Nikai 17

17.Kapitola: Na vrchole!

,,Tak fajn. Sme hore,“ sucho konštatovala Omini.
Všetci traja stáli na okraji vrcholu – veľmi zaujímavého vrcholu – za nimi tichučko šumel vír ktorý ich dostala hore a pred nimi bolo – nič. Veterný prúd pokračoval ešte ďalej, asi tri metre vyššie ho zastavoval kameň, priečne zasadený do skaly a len kúsok nad ním už vlastne bol vrchol, špicatý, úzky. Spätný chod neexistoval a Shinari bol zvedavý, ako sa dostanú dole. Oni stáli na akejsi terase, vytvorenej napadanými balvanmi a hlinou a porastenej chuchvalcami sviežej, tvrdej trávy. Bola celkom rovná ako stôl, jediný vytŕčajúci bod tvorila kopa kameňov naproti nim. Celá to nebolo väčšie ako sedem metrov na dĺžku a zo desať na šírku. No o to to bolo vyššie. Shinari bol celkom rád, že sú až nad oblakmi. Biela rôsolovitá hmota pod nimi tiež neponúkala nejaké extra bezpečie, ale aspoň nevideli ako vysoko v skutočnosti sú. Výšku v ktorej sa nachádzali im pripomínala jedine teplota, klesala možno až priveľmi, čo pocítili hneď ako vyskočili z teplého víru.
Shinari nevedel, čo čakal, že tu nájdu. Ale rozhodne nie toto. Toto bolo také... Obyčajné. Intuitívne vytušil, že dievčatá myslia na to isté.
,,Čo tu ako máme robiť?“ opýtala sa Asahi.
,,Netuším,“ zamrmlal Shinari.
,,To bola rečnícka otázka.“
,,Aha.“
Chvíľu bolo zase ticho. Absolútne ticho. Tu hore nefúkal ani vietor a spev vtákov sem neprenikal.
,,A ako zlezieme dole?“ opýtala sa Omini. Nikto jej neodpovedal.
,,To nebola rečnícka otázka,“ dodala namrzene.
,,Neviem,“ odvetili Asahi a Shinari naraz.
,,Tak sa tu aspoň poobzerajme,“ navrhla Asahi.
,,A čo tu chceš prosím ťa obzerať?“ nadvihol Shinari obočie.
Ale Asahi jeho poznámku, či už schválne alebo nie, prepočula a vykročila dopredu. Urobila sotva pár krokov, keď tu sa to, čo vyzeralo len ako kopa kameňov premenilo na kopu kameňov, za ktorou sa skrývali traja ľudia. Najprv sa vynoril prvý.
,,Ste nejaký spomalení. Čakáme tu už vyše troch hodín,“ povedal im muž a hneď za ním vyliezol ďalší muž.
,,A keď dorazíte, prečo akurát keď som zaspal?“ vyčítal im chrapľavým, rozospatým hlasom.
Nakoniec spoza skál vykukla žena.
Shinarim slabučko myklo, keď videl čo majú oblečené.
Prvý muž čierne pokojné oči, nehybnú tvár s vysokým čelom a malú čiernu briadku. Oblečené mal čierne trojštvrťové nohavice a kimono, odstrihnuté nad kolenami s čiernou obrubou. Pásik na kimone mal uviazaný presne v strede, úhľadným, rovnomerným uzlom a nohavice bez jediného záhybu. Druhý, ktorý vyliezol spoza skál, bol zjavne mladší, so strapatými hnedými vlasmi a červenkastými prižmúrenými očami. Jeho oblečenie bolo rovnaké, ale nohavice mal naspodku rozpárané a dolné cípy kimona zhrnuté dozadu a na chrbte upevnené v neforemnom tvrdom uzle. Deti tak mohli vidieť sieťované tričko, ktoré mal pod ním.
Tretie bola žena. Úzke trojštvrťové nohavice mala rovnaké ako zvyšní dvaja, ale kimono chýbalo. Miesto neho mala obtiahnutú lesklú tuniku po kolená s veľkým výstrihom a dlhými rukávmi. Jej tvár by bola krásna, keby sa netvárila tak nepríjemne. Mala veľké čierne oči orámované tmavomodrou linkou. Plné vlhké pery sa jej sformovali do trpkého úškľabku, blonďavé vlasy mala zostrihnuté do hladkého mikáda a ofinku sčesanú nabok.
Bolo celkom jasné, kto sú a pre koho pracujú, no prvý, a starší z mužov, mal napriek tomu pocit, že je nutné to vysvetliť.
,,Vy budete tie deti, ktoré je treba odstrániť. Pracujeme pre Orochimaru-sama, ja som Kanogawa Hikari. To je Hacujume Aomi,“ ukázal na ženu. ,,A to je Kurume Keihi,“ kývol k druhému mužovi, ktorý si ešte stále rozospato šúchal oči.
,,Nevyzeráte ktovieako nebezpečne, krpci,“ naklonila Aomi hlavu nabok. ,,Ale istota sú kunaie... Zapichnuté vo vašich ručičkách, nožičkách...“
,,A hlavičkách, to predovšetkým,“ s milým úsmevom dodal Keihi.
Shinarimu ešte počas Hikariho príhovoru ruka automaticky skĺzla ku kunaiu a teraz ho namieril proti nim.
,,A to čakáte, že sa len tak vzdáme?“ opýtal sa sebaisto, hoci mu nebolo všetko jedno.
,,Presne tak, to my vás nakopeme!“ doplnila Asahi a Shinari s Omini na ňu začudovane pozreli. Ona však iba pokrčila plecami a dokonca sa ani nezačervenala.
,,Ako myslíš,“ pohodil hlavou Keihi a rozbehol sa k nej. Asahi čakala útok a vyskočila, vo vzduchu sa obrátila a dopadla za Keihiho. Vykopla nohou, no Keihi sa stačil obrátiť , chytil ju za členok a skrútol. Asahi zjojkla. Shinari jej chcel ísť na pomoc, no pred ním sa znenazdania objavil Hikari.
,,To je ich boj,“ povedal mu potichu a bezvýrazne.
Shinari ešte kútikom oka zachytil, že Aomi si vzala na mušku Omini, no potom už mal plnú hlavu vlastného boja.
Hikari bol rýchly, rozvážny a presný. S chladnou hlavou odrážal Shinariho útoky a z rovnováhy ho nevyviedlo ani keď Shinari aktivoval Sharingan. Ale ani ten mu až tak nepomáhal. Hlavne, ešte nebol na jeho používanie zvyknutý. Druhá vec bola Hikariho rýchlosť. Často sa mu znenazdania objavil za chrbtom a zasadil mu úder skôr, než Shinari stačil zareagovať. Hikari ho štuchol pod rebrá, potom do brucha, kunaiom mu šuchol zápästie. Shinari sa bránil viac-menej úspešne, útoky mu oplácal, no Hikariho údery zasiahli cieľ oveľa častejšie. Každá z jeho rán Shianarimu uberala na sile i odvahe. Zato keď sa trafil on, na Hikarhi tvári sa nepohol jediný sval. Akoby necítil bolesť, hnev, poníženie, alebo to aspoň nedával najavo.
Shinari prestal nezmyselne útočiť, miesto toho sa len bránil a pokúšal sa prečítať Hikariho pohyby. Jeho červené oči vybadali, že ľavú ruku má o niečo slabšiu a preto do úderov ľavačkou sústredí viac chakry. Takisto používal chakru na zlepšenie práce nôh, preto tá obdivuhodná rýchlosť. Zrazu Hikari spomalil svoje útoky a potom naraz zmizol. Shinari sa zmätene poobzeral, no jeho súper akoby sa prepadol pod zem. No keď sa dlhšie zahľadel doľava, kde bojovala Omini s Aomi, Hikari sa objavil pri jeho pravom boku, akoby vyrástol zo zeme. A hneď sa aj činil. Obrovskou silou vrazil Shinarimu pod bradu, až chlapca nadvihlo a odhodilo niekoľko metrov. Čelom dopadol na kameň, zákerne vytŕčajúci spod skaly. Pomaly sa zviechal na kolená, z rany mu vytryskla krv. Shinari chvíľku zhypnotizovane hľadel na kvapky krvi, ktoré sa rozsypali po tráve ako jagavé drahokamy, no tentoraz sa spamätal rýchlo. Vytrel si z očí krv, aby aspoň trochu videl a postavil sa. Nohy ho boleli, no ešte bol schopný ďalej bojovať. Ale už nemal kedy.
Spoza neho sa ozval vydesený výkrik. Shinari sa obzrel a zbadal Asahi a Keihiho. Doteraz neprestajne bojovali a zdalo sa že obaja rovnako dobre, Asahi bola poškriabaná na tvári i rukách a z mnohých miest krvácala, no Keihi takisto a jeho oblečenie vyzeralo ešte biednejšie ako predtým. No teraz ich boj zjavne skončil.
Keihi držal pevne Asahi okolo pása a voľnou rukou zvieral kunai, pripravený na použitie.
,,Asahi!“ vykríkol Shinari a chcel jej pomôcť, no sotva sa dostal na dosah, znova sa mu posatvil do cesty Hikari.
,,Už som ti povedal, je to ich vlastný boj,“ povedal úplne pokojne a vykrútil mu ruky za chrbtom a potom už nepustil.
,,Ale neboj sa, hneď prídeš na rad!“ zasmial sa Keihi.
Omini a Aomi zastali a obe pozorovali udalosti pred nimi. Aomi s úsmevom, Omini akoby sa dostala do akéhosi tranzu.
Keihi Asahi zviazal ruky za chrbtom a následne jej zviazal spolu aj nohy, takže sa dievča nemohlo ani pohnúť. Potom sa znovu postavil a uškrnul sa na ňu a zamával jej pred nosom kunaiom.
,,Pohráme sa?“ spýtal sa, no nečakal na odpoveď. Prešiel za ňu, schmatol ju za dlhý vrkoč a silno potiahol. Asahi poslušne zaklonila hlavu dozadu a sykla do bolesti. Keihi priložil na jej obnažený krk čepeľ noža a keď Asahi zacítila jeho chladivý kov, poplašene, srdcervúco vykríkla. Ten zvuk akoby prebudil Omini z jej spánku s otvorenými očami.
,,Asahi!“ rozbehla sa smerom k nej.
Ale ďaleko nedošla. Už po dvoch krokoch ju zastavili jej – vlasy. Aomi ju za ne pevne schytila, Omini bolestivo zajajkala, trhlo ňou dozadu a dopadla na kolená.
,,Pusti ma!“ zasyčala cez plece a pokúsila sa vstať, no Aomi ju chytila ešte pevnejšie a ona sa znovu vrátila na pôvodné miesto.
,,No tak utekaj,“ posmešne jej povedala Aomi a sklonila sa celkom k jej uchu, posledné slovo len zašepkala. ,,Princezná!“