Uzumaki Naruto - V otcových šľapajách - 10.

Mizuki som vzal so sebou a spoločne sme zamierili za Itachim. Keď sme mu všetko vysvetlili, ochotne súhlasil. Zašli sme aj za Kakashim, Sakurou a mojou mamou. Tiež sa pripojili.
„V tomto počte nás nemá šancu poraziť!“ Hecoval sa môj najlepší priateľ.
„Konečne budem bojovať s používateľom sharinganu... Ach... aká doba prešla, čo som videl iný sharingan, ako ten môj.“
„Shannaro!“
„Nepreceňuj svoje sily, Sasuke-kun,“ objala ma mama.
Ráno sme spoločne vyrazili.
‚Ako môžem využiť tvoju silu?‘
‚Musíš sa sústrediť. To je základ. Potom si vymeníme chakru,‘ vysvetľoval Juubi. Pokúsil som sa ho poslúchnuť. Bolo to náročné.
„Čo sa deje!?“ V tom čase sme bežali cez les a asi som svoju námahu dal priveľmi najavo, keď si o mňa Mizuki robila také starosti. Len som mykol hlavou. Pochopila.
‚Musím ťa však upozorniť na jednu vec. Ako náhle použiješ moju chakru, tvoje telo sa oslabí a moja ona ho zničí ešte viac, ako to robí teraz. V skratke – skráti sa tvoj život. Dobre si to rozmysli, kým ju použiješ.‘
‚Toto mi otec nikdy nepovedal.‘
‚Mal na to svoje dôvody.‘
‚Asi mi nepovieš aké,‘ záporne pokrútil hlavou.
„Potrebujem prestávku,“ zahlásil som a zastavil som. Začala ma obklopovať jeho chakra. Vytvoril sa prvý chvost.
„Sasuke, nie!“ Pribehla ku mne mama.
„Nechoďte ku mne!“ Zakričal som na všetkých.
Všetci ostali stáť na svojich miestach.

V tom stave som ostal len malú chvíľku. Prišiel som na to! Dokážem ho ovládať! Skvelé. Pokračovali sme v ceste. V hlave sa mi zrodil nový plán. Nedopustím, aby ten Uchiha ohrozil mojich najbližších.
„Tu je to,“ povedala po hodine Mizuki. Zastali sme pri jaskynnom vchode, „vy počkajte tu, ja idem dnu a privediem ho sem.“ Skrivil som tvár.
„Nepáči sa mi to. Idem s tebou.“
„Ja to zvládnem.“
„A čo mu povieš? Poď von, mám pre teba prekvapenie?“ Nechcel som povoliť.
„Ja to nejako uhrám.“ Žmurkla na mňa.
„Idem tam s tebou. Nepýtam sa ťa o dovolenie, toto ti oznamujem.“
„Už ťa asi nepresvedčím...“ Povzdychla si. Víťazoslávne som pokrútil hlavou.
„Privedieme ho sem.“ Uzavrel som. V duchu som sa však pousmial.

Vošli sme dnu. V jaskyni bolo nezvyčajne veľa svetla. Chytil som jej ruku.
„Milujem ťa,“ pošepol som jej.
„Aj ja ťa milujem.“
„Vítam vás,“ ozvalo sa. Stuhla.
„To je on,“ vydýchla po tichu.
„Príďte do veľkej siene. Počkám vás tam.“ Poslúchli sme.
„Má jeho sharingan nejaké zvláštne schopnosti?“ Hovoril som veľmi potichu.
„Neviem.“
Pred nami sa rozprestrel obrovský priestor. Veľká sieň. Stál tam, v čiernom plášti a oranžovou maskou na tvári.
„Uzumaki Sasuke...“ Moje meno povedal potichu, „Mizuki, sklamala si ma. Doviedla si ho sem... Si slabšia, ako som si myslel.“ Odrazu sa zjavil pri nás. Na toto potrebujem už rinnegan. Aktivoval som ho.
„Choď preč, vybavím to s ním,“ strkal som ju ku skalnej chodbe.
„Vždy máš také silné reči?“ Uchechtol sa.
„Zavolaj ostatných,“ pošepol som jej do ucha. Prikývla a bežala. Len čo sa stratila z dohľadu, mohol som uskutočniť svoj plán. Sústredil som sa. Obklopila ma Sozonushiho chakra a hneď na to prvý chvost.
„Ukončíme to inde,“ povedal som pokojným hlasom. Chytil som ho za vestu, prerazil som strop a zamieril ďaleko od ostatných. Nedovolím, neznesiem, keby sa im niečo stalo. To nedopustím.
‚Využívaj moju chakru opatrne,‘ upozorňoval ma.

Zastavil som o niekoľko desiatok kilometrov. Šmaril som ho o skalu. Prerazil ju a zastavil o tristo metrov ďalej. Rozbila sa mu maska. Bleskovo som k nemu pribehol. Mal čierne vlasy a v očiach sharingan. Zatiaľ normálny.
„Si celkom silný,“ spamätával sa z môjho útoku.
„Povedz mi jednu vec. Kto si?“ Začal sa smiať.
„Kto som? Myslím, že to je očividné. Ale to si asi nemal na mysli. Stačí ti vedieť, že som synom Obita Uchihy.“ Posledné dve slová mi zarezonovali v ušiach. Obito... bývalý jinchuuriki Juubiho. Cúvol som.
‚Dávaj si pozor na jeho oči. Obito ma svojimi dokázal uväzniť v genjutsu.‘
‚Jasne.‘ Odvetil som. Po tvári mi stiekol pramienok potu.
„Chcem späť, čo mi patrí,“ zamrmlal.
„Juubi nepatrí nikomu!“
„Niečo také silné musí mať vlastníka. Môj otec ho stvoril, a teda ja... ja som Juubiho-“
„On nie je žiadna vec!“ Prerušil som ho.
„Katon: Goukakyuu no Jutsu,“ ledva som uskočil.
„Fuuton: Tsumujikaze!“ Oplatil som jeho útok. Začnem zľahka. Mám neobmedzenú zásobu chakry. To je pre mňa výhoda. Avšak až neskoro som si uvedomil, že fuuton zosilňuje účinok katonu.
„A tomu hovoríš Hokage?!“ Zarehotal sa.
„Ešte som neskončil,“ zasyčal som cez zaťaté zuby.
„Len aby si neskončil predtým, ako vôbec začneš,“ zhlboka som sa nadýchol.
‚Nenechaj sa vyprovokovať,‘ upozorňoval ma.
‚Ja som kľudný,‘ odsekol som, „Shinra Tensei!“ Môj útok cez neho... prešiel. Zamrzol som. Čo je zase toto?! Skúsil som naňho hádzať shurikeny. Väčšine sa vyhol, ale niektoré cez neho preleteli. Doslova.
‚Jeho otec mal podobnú schopnosť,‘ vysvetlil mi, ‚určite má Mangekyo sharingan.‘
‚Výborne. Už viem, čo myslela Mizuki tým, že je neporaziteľný.‘
Sťažka som preglgol. Zvýšil som si prísun Juubiho chakry. Objavili sa mi štyri chvosty. Trochu som aj ľutoval, že som tak ďaleko od ostatných. Otec bojoval s Obitom s dvoma inými ninjami. No nič... musím to zvládnuť sám. Nesmiem sklamať svoj ľud, svojich priateľov a rodinu. Ešte raz som sa zhlboka nadýchol.
„Banshou tennin,“ a hneď na to, „Ōdama Rasengan!“ Urobil som to v čo najväčšej rýchlosti, no aj tak sa nič nestalo. Všetko cez neho preletelo ako obed cez modelku.
„Tsukuyomi,“ zašepkal. Okamžite som zatvoril oči, no bolo neskoro. Skončil som. Mal pravdu, keď povedal ‚Len aby si neskončil predtým, ako vôbec začneš‘.
‚Nie. Nie! Nenechám sa znovu ovládať! Už to viac nestrpím!‘ Búril sa Sozonushi. Úplne nado mnou prevzal kontrolu. Pred Uchihom sa sformoval úplný Juubi. Čakal som, že ma bude z toľkej chakry bolieť telo, ale nič sa nedialo. Možno mi jeho chakra nič nerobí...
Genjutsu bolo prelomené.
„Zabijem ťa!“ Zreval Juubi.
„Takže toto si ty. Predstavoval som si ťa... viac zvieracieho.“
„Tsk,“ odfrkol.
„Amaterasu!“ Celé jeho telo sa ocitlo v čiernych plameňoch. S týmto som sa naživo ešte nestretol. Využil som chodník Preta a nasal ich do seba.
‚Vďaka.‘ Povedal.
‚Ja to s ním vybavím,‘ prepustil mi kontrolu nad telom.
‚Opatrne.‘
Premenil som sa naspäť do svojho tela. Takto som rýchlejší.
Ďalšia vec, ktorú ľutujem je, že som sa nikdy nenaučil používať sennin mód. Nevedel som prísť na princíp rovnováhy energií. Otec bol zo mňa zúfalý a po pár mesiacoch tréning so mnou vzdal.
‚Neblázni! Premeníš sa v žabu a potom čo!?‘
‚Neboj sa,‘ zatvoril som oči, ‚chcem to len vyskúšať.‘
‚A ten magor určite počká,‘ utrúsil ironicky.
Pokúšal som sa najviac, ako som vedel, no za tých pár rokov som zabudol aj to málo, čo som vedel. Otrávene som si povzdychol. Musím ho poraziť mojimi súčasnými silami.
„Bijuudama,“ ako som predpokladal, prešlo to cez neho, ja som však mal plán. Hneď, ako som vypustil bijuudama, rozbehol som sa za jeho chrbát, hodil naňho „zopár“ shurikenov, kunaiov a iných ostrých predmetov, čo som mal pri sebe. Hneď na to som si to namieril na jeho pravú stranu a vytvoril Shinra Tensei. Ľavú stranu kryla spŕška rôznych jutsu raitonu, katonu a fuutonu. Postavil som sa obďaleč a sledoval to. Všetko sa zdalo akoby sa spomalilo. Nevedel som sa dočkať výsledku.