Neistota II.

...Som v neistote.

Čakám naňho už päť rokov. On nikde. Desať rokov. On stále nikde. Už nepríde... Tak aspoň budem naňho spomínať. Je to už dávno, ale ja si všetko pamätám. Bol nešťastný, sklamaný a utrápený. Bol stratený v temnote. V temnote, ktorú si vytvoril sám. Nevidela som ho. Temnota vyhrala. Ale ja som ho pustiť nechcela.

...Som v neistote.

Hlboká diera v jeho srdci sa vyliečiť nedala. Ani s mojou pomocou. Temnota bola čoraz väčšia. Už to nebol on. Mal len jediní cieľ, zabiť svojho brata. Brata, ktorý mu zabil rodinu. Chcela som ho nasledovať, byť po jeho boku. Byť s NÍM. Ale neišlo to, už bol preč. Temnota ho pohltila.

...Som v neistote.

Milujem ho. Ale chcela som ho zabiť . Pre dobro nás všetkých. Teraz toho už lutujem, všetko je to moja chyba. Keby som ho nechcela zabiť, tak by sa nerozúril a neodišiel. Možno aj on ma trošku má rád a prepáči mi. To som si aspoň myslela dovtedy...

...Som v neistote.

Presne pred pätnástimi rokmi, pri moste, ma v zajatí nepriateľa prebodol. Neľútostne, bez citov ma prebodol. Chcel ma zabiť. Našťastie som bola zachránená. Sakura ma zachránila. Bolo to naivné dievča. Myslela si, že ON ju bude milovať. He... Nie, on ju nemiloval, on ju zabil. Tiež tak neľútostne ako chcel mňa. Chytil meč, pristúpil k nej a zabil ju. Nechal ju tam. Tam, kde zostala na pospas osudu. Zostala tam ležat, bez pohybu ,bez známok života . Ani neviem prečo sa o ňu starám. Veď som ju ani nepoznala. Možno lebo máme niečo spoločné...

...Sme v neistote.

Ach...už tohto spomínanie nechám. Nič s tým nedosiahnem. Zabudnem naňho a hotovo. Prešla som do spálne a ľahla som si na posteľ. Skúšam ne niečo iné myslieť, ale nejde to. Tá láska je silnejšia. Sakra, čo to mám v oku? S prstom som si prešla cez ľavé oko. Nikdy som to nevidela! Pozerám sa na tú vec. Je to ako voda. Nie, tá by mi z prstu predsa stiekla? Počula som už o slze. To je kvapalina, ktorá tečie z oka, keď je niekto smutný. Ale ja nie som smutná! Pomyslela som naňho a stiekli aj ďalšie. Čo to so mnou je?! Začala som.. plakať. JA, som začala plakať. Veď predsa Karin Uzumaki neplače! Vzchopila som sa a postavila. Prešla som pár krokov, utrela si oči. Postavila pred zrkadlo a zo stolíku vedľa som zobrala svoje okuliare. Pozrela som sa na seba a usmiala. Chcela som sa prejsť. Prešla som asi tak tri kroky. Uvidela som fotku. Fotku, na ktorej bol ON. Zaryla som sa zubami do pier. Ale nestačilo to. Zvalila som sa na zem a začala plakať ako ešte nikdy. Už tie staré časy nevrátim.

...Som v neistote.

Už dve hodiny. Dve hodiny na zemi. Celá zem je od mojich sĺz. V sebe som tu už držať nemohla. Musela som sa prejsť a prevetrať si hlavu.

...Som v neistote.

Zastanem. Počujem výkriky. Tie za chvíľu prestanú. Bežím tam aby som vedela, že čo sa deje. Už som tam. Ani vo sne by som si nepredstavila, že toto uvidím. Že JEHO uvidím. Ani na pohnutie som nemala silu. Sánka my ostala stáť a nohy sa mi trasú. Buší mi srdce a zase tečú slzy. Myslela som si, že prišiel za mnou. No mýlila som sa. Keď sa mi pozrel do očí, tak som vedela, že si ho temnota úplne získala. Vedela som ako sa mohla cítiť Sakura. Úsmev na tvári pri zabití človeka. To mohla vidieť ona. Toto mohla cítiť. Utrpenie, smútok a bolesť. Určite som to mala v sebe stále. Ale nechcela som to prijať. Chcela som byť.. silná. No teraz som akurát tak zarazená a nešťastná. Sakura je ako ja, presne ako ja. Dievča naivné a stratené v temnej neistote. Z ktorej je len jedna cesta von..

...Som v úplnej neistote.

Ešte stále sa na mňa usmieval. Položil tie mŕtve telá a prikráčal ku mne. Zrejme tak ako k Sakure. Vedela som, čo ma čaká. Mala som šancu, ale neutiekla som. Dokončím svoj príbeh. Ktorý nestál za nič. Život v neistote a smútku. Prečo? Prečo to musí takto skončiť? Viem, že čo teraz so mnou bude, ale ja ho tu nechcem nechať. Milujem ho až príliš moc. Urobila som jeden krok do zadu, ale on bol už tu. Blízko mňa ako som vždy chcela. Ďalší krok som už nespravila. Chcem byť na úplnom konci s ním. Nebudem utekať. Toto je môj osud. Tak ho prijmem. Prišiel ku mne a pohladil mi tvár, zaboril sa do mojich ryšavých vlasov. A nakoniec ma objal. Vtedy mi došlo všetko. Pochopila som jeho city, čítala som mu myšlienky. Miluje ma. Nikdy by ma nechcel zabiť, ale aj tak to skoro urobil. No spomenula som si, čo mi povedala Sakura: O centimeter nižšie a si mŕtva! Zastavil svoj hnev na poslednú chvíľu. Nechcel ma zabiť. On ma miluje, ale aj neznáša.

...To nie my sme v neistote. On je v neistote. Temná neistota. Chladná až čierna ako tma. Viem ako sa cíti. Sme prepojení.

Ale neistota je neistota. Vytiahol meč a ukončil naše životy. Spolu sme spadli na zem a spolu ideme tam hore, do neba. Toto bola posledná stránka. Posledná stránka z nášho príbehu. Tento príbeh nikto nepozná. Je na temnom mieste ukrytý. Na mieste nazývanom NEISTOTA.

...Už nie sme v neistote. Všetci traja sme volní.