Zrodení pre moc 16

Sediac na zemi Naruto načúval zvuku vetra, ktorý narážal do koruny stromu, o ktorý sa opieral.
Zamyslene sledoval žlté listy, ktoré zúrivo poletovali v zložitých špirálach okolo stromu, vychutnával si teplé slnečné lúče, ktoré príjemne hriali v chladnejšom jesennom vzduchu.
Mal rád jeseň.
Najmä od tej doby...
Potriasol hlavou a zahnal nepríjemné spomienky.
„Mám rád jeseň,“ ozval sa tichý a pokojný hlas spoza jeho chrbta.
Naruto sa neobzrel, ale odpovedal.
„Pripomína nám, že všetko raz skončí.“ Jeho pohľad sa rozostrel a on natiahol ruku k poletujúcim listom, ale nepodarilo sa mu zachytiť ani jeden. Nespokojne sa zamračil. „Ale pripomína nám aj aký krásny je život. Teplé slnečné lúče na pokožke a nádherné farby umierajúcich listov.“ Vzdal pokusy o chytenie zúrivo poletujúcich listov a stiahol ruku, na tvári sa mu pohrával smutný úsmev. „Lebo bez toho, aby sme poznali smrť, by sme si nevážili život.“
„No napriek tomu berieme životy,“ ozval sa ďalší hlas, tentoraz z opačnej strany.
„Zabíjame, aby sme mohli žiť,“ pridal sa tretí hlas.
„Zabíjame, aby sme zmenili svet,“ ozval sa znova prvý hlas.
„Zabíjame, aby sme už nemuseli zabíjať?“ navrhol druhý hlas a Naruto sa usmial, ale bez stopy veselia na tvári.
„Nemáme právo takto ospravedlňovať naše chovanie.“ Mávol rukou a zaklonil hlavu.
Hlasy stíchli a Naruto hľadel na korunu stromu plného zlatých listov.
„Nemám právo...“
„Čo naše plány?“
„Myslím, že nastal čas...“ prehovoril prvý hlas.
„Mudrc a jeho deti sa ukázali priskoro.“
„... nemáme na výber...“
„... ale ešte sme neukončili všetky prípravy....“
„... Keiko onedlho odhalí pravdu...“
„... nehovoriac o samotnom mudrcovi...“
„... už nemáme veľa času...“
„... a nesmieme zabudnúť na syna...“
„... mudrc je nebezpečnejší, on by mal byť ten, koho by sme sa mali najviac obávať...“
„... príliš skoro...“
„... nebezpečné...“
„... nesmieme váhať...“
„... zašli sme priďaleko na to aby sme teraz prestali...“
„... mudrc...“
„... Keiko...“
„... syn...“
Naruto ich počúval, to ako sa ich slová doplňujú, ako za seba dokončujú vety. Počúval ich hlasy. Počúval svoje myšlienky, ktoré vyslovovali nahlas.
„Nemáme na výber, budeme musieť začať,“ prerušil ich. „Vyjdite,“ vyzval ich.
Do popredia vystúpili tri postavy.
Dokonalé Narutove kópie.
Klony.
Zlatistými očami sennin módu pokojne zahliadli na Naruta.
Odtrhol pohľad od koruny stromu a pozrel sa na nich.
Vidia ho takto všetci?
Pekný mladý muž so žiarivo zlatými vlasmi a očami farby letnej oblohy.
Štíhly a vysoký.
Skôr šľachovitý, ako svalnatý.
Sebavedomý a pokojný pohľad.
Mierny úsmev na tvári.
Upútal ho ale pohľad. Zastrený a bez života.
Príliš prázdny na tak mladého človeka.
Nezniesol ten pohľad. Odvrátil zrak a zrušil klony.
Vtedy ho zaplavili ich spomienky.

Montaro stojaci pred veľkou skupinou ninjov. Telo mu obklopovali tekuté modré plamene.
Jeho charakteristický úškrnok nahradil prázdny výraz, keď jeho plamene začali spaľovať všetko a všetkých naokolo.
Mesto horelo.

Sachi bojujúca dvoma štíhlymi mečmi. Víriaca medzi nepriateľmi.
Zo všetkého najviac pripomínala rozbúrené more.
Alebo tanec.
Každý pohyb mal svoje opodstatnenie, jeden útok nadväzoval na druhý a čepele sa nikdy neprestali mihať.
Ninjovia umierali.

Osamu zastal pred najväčšou budovou. Pred jej vchodom stálo množstvo ninjov.
Istý si svojou presilou zaútočili.
Smerom na Osamu vyletel obrovský kus domu a on k nemu vystrel ruku.
Trosky sa spomalili až znehybneli, dopadli na zem.
Uprel pohľad na ninjov a priestor pred ním explodoval.
Zem sa otriasala.

Otvoril oči.
Všetko šlo, ako plánoval.
Yuu zomrel, zvitky zničil a získal informácie.
Na chvíľu sa zaradoval. Trvalo to len krátko. Spomenul si na nevinných mŕtvych a jeho radosť vyprchala.
Znova sa zahľadel na víriace listy a z náhleho popudu sa ocitol pred pečaťou, ktorá zadržiavala Kuramovu chakru.
Povolil ju a znova sa zahľadel na listy, cítil ako jeho telom preteká Kuramova chakra.
Dostal sa na hranicu prebudenia a čas sa spomalil.
Zdalo sa mu ako keby sa zobudil z dlhého spánku. Všetko vyzeralo tak jasné a ostré. Cítil ako keby mal to všetko na dosah, no doteraz to nevidel.
Natiahol ruku ku poletujúcim listom a zrazu videl pohyby večne premenlivého vetra.
Zlaté listy lenivo vírili a oddávali sa mocnejšiemu vetru.
Cítil ako jeho telo viac a viac zaplavuje chakra z povolenej pečate a jeho zrak bol jasnejší a ostrejší.
Jasne videl vírenie vetra a predvídal pohyby listov. Cítil vietor vysoko v oblakoch.
Rukou sa dotkol stromu, o ktorý sa opieral.
Behom pár úderov srdca, listy na jeho korune zozeleneli.
Vystrel ruku a na dlaň sa mu zniesol smaragdovozelený list.
Obzrel sa naokolo a strnul.
Jeden strom obklopený stovkami iných so zlatkavými listami.
Vynikal ako vyrazený zub.
Potlačil Kuramovu chakru a zavrel pečať.
Cítil ako z neho chápanie uniká. Ako jeho myseľ zaspáva.
O chvíľu si už nevedel spomenúť na to, čo videl, na to, čo cítil.
Ostal len pocit.
Nakoniec zmizol aj ten.

Osamu zastal pred vchodom do Tsuchikageho kancelárie.
Zaváhal.
Nenaskytla sa mu žiadna príležitosť zabiť Uzumaki Naruta.
Vedel, že to jeho nadriadeného nepoteší.
Ale po napadnutí mesta sa hneď rozdelili.
Montaro sa bez nálady vybral preč. Jeho výraz stratil všetku veselosť a v očiach sa mu zračila zlosť, nikto mu ani nepovedal, že vyrazil zlým smerom.
Odchádzal a chrbát mu ožarovali modré plamene, ktoré zachvátili celé mesto.
Z neho sa ozývali výkriky ranených, ku ktorým došli plamene a ktorí nemali dosť síl ujsť.
Nie že by dostali príležitosť. Bee strážil hranice a zabíjal všetkých, čo sa pokúšali utiecť.
Nebolo možné, aby to nejaké zvitky s pečaťami prešli bez úhony.
Osama zrazu napadlo, že ani toto Tsuchikageho nepoteší.
Všetci boli ticho, pohľadom sa vyhýbali horiacemu mestu a tvárili sa, že nepočujú tie výkriky.
Osamu ich nechápal.
Veď sú predsa ninjovia, shinobi.
Nástroje slúžiace kageom a ich skrytým dedinám.
City boli vylúčené.
Osobná zainteresovanosť neprípustná.
Potom, čo sa rozdelili, Uzumaki Naruto zmizol a ostatní taktiež vyrazili.
Žiadne slová, žiadne lúčenie.
Žiadne pokusy o vraždu.
Keby toho bol schopný, v zlosti by udrel do steny.
Ale strata sebaovládania bola neodpustiteľná.
S prázdnym výrazom vošiel do miestnosti.

Stojac v sprche Sachi premýšľala.
Zahalená v pare a s pokožkou červenou od horúcej vody.
Zabitie toľkých ľudí ju veľmi netrápilo.
Dávno sa naučila, ako sa s tým zmieriť.
Navyše pre vrahov a zločincov jej nezostala ani trocha ľútosti.
Viac ju trápili otázky, ktoré jej vírili v mysli, hneď ako sa dozvedela o tejto misii.
Kam zlizli všetky pečate? Odkiaľ sa nabrali?
Yuu? On ich vymyslel?
Neverila tomu, Yuua prešetrila dôsledne, nikdy neprejavoval nadanie na tvorbu pečatí.
Navyše, nebolo možné, aby sám získal informácie o trasách karaván a transportov. Nie, niekto musel zradiť, niekto, kto má prístup k takýmto vysoko tajeným informáciam.
Niekto dostatočne talentovaný, aby vytvoril pečate, niekto dosť vysoko postavený, aby mal prístup k tým správnym informáciam, niekto dostatočne mocný, aby naháňal strach Yuuovi a aby ovládol celé mesto nukeninov.
Ale čo by z toho takýto človek mal?
Peniaze? Áno, predsa len nenašli ani trochu zlata z lúpeží, ktoré Yuuovi ninjovia páchali.
Ale neprišlo jej to ako dostatočný dôvod.
Nespokojne si odfrkla a potočila kohútikom. Horúcu vodu vystriedala ľadová a ona jej nastavila tvár.
Jej nadriadení boli spokojní. Podarilo sa im zlikvidovať drvivú väčšinu nukeninov a banditov. Na dlhšiu dobu boli zabezpečené bezpečné cesty. Strata niekoľkých nákladov drahokamov a drahých kovov bola celkom nízka cena za to.
Nemohlo to ísť lepšie ani keby to naplánovali.
Strnula a vytrieštila oči.
Je možné, aby... Nie, potriasla hlavou. Kto by mohol spraviť čosi také?
Pred očami sa jej vynorila spomienka na Naruta kľačiaceho nad pečaťou, pomocou ktorej na neho zaútočili, na jeho výraz.
Nebolo v ňom váhanie, prekvapenie. Pokojne hľadel na pečať ako keby to nebolo nič neobvyklé.
A potom sa jej vynorili aj jeho slová, vedel o pečatiach príliš veľa na to, aby to bola náhoda.
Vtedy všetko do seba zapadlo.
Uškrnula sa.

Bee hľadel na fľašku saké vo svojej ruke. Cítil, ako sa mu myseľ zahmlieva a viečka oťažievajú.
Spomienky bledli.
Výkriky plné bolesti utíchali.
Pach spáleného ľudského mäsa slabol.
Naplo ho a zahnal spomienky.
Odpil si.
Položil fľašu na stôl a podoprel si hlavu rukami.
Prázdnym pohľadom hľadel na stenu, znova sa natiahol po fľaške, ale netrafil. Zavadil o ňu chrbtom ruky a zvalil ju. Spadla na zem a roztrieštila sa.
Ten zvuk ako by mu prenikol do duše.
Zaboril si tvár do dlaní a snažil sa nepočuť tie výkriky.

Montaro stál a hľadel na spálené mesto.
Zastal v dostatočnej vzdialenosti, aby necítil dym z čmudiacich trosiek.
Stál už tak hodnú chvíľu.
Počkal, až sa ostatní poberú preč, a potom sa vrátil.
Nič nehovoril, nehýbal sa, nič necítil.
„Nech vás plamene očistia,“ šepol, akoby sa bál, že ho niekto začuje.
Potom sa mu na tvári objavil obvyklý úškrnok a on hlasno tlesol a zamydlil rukami.
Otočil sa a stuhol v polovici kroku.
Obzrel sa naokolo a na chvíľu vyzeral ako stratené dieťa.
Potom zaklial sériou nadávok, pri ktorých by aj námorníci zbledli tak, že by sa u nich človek krvi nedorezal, potom vyrazil približne tým smerom, ktorým sem všetci prišli.
Vedel, že to bude dlhá cesta.