Zrodení pre moc 15

„A sme tu.“ Naruto zastal. Ostatní sa k nemu rýchlo pripojili.
Sachi prudko zabrzdila, pričom mu položila ruku na rameno a naklonila sa dopredu. Ticho hvizdla, keď zazrela tu hĺbku pod nimi.
„Kaňon? Vážne?“ šomral Montaro a dlaňou si zaclonil oči pred slnečným svetlom. „Skládky boli obsadené? Močiare zablokovali? Pokiaľ viem, vedie tam aj cesta, nemusíme sa trepať cez kaňon.“
„Nemudruj, keď budeš poslúchať, možno ti kúpim lízanku,“ uškrnula sa Sachi a žmurka na Osamu.
Naruto stále hľadel dopredu, ale odpovedal.
„Tretia hodina, hliadka, pol kilometra. Druhá hodina, hliadka, kilometer. Siedma hodina, hliadka, šesto metrov.“ Rukou ukázal v priamom smere. „Dvanásta hodina. Hliadka až na hradbách. Päť kilometrov.“ Otočil sa dozadu s miernym úsmevom na tvári.
Montaro sa odvrátil a ruky si založil na hrudi.
„Jasné, jasné, nemachruj.“
„A čo teraz? Hĺbku odhadujem na päťsto metrov a šírku na tristo. Navyše nemôžeme priveľmi používať chakru, lebo by nás zachytili a mohli by utiecť alebo sa na nás pripraviť a spraviť to celé zložitejším...“
Ozval sa tichý prekvapený výkrik a Osamu preletel cez okraj kaňonu.
„Keď ja som bol mladý, decká držali klapačku a vedeli, kde je ich miesto.“ Montaro stiahol natiahnutú ruku, ktorou prudko strčil do Osama a pozrel sa na druhú stranu, pričom sa poškrabal na temene. Hneď nato sa aj on bez ďalších slov vrhol cez okraj.
„Zoberieš ma do náručia a skočíš so mnou cez okraj?“ Sachi sa zavrtela a vystreté ruky si zopla pod pásom. Otočila sa, hanblivo sa usmiala a pomaly zaklipkala viečkami.
Bee na ňu v šoku vytrieštil oči.
„Čo to...“ začala prekvapene, ale rýchlo sa spamätala. „Kde je Naruto?!“
Bee zdvihol ruku a vystretým ukazovákom ukázal na miesto meter od seba. Vo vzduchu sa tam vznášali drobné iskričky žiarivomodrej chakry.
Podráždene zasyčala a aj ona skočila.
Bee to bezmocne sledoval a nakoniec ich s povzdychom nasledoval aj on.

Naruto s ťažko utajovaným úsmevom hľadel na skupinku pred ním.
Osamu stál bokom od nich a každú chvíľu sa podozrievavo zahľadel na Montara. Ten ako jediný vyzeral spokojne a bezstarostne sa škľabil.
Narozdiel od Beeho, ktorý vyzeral byť znepokojený ich bezstarostným prístupom.
A Sachi...
Pravdupovediac nevedel, čo s ňou.
Tu jeho úsmev trochu povädol.
Všimol si jej pohľady, ktoré na neho vrhala, keď si myslela, že ju nevidí.
Nenútene pôsobiace letmé dotyky nasmerované voči nemu.
Nevedel, čo si o tom myslieť, nevedel ako reagovať.
„Mám priateľku,“ prehlásil v záchvate spontánnosti a hneď nato si pochvaľoval svoj nápad.
Až kým sa neozval Montaro, ktorý na chvíľu prerušil svoje rýpanie do Osamu.
„Výborne, až ti začnú rásť fúzy a budeš chcieť vedieť odkiaľ sa berú maličkí ninjovia, zájdi za mnou.“ Hneď nato sa otočil k Osamovi a pokračoval tam, kde skončil.
Bee, nevediac prečo, zrazu vyzeral ešte zúfalejšie a Sachi ako keby si to ani nevšimla.
„Myslím, že už by sme mohli vyraziť.“
Montaro razom spozornel a odvrátil sa od Osama, ktorý napriek jeho permanentne chladnému výrazu vyzeral, že sa mu uľavilo.
Sachi pokračovala.
„Podľa hlásení a toho, čo sme doposiaľ videli, je jasné, že celá dedina sa väčšinou skladá z odpadlíkov a nukeninov. Čo je ale najviac prekvapivé je rýchlosť, akou sa dokázali dať dohromady a podriadiť sa ich novému vodcovi, o ktorom ale nič nevieme.“
„Časť spôsobená technikami, ktoré ich vodca používa ako motivačný prostriedok. Mocné zvitky s pečaťami. Ich účinky sme mohli zažiť pri tom prekvapivom útoku smerovanému voči nám. Navyše k ich aktivácii stačia minimálne znalosti,“ dodal Osamu.
„To všetko by nebol problém, keby nezačali podnikať útoky voči ostatným dedinám. Zo začiatku ich cieľom boli rôzne transporty a bohatí cestovatelia. Jednoducho všetko, kde sa dali získať peniaze.“
„Ach, jasné, kagovia a ich drahé peniažky. Radšej na ne ani nesiahať,“ prerušil Naruta Montaro.
Vstal a zamračil sa.
„Prestaňte tu viesť rečičky. Všetci dobre vieme, že sme tu preto, aby sme ich vyvraždili. V najlepšom prípade do posledného. Áno, kagovia to ospravedlňujú tým, že v poslednej dobe začali pri ich prepadoch vraždiť. Ale ide tu hlavne o peniaze. A pečate a zvitky, ktoré má samozrejme každý z nás získať pre svoju dedinu. Taký tajný rozkaz, ináč máme prikázané ich zničiť, aby sa nedostali do rúk inej dediny.“
Ostaní mlčali, čím potvrdili Montarove slová.
Veselá nálada zmizla a rozdelili sa.
Vyrazili zabíjať.

Yuu nebol hlúpy.
Už keď za ním pred niekoľkými mesiacmi prišiel záhadný ninja s maskou na tvári a ponúkol mu príležitosť, aká sa neodmieta, vedel, že v tom bude nejaký háčik.
Ale neodmietol.
Po prvé vedel, že by to bola jeho smrť, už vedel priveľa.
Po druhé, predsa by sa nedostal k titulu najnebezpečnejšieho nukenina povojnových časov, keby nedokázal niečo vyťažiť z každej príležitosti.
Preto nebol prekvapený, keď mu začali hlásiť útoky na jeho mesto.
Mesto, ktoré s pomocou neznámeho vybudoval. Mesto plné vrahov, banditov, odpadlíkov a nukeninov.
V temnej sále ostal stáť oproti svojmu komplicovi, ktorý v obkľúčení desiatky jeho najlepších mužov neprejavoval žiadne známky nepokoja.
S ľadovo chladným pohľadom v očiach vykročil k Yuuovi.

„Iste budete súhlasiť, že by sme sebou mali hodiť, než moji štyria spoločníci dorazia až sem,“ prehovoril.
„Rušíte našu dohodu?“ uškŕňal sa Yuu.
„Tú ste porušil vy, keď ste začali zabíjať. Porušil ste moju podmienku, Yuu.“
Ninjovia vytiahli zbrane. Neznámeho sebavedomie ich trochu zneistilo, ale presila im dodala odvahu.
Yuu sa uškŕňal čím ďalej viac.
„Samozrejme, naša dohoda by aj tak, skôr či neskôr, skončila vašou smrťou. Len ste ma dohnali k menšej zmene plánov.“
„To od vás nie je veľmi čestné,“ podpichol ho Yuu.
„Spravil som horšie veci, ako je nedodržanie slova.“
Vtedy Yuu mávol rukou a jeho desiatka ninjov uskočila dozadu. Každý hodil na zem zvitok a sústredil do neho chakru, ktorá sa v tenkom vlákne do neho začala vpíjať a aktivovala pečať, ktorá pokryla celú podlahu žiarivo fialovými znakmi.
Neznámy zastal neschopný pohybu.
„Nebolo od vás múdre poskytnúť nám zbrane, ktoré môžeme obrátiť proti vám.“ Yuu sa víťazoslávne pozrel na svojich ninjov. Ja som vám hovoril, vyjadroval jeho pohľad a oni sa začali uškŕňať.
Yuu vykročil dopredu a bez stopy pochybností zastal pred maskovaným neznámym.
„Čo?“ priložil si ruku k uchu. „Žiadne poznámky? Nič?“ Ninjovia sa zasmiali a on sa uškŕňal.
„Poviem, vám, ako to teraz bude. Dám vám dole masku a dozviem sa, čo za blázna to ste, potom sa postaráme o tých zvyšných vonku. Máme už dlho pripravené všelijaké pasce, práve pre takéto príležitosti.“
Natiahol ruku po maske s dychtivým výrazom.
Vtedy jeho ruku zovrel maskovaný muž.
Vo vzduchu sa zvírila chakra. Miestnosť sa otriasla, znaky zmenili farbu z fialovej na modrú.
Yuuova osobná jednotka zrazu zistila, že sa nemôže pohnúť.
Muž pritlačil a bolo počuť praskot polámanej kosti, Yuu skríkol od bolesti.
„Bolo od vás veľmi pochabé predpokladať, že som s takouto možnosťou nerátal. Bolo hlúpe si myslieť, že obrátite moje pečate proti mne.“
Na jeho koži začala plápolať modrá chakra a miestnosť naplnilo temné dunenie.
Výkriky Yuuovej jednotky stíchli, v očiach sa im zračila číra hrôza a bolesť.
„Momentálne potlačujem každý ich pohyb. Dokonca aj tlkot ich srdca a pohyb pľúc.“
Ninjom sa postupne vytratil život z očí a neznámy uvoľnil techniku. Ich mŕtve telá popadali na zem.
Potom uprel svoju pozornosť na Yuua, ktorého stále držal za ruku a ktorý sa nemohol pohnúť.
„Aké sú len obmedzené možnosti ninjov bez skladania ručných pečatí.“
Pustil ho a zovrel ho za vrch hlavy. Uprene mu hľadel do očí a okolo dlane mu zaplápolala chakra.
Yuu začal vrieskať od bolesti.
„Desať strážcov transportu zlata. Bohatý obchodník s drahokamami, jeho žena a dve deti, ich šesť strážcov. Trojčlenný tím, ktorý vás mal vystopovať. Malá dedinka, cez ktorú ste prechádzali a len tak z rozmaru ju vyvraždili, štyridsať jedna obyvateľov. Karavána prepravujúca luxusný tovar, dvadsať ľudí. Karavána prepravujúca striebro, dvanásť ľudí,“ vymenoval a hlas sa mu mierne triasol.
„Ich smrť padá na moju hlavu rovnako ako aj na vašu. Lebo to ja som vám poskytol prostriedky k zoskupeniu nukeninov. Ja som vám poskytol informácie.“
Yuu neschopný sa pohnúť vydával neľudské výkriky.
„Ja s tým vedomím budem musieť žiť. Rátajúc každý život, ktorý mojou zásluhou vyhasol. Ale vy nemusíte. Pravdu povediac vám trochu závidím. Preto zomrite. Zomrite v bolestiach. Kričiac ako zviera sa ponorte do tej nekonečnej temnoty smrti.“
Yuu naposledy vydral výkrik cez zachrípnuté hrdlo a ochabol.
Muž uprel posledný pohľad žiarivomodrých očí na mŕtve telo pod sebou a pri odchode sa jemne dotkol steny, ktorou sa začali šíriť praskliny, ktoré vypĺňala modrá plápolajúca chakra.
Miestnosť sa za ním zrútila.