manga_preview
Boruto TBV 09

_Krv predsa nie je voda!_ _02_

Krv predsa nie je voda!

Druha kapitola: Neodchádzaj!

Vošla do tmavej chodby. Takmer okamžite ja ovanul chladný vzduch ktorý páchol zatuchlinou. Vzduch bol ťažký a vlhký. Čoveka priam ťažil v hrudi. Jediným svetlom na chodbách bolo chabé mihotavé svetlo sálajúce z fakieľ na stenách. V slabom prievane oheň fakieľ akoby tancoval. Kitsune na krátku chvíľku zastala a zadívala sa na ten podivný tanec. Premýšľala nad tým či sa jej plán ktorý chystala vydarí. Ak nie skončí to tak ako celé tie roky. Márne bude tápať prázdnymi chodbami v zložitom komplexe labyrintu ktorý bol pravdepodobne vytesaný hlboko pod zemou. Ne raz ju musel Kabuto ťahať z kaše a zachraňovať pred nástrahami v labyrinte do ktorých padla.
Keby jej vtedy nedali tu prekliatu šatku cez oči. Možno by sa jej vtedy podarilo zapamätať si cestu von. Takto to však mohla iba odhadovať.

Ach Bože! Naozaj som celých tých päť rokov neopustila tieto prekliate steny?

Už pomaly zabúdala, aké to je hľadieť na krajinu zaliatu slnkom, či pozorovať hviezdy za jasnej noci. Počuť spievať vtáky, pozorovať ľudí v rušných mestách alebo plachú zver v lesoch. Tak veľmi jej to chýbalo.
Jej otec možno toto miesto zbožňoval no ona nie... bola iná ako on... našťastie...
Na konci chodby zahla doprava, pred ňou sa objavila ďalšia dlhá chodba. Kráčala ďalej a ďalej... Ešte zopár krát zahla. Cestou nikoho nestretla. Dokonca ani na jednej z chodieb, cez ktoré prešla, neboli dvere, až keď zabočila doľava. Na konci chodby boli jedne jediné dvere. Keď došla až k nim, opatrne položila dlaň okolo kľučky. Prsty sa jej samovoľne obkrútili okolo chladného kovu. Neotvorila ich. Započúvala sa do ticha, ktoré narušovalo iba

...kvap...kvap...kvap...

Nikdy ten zvuk nevnímala tak jasne, ako teraz a s takým odporom. Ako sa blížil ten deň, bola čoraz nervóznejšia a s tým aj podráždenejšia.
Už iba pár dní... iba pár...
No ani toto vedomie ju neupokojovalo. Celé roky ju predstava, že sa odtiaľto dostane, držala pri zdravom rozume, ale teraz to akosi nepomáhalo.
Žiť ako zviera zavreté v klietke! Ten pocit bol pre ňu horší ako samotná smrť. Zniesla by bolesť čokoľvek, no toto pre ňu bolo priveľa.
Stlačila kľučku a dvere sa pomaly pohli. Ťažké dubové dvere ticho zastonali. No v tom tichu naokolo to zaznelo ako výstrel.

Staré dvere, zatuchnutá chodba, tma, pavúky,...

To všetko jej pripadalo ako zo scenára nejakého tuctového strašidelného románu. Avšak v jej prípade to bola bohužiaľ realita. Zaťala zuby v márnom geste potlačiť zúfalstvo. Nahnevane drgla do dverí a tie sa ihneď otvorili dokorán. Chodbu okamžite zalialo jasné svetlo.
Všade naokolo boli poukladané sviečky, malé i veľké... Snažila sa udržiavať aspoň v jej izbe dostatok svetla. Tak isto to bolo aj kôli jej štúdiu. Ľahšie sa jej učilo ak aj videla na text v kížkach...
Jej izba bola zariadená skromne... Mala tam iba posteľ Malý stôl a stoličku a jednu skrinku, kde mala naukladané rôzne knižky. Väčšina z nich bola zameraná na liečenie zranení pomocou chakry. Všetky dostala od Kabuta.
Väčšinu z nich už poznala naspamäť, niektoré mala iba ešte z polovice preštudované. Kabuto jej so štúdiami často pomáhal. Učil ju praktiky, ako prevádzať správne jutsu tak aby nemusela plytvať chakrou a pri tom dosiahnuť čo najväčší efekt. Človek sa musí nejako zamestnať... a toto jej zaberalo dostatok času, aspoň sa nemusela stále zaoberať tým, že ju to vlastne väznili proti jej vôli. Vlastne, ak nad tým lepšie premýšľala... skoro všetok čas venovala štúdiu a tréningom. A to nie len s Kabutom, ale dokonca aj s jej otcom. Hoci ho nenávidela, tréningy s ním jej čosi prinášali. Vďaka nim mohla lepšie spoznať Orochimarove slabiny. Učil ju tomu, čo on vedel. Aj keď si dával pozor, aby pred ňou neodhalil celú svoju moc.
Na toľko nebol hlúpy. Stále si nechával zopár és ukrytých v rukávoch.
Najhoršie však pre ňu boli, keď ležala iba tak na posteli, keď nedokázala zavrieť oči a zaspať. Vtedy to pre ňu boli muky. Spolu s nočnými morami, ktoré ju prenasledovali ako tieň už celých päť rokov.

Dvere sa za ňou s rovnakým vrzgotom zabuchli. Bez akéhokoľvek varovania sa zvalila na posteľ. Drevená konštrukcia postele pod náhlou tiažou jej tela nesúhlasne zaprotestovala. Prázdnym pohľadom prezerala, už aj tak perfektne preštudovaný kamenný strop izby. Práve po ňom liezol obrovský pavúk. Sledovala jeho rýchlu prácu nôh. Mal ich osem a predsa ich zvládal všetky bez chyby s akousi gracióznosťou ktorú si iba málo ľudí všimlo.

Radšej by som bola nim...

Prebleslo jej mysľou.

Aspoň by som tu nemusela byť zavretá ako nejaké nebezpečné zviera... Ak by som mala odvahu, ak by som bola schopná zabiť ho...
Nie!... To predsa nejde! Nie som ako on! Nie som ako Orochimaru...!
Alebo áno...?

Celím jej telom prešiel akýsi chlad. Bola ako on? Len preto, že mala jeho krv? Mala v sebe niečo z neho? Možno to tak bolo... Možno naozaj bola ako ona iba to ešte nedala najavo... Možno skutočne mala v sebe tu zlobu, tu chladnokrvnosť a chuť vraždiť iba pre zábavu... Zaťala dlane v päste. Oči ju štípali od potlačovaných sĺz.

Prečo mama? Prečo?

Nebola to otázka skôr výčitka. Hoci svoju matku nadovšetko milovala, nikdy jej neodpustila, že jej otcom bol práve on!
Ako mohla?! Prečo?! Čo ju k tomu priviedlo... či donútilo?
Na túto otázku – tak ako na mnohé, ktoré jej vírili hlavou - nedostala odpoveď. Jej matka už nežila a Orochimaru sa tejto téme vyhýbal ako čert svätenej vode.
Kitsunine pochmúrne myšlienky vyrušilo slabé zaklopanie.

Tri krát...

Nato sa takmer ihneď otvorili dvere a dnu vkĺzla vysoká postava muža. Muž sa obozretne poobzeral po chodbe, či tam nikto nie je, kým ich nezavrel. Dbal na to, aby nevydali moc hlasný zvuk. Keď už boli bezpečne zavreté s výdychom úľavy sa o ne oprel chrbtom. Bol to Kabuto. Očami sledoval Kitsune rozvalenú na posteli. V očiach sa mu objavili šibalské iskričky. A ešte čosi, čo nevedela definovať. Bol to akýsi obdiv...
„Také vrelé privítanie som teda nečakal.“ Huncútsky na ňu žmurkol. Kitsune sa rozosmiala. Chytila vankúš, ktorý mala nad hlavou a hodila ho po ňom. Kabuto sa však stihol vyhnúť letiacej hrozbe a vankúš naprázdno narazil do dverí a bol by sa zviezol na zem ak by ho včas nezachytil. Neváhal a paľbu jej ihneď odplatil. No tento krát sa vankúš trafil do svojho cieľa. Kitsune sa akosi nechcelo pohnúť a tak iba zavrela oči a počkala si, kým nepocíti slabý úder vankúša na jej tvári. Vyhrabala sa spod neho zatvárila sa namosúrene.
„Si protivný! Vieš o tom?!“ Neprestával sa uškierať.
„Ja viem, práve preto ma tak vrúcne miluješ, nemám pravdu?!“ Pri tom si sadol na kraj postele. (Byť ním tak to nerobím, uťahovať si z baby a pritom byť v dosahu nie je veľmi múdra kombinácia xD...)
Kitsune zahrala perfektne, že sa začala dusiť.
„... eh...eh... Teba?! Ani keby mi mali za to platiť!“ Kabuto si založil urazene ruky na hrudy.
„Tak to si zapamätám. Pretože ma to nesmierne ranilo...“ Kitsune to už nevydržala a rozosmiala sa z celého srdca. Bol to šťastný smiech, ktorý u nej dokázal vyvolať iba on. Spokojne pozoroval jej rozžiarenú tvár. Keď sa smiala vyzerala ešte krajšie ako obvykle. Rád sa na ňu díval, keď sa smiala. Vedel prečo to tak bolo, no nemal odvahu si to priznať sám pred sebou, pretože sa bál, že by sa potom vzťah medzi nimi zmenil a to nechcel.
Kitsune po chvíľke zvážnela... Kabuto vedel, čo bolo tou príčinou.
„Máš to?!“ Prikývol. Obaja vedeli o čom je reč. Rukou siahol hlboko do kapsy.
„Si si istá, že to chceš spraviť?“ Kitsune zobrala opatrne do rúk malí kúsok poskladaného papiera, ktorý jej neochotne podával. Začala ho ihneď rozkladať.
„Naprosto! Už to tu dlhšie nevydržím. Už nevládze, pochop to prosím ťa!“ Kabuto si v nervóznom geste napravil okuliare. Okrúhle sklenené sklíčka sa zaleskli oranžovo-žltým odleskom.
„Vieš, že to chápem... ja iba... nechcem aby si to spravila. Je to nebezpečné a tak isto... Už to tam nie je také ako kedysi. Život tam vonku sa zmenil. Okrem toho, budeš.... budeš mi tu chýbať... “ Kabuto sa radšej odmlčal.
Kitsune stiekla osamelá slza po líci. Zadívala sa m hlboko do očí...
„Budeš mi veľmi chýbať.“ Šepla do ticha, bez varovania sa naňho vrhla a silno ho objala. Kabuto sa iba ponad jej plece trpko usmial...

Dvere sa za ním znova zavreli, no neodišiel ostal pred nimi stáť. Prázdnym pohľadom pozeral na staré drevené dvere, videl však čosi iné. Mladú ženu ležiacu schúlenú na posteli v klbku. Spala a jej hruď sa pomaly dvíhala a klesala pri pravidelných nádychoch a výdychoch...

Za tie roky si ju obľúbil. Ukázala mu, že život má aj iné stránky ako tie, čo doteraz spoznal. A za to jej bol nesmierne vďačný. Zvykol si na ich dlhé rozhovory a tréningy. Na ich uťahovanie si navzájom zo seba. Či iba keď len tak vedľa seba sedeli opretí chrbtami o seba a mlčky zahĺbený každý do svojich myšlienok. Bolo jedno čo robili, bolo jedno o čom sa rozprávali, či boli ticho alebo sa hádali... Vždy bol nesmierne rád, že ju má nablízku. A teraz? Mala odísť a nechať ho tu samého? Po tom všetkom, čo spolu prežili? No na druhej strane chápal, prečo chcela odísť, ona sem nikdy nepatrila a nikdy ani nebude. Tým si bol istý. Bola priveľmi živá a čestná na to, aby dokázala žiť vo svete ktorý tak zbožňoval jej otec. Každý deň strávený v tejto temnote z nej čosi odumieralo... Videl to na nej, aj keď sa to snažila všemožne ukryť. Tak isto videl, že nie je taká chladná ako sa zdala iba sa na to hrala, aby sa uchránila pred týmto svetom, aby ju nepohltil do svojich útrob...
Hoci si to odmietal priznať, pretože vedel, že by ho to iba viac ranilo... miloval ju...

Po prvý krát v živote skutočne niekoho miloval celým srdcom...

Poznámka autora: A pokračko je na svete... Laughing out loud

4.4
Průměr: 4.4 (5 hlasů)

Kategorie:

Volby prohlížení komentářů

Vyberte si, jak chcete zobrazovat komentáře a klikněte na "Uložit změny".
Obrázek uživatele Fňu
Vložil Fňu, St, 2009-02-18 20:09 | Ninja už: 6046 dní, Příspěvků: 6029 | Autor je: Prodavač v květinářství Yamanaka

Kitsune a Kabuto... Mno... Pekný párik to môže byť xDD
Proste ksvelý dielik Eye-wink


Autori poviedok čítajte Pravidlá FF!! Smiling
Inak vaše poviedky skončia na našom externom blogu ^^
A takisto čítajte aj Důležitá sdělení pro spisovatele a čtenáře FanFiction!!!
Ak si nie ste istí písaním, nájdite si nejakú betu - Inzertní FF nástěnka.

----
Čiarka, taká maličkosť, ale dokáže úplne zmeniť význam vety.
Nezabúdajte na to.


Obrázek uživatele Liang Konehama
Vložil Liang Konehama, Pá, 2009-02-20 22:20 | Ninja už: 5955 dní, Příspěvků: 465 | Autor je: Prostý občan

Sory no ale nepredbiehaj... Laughing out loud