Zafarbený krvou

Je taký maličký, drobný, suchý a je ho tak veľa. V otvorenej dlani ho mám, pripomína mi všetko, celý môj život, chcel by so byť jeho časťou, súčasťou niečoho väčšieho, odpútaný od zeme, od miesta, od ľudí. Ale ja som tu a v dlani zvieram túžby, sny, bolesti, radosti, okamihy. Tie kratučké záblesky, ktoré sa mi zapísali ako spomienky do hlavy a do srdca.

V pieskovisku sa hrali deti, niektoré liezli na šmýkľavku a spúšťali sa, iné stavali hrady, kopali tunely, alebo sa len tak ohadzovali pieskom. To najdôležitejšie ale bolo, že všetky sa smiali. Ich úsmevy boli pravé pretože sa bavili, pretože neboli samé. Vlastne bol tu ešte jeden chlapec, sedel na okraji pieskoviska a s ostatnými deťmi sa nehral, bosými nohami prevaľoval piesok, cítil ako mu jednotlivé zrniečka prechádzajú pomedzi prsty. Pohľad mal upretý niekam neurčito pred seba, ako keby hľadel cez piesok, ktorý pred ním bol, až niekam do diaľok, niekam mimo tohto sveta.
Sedel tam a za ním slnko končilo svoju púť, osvetľovalo postavu chlapca až sa jeho vlasy sfarbili do oranžova, a slabé tiene sa ťahali od okolitých budov. Clapec tam stále sedel, nepohol sa, nik si ho nevšímal, nik na neho nehľadel, nik ho nevolal domov. Blúdil vo svojich myšlienkach sám, sám nielen tam, ale aj na tomto svete, pretože na túto otázku si nevedel odpovedať, alebo možno vedel, ale nechcel, nechcel uznať že jeho existencia, jeho ja, nemá nikoho. Bledými očami sledoval zapadajúcu ohnivú guľu, pálila ho v očiach, pálila ho rovnako ako ho pálili slzy, tie slané kvaky, ktoré už asi všetky vyčerpal.
K pieskovisku prišla skupinka ľudí, boli dospelí, zahalení od hlavy k pätám, iba ich oči ich prezrádzali. Každý mal za opaskom, alebo na nohe priviazanú kapsičku v ktorej nosili svoje vybavenie do boja. Bola to skupinka ninjov, ľudí vycvičených zabíjať, porážať nepriateľov, ľudí ktorých osud bol spojený s prelievaním krvi.
Chlapec stále sedel zahľadený do vlastných myšlienok a približujúcu skupinku si nevšímal. Deti ktoré s ním boli v pieskovisku a stále sa hrali, aj keď už slnko takmer zapadlo, tiež nevenovali pozornosť prichádzajúcim a venovali sa svojej zábave. Možno to bol len okamih, len taká malá chvíľka, možno keby vietor v ten deň nefúkal tak silno, alebo keby mraky mali iné tvary, možno keby sa posledný slnečný lúč nestratil, možno by to všetko bolo inak. Malá a bezvýznamaná túžba zmeniť to čo sa už stalo, ... stalo sa.
Smiech detí narušil zvuk, nepríjemný, tichý ako smrť, zvuk rotujúceho kovu rozrážajúceho vzduch ktorý mu stojí v ceste, zvuk po ktorom sa už nikto neusmieva. Ninjovia však bez zaváhania opakovali naučené pohyby až zaplnili priestor oddeľujúci pieskové ihrisko a ich, čiernym kovovým rojom. Posledná jazda na šmýkľavke, posledný tunel, posledná veža na hrade z piesku, posledné úsmevy a mŕtvolné ticho, ktoré vystriedalo smiech detí. Iba malé ručičky snažiace sa brániť pred chladnou oceľou prenikajúcou ich detskou obranou s precíznou presnosťou zabijakov. Možno, ale len možno keby všetko bolo inak, a možno keby osamelý chlapec nebol sám, možno keby malý úsmev pohladil jeho tvár a rozjasnil jeho prázdny pohľad, možno keby výraz vraždiacich ninjov bol trošku iný.
Malé detské postavy ležiace v piesku ako malé bábky na s odstrihnutými povrázkami, samé premenili sa na piesok s ktorým sa ešte pred chvíľou hrali. Zase ostal sám, len ten piesok ktorý sa pred ním zmenil na stenu aby ho uchránil, len tá prázdnota a nenávisť v očiach ľudí hľadiacich jeho smerom.
Piesok sa rozpadol a padol chlapcovi k nohám spolu s množstvom uveznených oceľových zbraní. Bolestný výkrik, výkrik spôsobený nie zranením tela, ale trhaním srdca, a po tvári stekajúce slané kvapky.
Prečo? Prečo mu vzali aj ten malý svet ktorý si v samote vytvoril, prečo ho tak nenávidia?
Neostalo mu nič, a tak keď oni pretrhli šnúrky jeho bábok, aj on pretrhne ich šnúrky, aby sa už nemohli hýbať, aby sa rozpadli. Natiahol malú trasúcu sa ruku a ich vydesené výkriky zanilki v prívale, ktorý si ich vzal do svojho náručia. Malá ruka váhala iba malý okamih, iba ten malý záblesk pochybností prelomený bolesťou zo samoty, dlaň sa zovrela v päsť a pretrhla tak akékoľvek spojenie s životom.
Ten piesok, rozpadli sa na piesok, na ten maličký, drobný a suchý, na ten mokrý a červený, zafarbený krvou.