Koniec Dňa detí?

Slnko začalo pomaly vychádzať a prebúdzať spiacu Konohu k životu. Niektorí majitelia už pootvárali svoje obchody, pripravení na nový deň. Na uliciach zatiaľ však nebolo takmer nikoho.

Bolo niečo po siedmej hodine, keď budík začal zvoniť.
Naruto si pomaly pretrel oči a zaostril na budík ležiaci na druhom konci izby. „Tššš. Daj mi ešte chvíľku.“ prihováral sa budíku v snahe utíšiť ho. „Halooo.“ Bez úspechu. „Tak fajn.“ So zívnutím vstal a budík vypol. Porozhliadol sa po poloprázdnej izbe, v kúte bolo skromné smetisko škatúľ od mlieka a zopár papierov, medzi ktorými zazrel kalendár. Vzal si ho do rúk, na bielom papieri medzi nevýraznými čiernymi číslami, žiaril dátum 1.6. a okolo neho najmenej 10 srdiečok a nápis „Deň detí“. Už nejakú dobu nespal doma a pri Hinate stratil aj pojem o dátume.

„Žeby bol dnes Deň detí?“ povedal natešene a vyzrel z okna. Ulice zívali prázdnotou, čo bolo o takomto čase bežné. Očami prehľadával ulice, hľadajúc nejakú živú dušu. Nikto sa však neobjavil. Zhrbil plecia. „Možno sa mýlim.“ zamumlal a pozrel sa opäť na kalendár. V hlave si odrátaval dni. Zakaždým mu to vychádzalo na 1.6. „Na deň detí je predsa všade plno.“ povedal a poobzeral sa po ulici ešte raz. „Zvláštne“ pomyslel si Naturo a hodil kalendár späť do kúta. Len čo sa prezliekol, vyskočil na okno, prešplhal sa na strechu druhej budovy a po pár metroch zoskočil na ulicu. Kráčal smerom k domu Sakury.

Na dvere jej domu búchal necelých päť minút, keď začul plač dieťaťa a následný dupot po schodoch, kým sa vo dverách konečne objavila zamračená Sakura.

„Už zase! Počúvaj ma dobre! Prejdeš týmito dverami až do tej najhlučnejšej izby a to dieťa utíšiš! Rozumel si?!“ zvrieskla, chytila ho za golier a pokračovala. „Tak sa vyhneš facke, ktorú by si si zaslúžil, tým že ma opäť otravuješ o siedmej ráno a trieskaš na dvere ako by Kyubii opäť zaútočil na Konohu, po tom čo som sa celú noc snažila uspať to dieťa!“
„D-dobré ráno aj tebe, Sakura-chan“ zakoktal Naruto a urobil čo mu povedala.

Po takmer hodine po špičkách zišiel dole schodmi až von, kde Sakura sedela opretá o lavičku. Prisadol si ku nej.
„Toto čaká aj mňa?“ spýtal sa unavene Naruto.
„ Keby len to.“ povzdychla si a po minúte ticha pokračovala. „Kvôli čomu si prišiel?“
„Hmm, nevieš aký deň je dnes?“
„Prvý júlový deň.“ odpovedala. „A radšej len odignorujem fakt, že si trieskal na dvere, len kvôli tomuto, lebo fakt nemám energiu.“
„Takže predsa je dnes deň detí!“ Naruto jej poslednú vetu ignoroval a vyskočil natešene. Potom si však opäť sadol. „Tak kde sú všetci?“
„Neteš sa. Hokage to zrušil. Vraj máme dôležitejšie veci na práci, než také celodenné oslavovanie a hranie hier.“ odpovedala Sakura.
„Čože spravil?! Ako?! Čo?! Dobre vie, ako je pre mňa dôležitý tento deň!“ rozkričal sa Naruto.

„Buď ticho!“ zašepkala Sakura. „Nerozkrikuj sa tu. A mimochodom, už dávno nie si dieťa. Je čas posunúť sa ďalej, nájdi si nový dôležitý deň.“
„A čo tvoje dieťa? Ono si nezaslúži osláviť Deň detí? A ostatné deti?“
„Je veľmi malý na to, aby to vôbec chápal a okrem toho, svoje detstvo môžu oslavovať každý deň, keď sú zdraví a nepotrebujú mať na to špeciálny deň.“
„To určite.“ odfrkol a spýtal sa. „Kde je?“ Sakura najskôr sa na neho nechápavo zahľadela, potom však pochopila a vzdychla. „Tam kde stále, ale nečakaj, že svoje rozhodnutie zmení.“

Naruto nahnevaný zložil pár pečatí a bez jediného slova zmizol. Pár minút na to už stál v kancelárii Hokageho. V hlave mu vírilo tisíce myšlienok a spomienok. Práve deň detí bol ten jediný deň v roku, kedy mohol pocítiť aspoň trochu lásky, kedy sa k nemu každý správal dobre a láskavo. Vždy nadšený čakal na tento deň už odmala. A aj keď už viac nebol dieťaťom, rád spomínal na tieto momenty, venoval sa iným deťom, často krát práve takým, akým bol on len pár desiatok rokov dozadu. Mal rád ten deň, keď každý zabudol na starosti, sústredil sa na rodinu a hlavnou prioritou dňa bolo vyčariť úsmev na tvárach detí.

Hokage sedel za stolom, obložený kôpkami papierov, Naruto pristúpil bližšie.

„Ty hlupák!“ zvrieskol Naruto a buchol päsťou o stôl. „Na deň detí som sa tešil ako malé dieťa už od minulého roku. A ty! Ty mi ho len tak zrušíš. Čo si to za človeka. Povedz mi najmenej jeden dôvod, prečo by som ťa nemal hneď teraz zabiť!“ vyhrážal sa mu.
„Lebo ja som Hokage a ty už dávno nie si malé dieťa.“ Povedal pokojne Sasuke bez toho, aby sa na neho pozrel a pokračoval vo vyplňovaní papierov. „Spamätaj sa konečne, zase len preháňaš.“
„Väčší hlupák sa na post Hokageho asi nenašiel, čo?“ zamumlal Naruto a pokračoval, „tu nejde len o mňa! Čo všetky deti z Konohy? A to tvoje?“
„Vidíš tu nejaké deti?“ Sasuke sa obhliadol dookola kancelárie. „Kde?“ pozrel sa pod stôl. „Žiadne deti tu nevidím. A predpokladám, že nikto iný s tým nemá problém, keďže jediný, kto sa vždy na niečo sťažuje si ty. Len ma otravuješ.“ Chvíľu sa na neho pozeral a potom sa vrátil späť k papierom.
„Choď do čerta.“ zvrieskol Naruto kráčajúc k dverám. Chytil kľučku a naposledy sa obzrel smerom k Sasukemu. „Ja sa nevzdám.“ pomyslel si a treskol dverami.

Celé doobedie strávil klopaním na každé dvere, no márne, nikto mu neotváral. Všetci akoby sa vytratili z povrchu zemského. Hnev vystriedalo zúfalstvo a to nakoniec smútok. „Nemôžem to takto nechať.“ pomyslel si. „Nemôžem! Nechcem, aby sa tento deň stal pre ľudí obyčajným.“ Sedel sám, na streche oproti budove Hokageho a rozmýšľal, čo ďalej.

„Naruto-kun!“ ozval sa tichý hlas za ním.
Zavrel oči.
„Konečne som ťa našla. Dnes si neprišiel, čo sa deje.“ prihovorila sa mu Hinata a chytila ho za ruku.
„Otázkou je, čo sa dnes nedeje. Určite už vieš o tom, že Sasuke zrušil Deň detí.“ zamumlal. „Snažil som sa s tým niečo urobiť, ale Konoha vyzerá akoby sa z nej vytratil život. Neverím, že každému je jedno to, ako rozhodol Sasuke!“

„Poď so mnou. Niečo ti ukážem.“ usmiala sa Hinata. Naruto sa nepohol.
„Bude sa ti to páčiť.“ pokračovala a pobozkala ho na líce. Naruto jej pozrel do očí na malú chvíľu a potom ju nasledoval.

Kráčali smerom preč od Konohy, prechádzali popri lese, bez slova, len držiac sa za ruky.

„Počkaj, teraz zavri oči“ prerušila ticho Hinata, „a sľúb mi, že ich neotvoríš, kým ti nepoviem, aby si tak urobil.“
„Ale..“ namietal Naruto.

„Len to urob.“ usmiala sa Hinata. Naruto prikývol. Kráčali tak ešte niekoľko desiatok metrov, kým došli na jednu priestrannú lúku.

„Otvor oči.“ zašepkala Hinata.
„Čo, čo to...“ prekvapivo povedal Naruto potom, čo otvoril oči. Stálo pred ním tisícky ľudí a hlavne deti. Z davu k nemu kráčali Sasuke, Sakura spolu s ich dieťaťom. Všetci sa smiali.
„Ako krásne si nám uveril.“ zasmiala sa Sakura. „To máš za to tvoje ranné budenie.“ Sasuke sa len uškŕňal.
„To teda nie!“ skričal Naruto so smiechom. „Tak fajn, toto som nečakal.“
„Vidíš, čo všetko sme schopní urobiť pre blázna ako si ty!“ zajasala Sakura.
„Za to tvoje pobehovanie a hnev sa to oplatilo.“ doplnil ju Sasuke.

„Naruto!“ skríkli natešene deti ťahajúc ho za rukáv. Naruto sa usmial , obhliadol naokolo a stisol Hinate ruku. Boli tam rôzne hry pre deti, stánky s občerstvením, súťaže pre všetky vekové kategórie. A všade usmievavé tváre, bez starostí, tak ako za starých čias. A hlavne jeho priatelia, rodina. Jeden normálny deň, kde každý mohol aspoň na jeden deň prestať byť shinobi.