Čo je skutočnosť?

Sasuke vyskočil na strom a rozhliadal sa po slizkom nepriateľovi. Už sa netriasol strachom, ako tomu bolo pred chvíľou. Už sa nechcel ocitnúť v bezpečí. Už nechcel utiecť.
Teraz chcel len jediné – zabiť toho hada. A prečo? Aby zdokonalil svoje schopnosti. Aby bol schopný pomstiť rodinu. Aby bol schopný zabiť Itachiho.
Začul mierne šuchnutie. Hneď otvoril svoje oči plné krvi. Rozbehol sa po mohutnom konári a vrhol sa do priepasti za neustáleho vydychovania plameňov, ktoré smerovali na miesto, odkiaľ začul to tiché šuch.
To miesto ovládol oheň, teda aspoň to tak zo začiatku vyzeralo. Pomaly z neho vystupovala postava, na tvári ktorej svietil úsmev. Neustále sa oblizovala svojim dlhým jazykom.
„Ty ešte žiješ.“ vydýchol Sasuke nemôcť uveriac, že jeho nepriateľ stále stojí na nohách.
On však so spokojnosťou riekol:
„Aká úžasná sila...“

„Stop! Stop! Stop!!! Koľkokrát som ti povedal, že musíš znieť viac ssslizky?! Musíš tam dať to sss: Úžasssná sssila. Chápeš?!“ zreval režisér zo svojej stoličky, z ktorého úst pri tom sss vytryskovali kvapky kávy zmiešané so slinami. Vstal a poklepkal „Sasukemu“ po pleciach: „Priuč sa niečo od tohto mladého herca. Má ešte len dvanásť, ale už ťa vo výrazoch predbehol.“
Mladý Claudius sa hrdo usmial a povýšenecky pozrel na Sida, ktorý ponížene klonil hlavu. Po všetkých tých lichôtkach režisér znovu zasršal:
„A znova!!!“

Áno, znova. Furt len dookola to isté. Opäť sa musím vydriapať na ten hnusný umelý konár, čakať, kým si to decko hrá svoje naučené frázy, nakoniec prejsť cez domnelý oheň a riecť vetu, najviac dve, kým ma ten tučný režisér znovu nepreruší, lebo chcel vidieť alebo počuť niečo iné.
A znova, a znova...
Je to hrozné. Furt len opakujeme to isté, až kým to nie je podľa predstáv akéhosi vykŕmenca.
Túto odpornú prácu by som aj prestal robiť, ale potrebujem peniaze (kto by ich nepotreboval?), ale ja ich skutočne potrebujem. Totiž, moja chorá stará matka sa musí starať o kopu hladných krkov – mojich súrodencov, a keďže som z nich najstarší, musím zarábať.
Nemyslite si, že som navštevoval akési herecké školy. Priznám sa, že som nevyšiel ani základnú. Prečo? Dôvod je jednoduchý: musel som pracovať.
Makal som najprv v kuchyni umývajúc tie tanieriská, z ktorých žrali tí vykŕmenci. Boli mnohokrát takí prežraní, že nechali aj polovicu porcie na tanieri. Tajne som bral tie zbytky jedla, veď tým prežratým prascom nebude chýbať trocha omrvín, ale raz ma načapal majiteľ. Nazval ma špinavým zlodejom, zbil a vyhodil na ulicu.
Keď som prišiel domov bez jedla a ešte k tomu s oznamom, že som prišiel o prácu, deti sa rozplakali, že nebudú mať čo jesť, a matka do mňa nakričala a taktiež ma zbila, lebo som prišiel o prácu, ktorú mi ona krvopotne zariadila.
Potom som musel drieť na stavbe, ale keďže videli moju chudorľavosť, nedávali mi až tak zabrať. No to sa odrazilo aj na peniazoch, ktoré som zarobil...
Vracal som sa raz neskoro v noci unavený domov, keď vtom som zbadal svetlá. Hneď som za nimi šiel a videl toľko blahobytu, toľko jedla, toľko všetkého...
Lákalo ma to sťa lampa muchu, ktorú nakoniec lampa zabije.
Šiel som ta ani omámený a bolo mi jedno, čo stane sa mi. Ovládal ma hlad, nie myseľ.
Došiel som k prvej mise a jedol. Čo jedol, žral! Všetky oči okolostojacich sa upreli na otrhanca, čiže na mňa, ale mne boli všetci ukradnutí. Oni sa takto môžu prežierať deň čo deň a ja ani jeden? Ani jeden deň nemôžem okúsiť slasť ich dní?
Ako som tak pchal do svojich hladných úst, pristúpil ku mne jeden tučný pán a ponúkol mi prácu, ktorú robím dodnes. Neviem, či som urobil dobre.
Možno predsa len skončím ako tá mucha...

„Kde sa flákaš, Sid?!“ zreval režisér, prerušil moje zmýšľanie a vrátil ma do prítomnosti.
„Prepáčte, prepáčte... Už sa budem sústrediť.“ povedal som hraným hlasom pokorného služobníka a opäť som sa schoval do lístia umelého stromu, odkiaľ som sledoval toho krpatého horenosa, ktorý bol hviezdou hereckej školy a teraz je hviezdou tohto seriálu a taktiež hviezdou medzi ľuďmi. Každý je doňho zbláznený, každý ho obdivuje a chváli.
Ale prečo? Veď má úplne iné vlastnosti, než v seriáli. Ani nevie bojovať – všetko sú to kaskadéri...
Čo je vlastne ten „Sasuke“? Len výmysel akéhosi bachratého režiséra. Ľudia obdivujú tento výmysel, túto hru, ale pritom nevidia pravú tvár... Jeho považujú za krásneho statočného záchrancu, ktorý bojuje za svoj cieľ a mňa za hnusného slizkého zlosyna...
Skutočnosť je však iná. On je rozmaznané všehochtivé decko a ja som len chudák, ktorého osud tvrdo bije.
Ale asi sa s tým budem musieť zmieriť.
Vo svete nosí každý kopu masiek a nikto nevidí skutočnú tvár.
Takto som stratil svoju tvár menom Sid a ostanem navždy známy ako Orochi-
„Orocimaru, na scénu!“