Uzumaki Naruto - Sasukeho láska - 9.

Tak sme teda išli. Taký pocit, aký som zažíval teraz som ešte nezažil. Nevedel som ho identifikovať.
‚To je láska,‘ vyrušil ma zo sústredenia Juubi, ‚poznám to od Naruta,‘ zasmial sa.
‚Ale veď ju poznám sotva pár hodín,‘ odporoval som mu.
‚Všetko, čo ti hovorím, je pravda. Si zamilovaný,‘ uchechtol sa.
‚Takmer si s ňou neflirtoval. Vypytovať sa na jej rodinu je naozaj romantické,‘ použil iróniu, ‚nechaj ma k nej prehovoriť a ukážem ti, ako sa to robí.‘
„Nie!“ Zaliala ma červeň a až jej nechápavý pohľad mi prezradil, že som to povedal nahlas.
„Deje sa niečo?“ Opýtala sa so záujmom.
„Ale nie,“ mám jej povedať o Sozonushim? Hmm... ťažká otázka. Ale aj tak sa o ňom raz dozvie, „to ma len otravuje Juubi,“ poškrabal som sa po hlave.
„Juubi?“ Nechápala.
„Som jeho jinchuurikim.“
„Aha,“ priam som počul, ako jej to docvaklo, „iste, si syn Rokudaime... Ale... to znamená, že on je...“ Nedopovedala.
„Áno. Je mŕtvy. Jinchuurikim nie som dlho. Nie sú tomu ani dva týždne.“
„To ma mrzí,“ sklopila svoj pohľad.
„To nič. Je to super pocit. Vždy sa mám s kým porozprávať,“ zasmial som sa, no razom som zvážnel, „no otec mi chýba.“ Vytrela ruku a súcitne ju položila na moje plece.

Do Konohy sme prišli až o pol druha dňa. Ubytoval som ju v apartmáne pre hostí Hokageho. Urobil som jej prehliadku dediny. Trávili sme spolu celé dni. A Itachi sa len hneval, že musí za mňa robiť všetku prácu. Niekedy sa k nám pritmolil, ale to bola skôr ojedinelosť ako pravidlo.
Od jej záchrany prešli tri týždne. Mali sme však pocit, že sa poznáme celé veky. Prechádzali sme sa po parku. Sadli sme si na lavičku a chytil som jej ruku. Zahľadel som sa jej do očí. Neďaleko od nás som začul pohyb, no keď som sa chcel obzrieť, čo ho spôsobilo, pritisla mi svoje pery na moje a ja som razom zabudol na všetko. Po chvíli sa odo mňa odtisla.
„Prepáč,“ zamrmlala, no ja som ju stiahol späť a pokračoval som v bozkávaní.
„Ľúbim ťa,“ pošepol som jej do ucha. Pozrel som na jej tvár, aby som vedel, ako zareaguje. Zazdalo sa mi, že sa jej v očiach zračilo trápenie a smútok, no s pohnutím viečok jej očí to zmizlo.
„Aj ja teba,“ objala ma. Zatvoril som oči a vdychoval jej vanilkovú vôňu.

„Itachi!“ Vletel som do kancelárie ako zmyslov zbavený, „pobozkala ma!“ Práve stál pri stole a zarovnával papiere a keď mu došlo, čo som povedal, vypadli mu z rúk a rozsypali sa pod stolom, „uhm, niečo ti spadlo,“ dodal som mimochodom. Nebolo na ňom znať žiadnu emóciu, „si v poriadku?“
„Jasné, že som,“ usmial sa. Cítil som sa zvláštne, „gratulujem,“ podišiel ku mne a potľapkal ma po pleci.
„Čakal som viac, ako ‚gratulujem‘,“ zamrmlal som.
„Prepáč, ale...“ Nadýchol sa, „to nič. Teším sa s tebou,“ objal ma.
„Povedz mi to. Nedopovedal si vetu.“
„Naozaj nič.“
‚Žiarli,‘ povedal Juubi, ‚to sú jasné náznaky.‘
„Cítiš k nej niečo?“ Nechal som sa inšpirovať svojim bijuu.
„Nedá sa to povedať takto priamo. Je mi sympatická, to priznávam. Ale...“
„Itachi, mne môžeš povedať čokoľvek. Sme ako bratia. U mňa to ostane v bezpečí, prisahám, nikomu to nepoviem. Teda ak sa neráta Sozonushi,“ utrúsil som.
„Ja viem... Ja viem, Sasuke. Ale niektoré veci si chcem nechať pre seba, a kým si nimi nebudem úplne istý, tak to nepoviem nikomu.“ Kráčal k dverám. Otočil som sa za ním. Zatvoril dvere a začul som rýchle kroky na chodbe. Išiel som ku stolu a sadol si. Toto som nečakal. Pozbieral som dokumenty spod stola a uložil ich na kôpku.
‚Nechaj ho samého. Potrebuje chvíľku pre seba, aby sa s tým vyrovnal,‘ prehovoril.
‚Ešte som ho takéhoto nevidel. Myslíš, že aj on ju miluje?‘
‚To je dosť možné. Je krásna, príjemná, láskavá, dobrosrdečná a s každým sa vie porozprávať a pomôcť mu. Do takej ženy sa len málokto nezaľúbi.‘ Rozplýval sa.
‚A ty? Hovoríš, ako by si ju aj ty-‘
‚Ja cítim to, čo ty. Teda vo väčšine prípadov.‘ Prerušil ma. Zasmial som sa.
‚Aj tak by som mal za ním ísť,‘ postavil som sa z pohodlného kresla.
‚Ako myslíš. Nemôžem ti nič zakazovať ani prikazovať. Ty si mojim pánom.‘
‚Budem myslieť na tvoje rady, ale cítim, že sa s ním musím porozprávať.‘

Našiel som ho u neho doma v izbe. Musel som použiť svoje senzibilné schopnosti, aby som ho našiel. Nechcelo sa mi chodiť po celej Konohe a zháňať ho v každom dome.
„Itachi,“ slzy mal na krajíčku a ležal schúlený vo svojej posteli.
„Odíď, prosím,“ požiadal ma slušne.
„Nie, kým mi nepovieš pravdu,“ ruky som si položil na kolená.
„Nechceš to počuť.“ Pohodlne som sa usadil a pripravil sa na dlhé čakanie. Nechám ho, nech začne on. Po hodine ho to prestalo baviť.
„Milujem ju od prvého dňa, čo som ju uvidel. No nikdy o mňa neprejavila záujem. Vždy len ‚Sasuke! Sasuke hento! Sasuke tamto!‘ Neskutočne ma to vytáčalo. Pokúšal som sa jej lásku získať aj naďalej, no stále nič. Dnes ráno som bol za ňou, chcel som ju chytiť za ruku a ona mi ju vytrhla. A potom prídeš za mnou ty...“ Neplakal, no bolo z neho cítiť rozhorčenie, smútok a trochu nenávisti. Moment. Nenávisť?
„Nenávidíš ma?“ Položil som mu jednoduchú otázku. Na odpoveď som si musel asi minútu počkať.
„Nie. Mám ťa rád. Nechcem, aby nás rozdelila láska k jednej žene. To by nebolo správne.“ Akosi ma jeho slová nepresvedčili. Zdvihol som sa.
„Nie. Nerozdelí nás.“

Prešli dva mesiace. Itachi sa so všetkým zmieril a vyzeralo to, že sa všetko vrátilo do starých koľají. S Mizuki som aj naďalej trávil čas a v jeden večer som jej navrhol, aby prespala u mňa. Potešila sa, no potom sa zahľadela hlboko do lesa a akosi posmutnela.
„Čo sa deje?“ Pobozkal som ju na krku.
„Len som si spomenula na rodičov,“ odpovedala prirýchlo. Privinul som si ju. Chúďa. Stratiť oboch rodičov naraz... Podobný výraz mala, keď sa stretla s mojou mamou.
Prišla večer. Ako sa dalo čakať, skončili sme v posteli. Zaspala na mojej hrudi. Chvíľu som sa ešte rozprával so Sozonushim a potom som aj ja som upadol do toho stavu, keď človek nevie, čo sa okolo neho deje a snívajú sa mu rôzne veci.
Zobudil som sa na chlad. Hmatal som okolo seba. Mizuki bola preč. Sadol som si.
„Mizuki?“ Pošepol som tme. Ticho. To ticho mi priam rezalo uši. Počul som len svoj dych. Prečo odišla? Urobil som niečo zle? Niečo sa jej nepáčilo a preto odišla? Vstal som a chcel som ísť ku oknu. Odhrnul som závesy. Svietil mesiac. Bol spln. V rohu miestnosti sa niečo zablyslo. Ihneď som sa dal do bojového postoja. Niekto tam stál a držal v ruke kunai.
Ninja mal na tvári masku a bol nižšieho vzrastu. Okamžite zaútočil. Vedel som ľahko vykryť jeho útoky. Všetko prebiehalo v maximálnom tichu. Útočník bol silný, tipoval som ho na úroveň jounina. Dostal som ho ľahko. Pritisol som ho o zem a kunai držal pri jeho hrdle.
„Teraz odhalím tvoju tvár,“ zasyčal som. Chcel som vedieť, kto sa opovážil na mňa, na Nanadaime Hokageho, zaútočiť. Uškrnul som sa a vyceril zuby. Ťahal som masku hore. Uvidel som bradu. Pokračoval som.
„Prosím, nie,“ ozval sa. Nebol to muž, „nerob to.“ Prosil ma ženský hlas. Ignoroval som to. Už ma nebavilo ťahať masku pomaly, tak som jej ju strhol jedným pohybom. Môj triumf z odhalenia nepriateľovej identity trval presne sekundu.
„Varovala som ťa.“ Zliezol som z nepriateľa, akoby bol nakazený morom.
„Ako... Prečo...“ Nechápal som.
Postavila sa a vzala kunai, čo mi vypadol, „musím dokončiť misiu.“
„Mizuki...“ Približovala sa a ja som sa pred ňou plazil na chrbte preč. Zastavila ma stena. Kľakla si a pocítil som chladnú čepeľ na krku. Hlasno som preglgol.
„Musím to urobiť. Odpusť,“ zatvorila oči. Na zem dopadli slzy, „nedokážem to.“ Kunai dopadol s hrmotom vedľa mňa, „priveľmi som sa do teba zamilovala.“
„Mizuki...“ Nič mi nedávalo zmysel. Toto je určite len zlý sen. Nočná mora, ktorá pominie s príchodom rána. No ja som nespal, „vysvetli mi – prečo?“
„Už je to jedno. Zabije ma.“
„Kto?“
„Poviem ti všetko.“ Zhlboka sa nadýchla a utrela si tvár vreckovkou, „všetko pekne od začiatku.“ Posadila sa vedľa mňa, „vybrali ma, aby som ťa zabila a získala Juubiho pre svojho pána. Je veľmi silný a s Juubim by sa stal novým vládcom sveta.
Vedeli sme, že po nás pôjdete. Vyšla som von z úkrytu, aby som na seba upútala tvoju pozornosť. Si taký predvídateľný, Sasuke... Všetko išlo podľa plánu. Snažila som sa ťa očariť a vyšlo mi to. Aj v Konohe som bola v kontakte so svojimi. Náš prvý bozk nebol pre to, že by som to chcela. Takmer sa prezradili, tak som musela odpútať tvoju pozornosť. Vtedy som bola ešte úplne pod šéfovým vplyvom. Až po mesiaci sa to začalo meniť. Dnes, keď som sa ocitla pri tebe tak blízko a ty si ostal maximálne nechránený... Áno, aj to, že sa mali rozísť tvoje a Itachiho cesty, aj to bol zámer, no akosi sa nevydaril. Dnes som ťa mala zabiť. Taká bola dohoda. Myslela som si, že to dokážem. Myslela. No pravda je iná. Nedokážem to a radšej umriem jeho rukou, ako by som ti mala niečo spraviť, čo i len skriviť vlas na hlave.“ Bola veľmi rozrušená a hovorila zmätočne. Vyrozumel som však podstatu veci a to bolo najdôležitejšie.
„Mizuki, keby si mi to povedala skôr... Viem ti pomôcť. Kto je tvoj šéf?“
„Neviem jeho meno, ale určite je z Uchiha klanu. Má sharingan. Je veľmi silný.“
„Uchiha...“ Nikdy som sa s nijakým nestretol. Otec mi o nich rozprával a dal mi meno po Sasukem Uchiha, jeho najlepšiemu priateľovi, ktorý mu v živote veľmi pomohol. Neviem techniku ich boja a Kakashi-san veľmi svoj sharingan nevyužíva.
„Uhm...“
„Ukáž mi cestu. Ideme za ním.“ Zdvihol som sa.
„Počkaj. Nebuď vzbrklý. Všetko treba naplánovať. A sami dvaja tam ísť nemôžme.“
„Zabúdaš, že som jichuuriki... a Hokage.“
„To je pravda. No sú to len slová a tie pre neho veľa neznamenajú. Je neporaziteľný. Ani nevieš, koľko ninjov sa už pokúšalo o jeho život.“
„Ja ho zvládnem.“
‚Ešte nevieš využívať moju silu, Sasuke.‘ Zamrmlal, ‚to dievča má pravdu.‘
„Zajtra vyrazíme.“ Rozhodol som.