla. To ho zrejme upokojilo, lebo sa zas usadil na stoličke a vnímal slnko, ale cítila som, že sa trochu na mňa pozerá.
„Ahoj.“
Predo mňou sa objavila cudzincova tvár, mykla som hlavou a v ihneď zatvorila knihu.
„Ahoj!“ vystrašene som mu povedala.
Hľadel mi priamo do očí. Dosť ma to hypnotizovalo. Keď v tom som si všimla ich farbu. Boli žlté! Podobne farbe očiam vlkov! Do paroma oni sú žlté! Tak ma dostalo… Niečo hovoril, ale ja som nič nepočula vnímala som iba jeho oči. V tom som sa prebudila z tranzu.
„Čo? Prepáč bola som trochu mimo,“ uškrnula som sa.
„ Či nevieš kde je stolička.“
Zdvihla som sa o odviedla ho do skladu. Podala som mu stoličku a šli sme naspäť. Cítila som jeho pohľad. Tuším, že ma vyzliekal očami.
Vyšli sme zo skladu a ja som si sadla na svoje miesto.
Začala som opäť hľadať časť, kde som prestala. Rozčuľovalo ma to.
Nakoniec som to vzdala… vrátila som ju na miesto a začala hľadať niečo o vlkoch. Pri tom hľadaní som zašla až na úplný koniec kníhkupectva a našla jednu veľkú zaprášenú knihu. Bolo mi jej ľúto. Tak som ju oprášila a povedala si, že si ju prečítam, ale sotva som spravila krok s upretým pohľadom na knihu narazila som do niečoho. Pozrela som sa hore a uvidela cudzinca ako sa na mňa s tej výšky díva. Cítila som sa pri ňom taká malinká. Zobral mi knihu z rúk a trochu si v nej prelistoval.
„Ďakujem, že si ju našla.“
Otočil sa a išiel k pultu a ja som tam ostala stáť len tak a pozerala som ako sa vzďaľuje.
Zošuchla som sa na kolená a ďalej sa naňho pozerala. Bolelo ma v srdci. Nechápala som, čo sa to so mnou deje. Musela som sa dozvedieť viac! Sťažka som sa postavila a prešla za ním ale aj tak bol dosť ďaleko. Bol pri pulte a platil za tu knihu. Naruto mu ju dal do tašky a on otvoril dvere a išiel preč. Vybehla som za ním von. A zakričala:
„Počkaj ma cudzinec!“
Videla som ako pomaly zastal a otočil sa. V tej chvíli som zastala. Cudzinec zmenil svoj smer a išiel priamym krokom ku mne. Ako kráčal pohľad upieral priamo na mňa. Cudzinec sa pohyboval tak ľahko a sebavedomo, tak nenútene, že som sa začínala cítiť nesvoja. Chcela som mu povedať aby odvrátil zrak, pretože spôsobom ako na mňa ten cudzinec pred všetkými zízal, bol nepríjemný. Ale nedokázala som mu nič povedať.
Zastal rovno predo mnou. Boli sme ticho. Neznášam to trápne ticho…
„Ako sa voláš?“ vytrysklo zo mňa, že som sa až čudovala.
„Moje meno je Arashi… Hicugaya Arashi.“ povedal s úsmevom na tvári.