Slzy

Upozornenie: Táto poviedka je tak sladká, až z toho dostanete cukrovku.
Originál: http://www.fanfiction.net/s/5839354/1/Your-Tears

"Prestaň plakať, je to otravné."
"Nemusíš tu byť," povedalo dievčatko a zdvihlo hlavu, aby mohla narušiteľa prebodnúť pohľadom. "Choď preč."
Mal odísť. Nemalo zmysel dlhšie sa zdržovať, keďže sa ho dievča očividne rozhodlo ignorovať a nenechalo sa rušiť pri plači. Navyše, s deťmi mu to nikdy nešlo. Ani s dievčatami. Ani s deťmi, ktoré boli dievčatá. Nemal by mať dôvod zostávať. Neplánoval ju utešovať. Ale niečo v jej výraze, v tom, ako si rukami objímala kolená, ho prinútilo sadnúť si vedľa nej
Dlho bolo ticho. Trpezlivo sedel, zvyknutý dlho čakať, až kým plač vystriedali tiché vzlyky.
"Posmievali sa mi," povedala potichu, takže to ledva počul a pevnejšie si objala kolená.
Čakal. Vedel, že dievča bude pokračovať. Ticho jej bolo nepríjemné, preto ho potrebovala vyplniť svojim rozprávaním.
"P-povedali... povedali že mám veľké čelo. A že nikdy nebudem dobrou kunoichi. A," stlmila hlas a začervenala sa, "a Sa - teda... chlapec, ktorý sa mi páči ma... ma nikdy nebude mať rád." Pri posledných slovách jej hlas zlyhal a po lícach jej stiekli ďalšie slzy.
Nechcel, aby plakala. "Ukáž."
Obrátila k nemu hlavu a pozrela na Itachiho párom veľkých zelených očí, do ktorých jej padalo zopár prameňov ružových vlasov. "Čo?" spýtala sa odmerane, s takmer nepatrnou dávkou zvedavosti.
Už takmer ľutoval, že sa s ňou začal rozprávať, ale keď sa naňho pozrela tými inteligentnými očami, nemal na výber a musel jej odpovedať.
"Povedala si, že sa smiali tvojmu čelu. Tak mi ho ukáž."
"Budeš sa-,"
"Nie, ja sa ľuďom nesmejem," prerušil ju ostrým tónom.
Chvíľu zvádzala vnútorný boj, ale po chvíľke sa narovnala, utrela si slzy a odhrnula si z čela ofinu.
Naozaj mala o trošku vyššie čelo a ofina to ešte zvýrazňovala. Ale zdalo sa mu, že to bola jej citlivosť na túto časť tela, kvôli ktorej sa jej ostatní posmievali. Nebolo to také zlé, ako si myslela.
"Je veľmi vysoké, však?" zafňukala.
"Nie. Dorastieš doňho, keď budeš staršia."
Jej oči zažiarili prekvapením. "Naozaj?"
Uchiha prikývol. "Môj bratranec Shisui tiež musel dorásť do svojich uší. A tie si všimneš skôr ako čelo. Ale..."
Doma mal veľa gumičiek, táto jedna by mu určite nechýbala. Rozpustil si tmavé vlasy a s prekvapujúcou jemnosťou spravil dievčaťu cop, takže jej do očí nepadali už žiadne vlasy.
"Ď-ďakujem... A...a," zakoktalo sa a jej líca nabrali sýtejší odtieň, "t-ten chlapec?"
Určite to nebolo niečo, čo bol ochotný rozoberať s asi deväťročným dievčaťom, zvlášť keď sa vo svojich štrnástich rokoch nemohol v tejto veci považovať za dostatočne kvalifikovaného. Napokon, nebol dievča. Nemal to ako vedieť. Ale...
"Sú aj iní chlapci."
Vypleštila oči. "A-ale..."
Jediným pohľadom ju umlčal. "Keď tomu nechceš veriť, nemusíš. Možno je ten chlapec jediný na ktorého myslíš, ale sú aj iní chlapci." Postavil sa a šiel preč, ale dievča ho sledovalo.
"Počkaj!"
Obrátil sa
"Ďakujem," povedala hanblivo. "Ďakujem...
"Itachi," odvetil.
"Sakura." Usmiala sa. "Ďakujem, Itachi-san."
Neoplatil jej úsmev, ale nemohol zabrániť tomu, aby pri srdci nepocítil teplo. "Niet začo, Sakura. A, už viac neplač. Veci ako chlapci a tvoje čelo nie sú hodné tvojich sĺz."

***

"Prestaň plakať, je to otravné."
Pokúsila sa prestať a náhlivo si zotierala slzy z líc, kým sa jej ďalšie rinuli z očí. "Itachi, nemôžeš ma nechať vychutnať si túto minútu?" zamrmlala, uškrnula sa a zrazu sa nahlas smiala a plakala zároveň. A robila zo seba idiota na verejnom mieste. "Nemáš v kostiach ani štipku romantiky."
"Náhodou mám, Sakura, ale oveľa radšej ako anatómiu mojich kostí by som rozoberal to, čo som sa ťa pred chvíľou spýtal. Otázku, ktorej zodpovedaniu si sa vyhýbala posledné tri minúty, ktoré si preplakala."
Monotónnym hlasom zakryl nervozitu a tesne pred tým, než stihol pocítiť strach sa mu vrhla do náručia.
"Áno, ty idiot," vydýchla, "tisíckrát áno. Nič ma neurobí šťastnejšou než to, že budem tvojou ženou."