Útek 1 (Naruhina)

Šla som sa prejsť po Konohe, keď som ho stretla na jeho obľúbenom mieste.
Naruta Uzumakiho- moju jedinú lásku, ktorú veľmi milujem, ale on si ma veľmi nevšíma.
Tak ako vždy aj teraz sa mi roztriasli ruky a cítila som ako mi horia líca.
Dnes vyzeral ešte krajšie než inokedy, teda ak to ide. Mal čiernu kravatu, biele sako, ktoré zvýrazňovalo jeho dokonalú postavu a dlhé nohavice takisto čiernej farby. Jeho anjelské plavé vlasy mu viali vo vetre a jeho belasé, priam nebeské oči pohliadli na mňa.
Myslím, že keby tam nebol ten pult, asi by som omdlela, preto som sa rýchlo oprela a prisadla som si k nemu.
„Ahoj, Hinata-chan,“ pozdravil ma a jeho úsmev odhalil tie krásne biele zuby.
Chcela som ho pobozkať, alebo sa ho aspoň dotknúť, no moja najhoršia vlastnosť, plachosť, opäť panovala.
„Ahoj, Naruto-kun,“ sklopila som zrak.
Objednala som si tiež Ramen a tvárila som sa, že si ho nevšímam, no periférne som videla ako približoval ruku k tej mojej.
Nakoniec sa ma dotkol a ja som sa na neho s nádejou otočila.
„Ach, prepáč,“ povedal a červenal sa.
Neviem, či to bola náhoda, alebo to urobil schválne, no bola som šťastná.
„To nič, mne to nevadí... môžeš..“ zašepkala som.
Cítila som jeho pohľad.
„Ako?“ spýtal sa a približoval sa.
„Že môžeš-“
„Rýchlo, Naruto, volá ťa Hokage!“ zakričal za nami Kakashi- sensei, až nás oboch myklo.
Nič proti Kakashimu nemám, no vtedy by som mu asi aj jednu vrazila.
„Nemohlo by to počkať? Mám tu niečo omnoho dôležitejšie,“ kútikom oka sa na mňa pozrel.
Nemohla som to vydržať a oči som sklopila. Bolo mi strašne teplo.
„Nie, Naruto. Ver, že dôležitejšie než toto nie je nič. Choď za Hokage,“ nariadil.
„No, uvidíme sa neskôr, Hinata-chan,“ usmial sa tým svojím príťažlivým úsmevom.
„Ahoj, Naruto-kun,“ šťastne som odpovedala a už som iba sledovala ako odchádza.
...

Tsunade si Naruta zavolala, aby mu oznámila, že v Konohe sú Akatsuki, aby si dával pozor a chodieval von len v nutných prípadoch a s doprovodom.
On však použil Kage bunshin, tak odlákal pozornosť a ušiel.
Poznám ho, vedela som, že šiel s Akatsuki bojovať sám, pretože nechcel, aby niekto obetoval kvôli nemu život.
Dostali sme misiu, ktorú som si zúfalo vyžiadala. Mali sme ho priviesť späť.
Veľmi som sa o neho bála, či sa mu niečo nestalo. Celou cestou som myslela iba na neho.
V našej jednotke som bola s Kibom a Akamarom, ktorí nás viedli k nemu podľa čuchu, Shinom a Kakashim, naším veliteľom.
„Už sme blízko,“ povedal Kiba.
Moje srdce poskočilo radosťou.
Po približne 2 hodinách sme došli na miesto pachu, no nikto nikde nebol. Na zemi sme našli akurát jeho mikinu, ktorú som opatrne podvihla a pričuchla som si k nej. Voňala tak ako on. Určite nastražil pascu, no rozhodli sme sa preskúmať okolie.
Šla som hlbšie do lesa a zdalo sa mi, že som videla nejaký pohyb.
Vtedy však za mňa niekto skočil a prikryl mi rukou ústa.
Kričala som, no môj hlas bol tlmený a nemohol ma nikto počuť. Kopala som nohami do strán a rukami som sa snažila dlaň na ústach strhnúť, keď vtom sa mi pri uchu ozvalo šepkanie:
„Hinata-chan, neboj sa. Neublížim ti. To som ja, Naruto.“
Vtedy som stíchla a prestala som sa brániť. Spustila som ruky a čakala som. Bolo to krásne cítiť jeho ruku na ústach a cítiť jeho vôňu a dych tak blízko seba. Vedela som, že mu môžem veriť, a keď to videl pomaly mi ústa odkryl.
„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť, ale nechcem, aby ma našli,“ povedal potichu.
Otočila som sa. Stála som oproti nemu celá šťastná, čo sa práve stalo.
„A ja? Ja ti nevadím?“ spýtala som sa potichu.
„Nie, veď preto som sa ti ukázal. Sme tu sami,“ povedal s úsmevom a chytil moju roztrasenú ruku.
„Môžeme dokončiť to, čo sme minule začali,“ pomaly sa približoval a videla som ako sa mu červenajú líca. Moje srdce sa rozbúchalo ešte viac, aj keď neviem, či to ešte šlo a jeho pery boli čoraz bližšie k tým mojím.
Neverila som, že je to pravda, a keď ma pobozkal, celá červená som odpadla.
„Hinata-chan!“ povedal vystrašene, ale našťastie ma včas chytil.
„Si v poriadku?“ spýtal sa držiac ma v náručí.
Otvorila som oči.
Bolo to ako vo sne o anjelovi vo svetle lúčov slnka, ktorý sa o mňa bál.
„Len so... Prišlo mi nevoľno,“ povedala som uhýbajúc sa tým očiam.
„Z čoho? Nie si zranená? Máš dosť tekutín?“ ako sa ma starostlivo pýtal, bol veľmi rozkošný.
„Nie, to z teba,“ zašepkala som.
Usmial sa a chcel ma pobozkať znovu, no vtedy sme niečo začuli, a tak sme vstali a on ma ťahal preč.
„Prečo nejdeš s nami?“ spýtala som sa.
„Nedovolím, aby za mňa bojovali ostatní, zatiaľ, čo ja si budem hovieť v bezpečí. Ak chceš, Hinata, tak choď a ... Môžeš im povedať, kde som.“
„Nie, ja im to nepoviem, keď to nechceš. Len chcem, aby si šiel s nami dobrovoľne...“
Naruto zastal.
„Nemôžem, kým ich neporazím.“
„Ale-,“
„Hinata-chan,“ zašepkal a pomaly sa ku mne približoval.
Nežne ma pobozkal a zároveň ma pohladil rukou po tvári.
„Uvidíme sa neskôr,“ usmial sa, keď sa odtiahol a bežal preč.
„Hinata, bol tu?“ spýtal sa Kakashi.
„Iba jeho klon a ten zmizol,“ zaklamala som.
„Najbližšia jednotka nám príde na pomoc, čo najskôr.“
Vtedy ku mne skočil Kiba.
„Videl som ho. Je niekde tu!“ kričal.
Všetci sa rozbehli a ja za nimi. Kakashi ho uvidel na strome a klonom ho chytil.
„Ty si im povedala, že si ma videla?“ spýtal sa ma nie obviňujúco, no ani nie šťastne.
„Nie, Naruto-kun, to by som nikdy neurobila,“ povedala som dívajúc sa mu do očí a on sa usmial.
„Takže...“ Kakashi už mi zrejme šiel vyčítať, že som im nič nepovedala, no Naruto ho prerušil:
„Ako ste ma našli?“ spýtal sa.
„Videl som vás. Spolu...“ povedal Kiba a pozrel sa na mňa ublížene.
Trochu ma to zamrzelo, no Naruto sa na mňa stále usmieval, čím ma upokojil a potešil.
Vtedy prišli Sakura, Sasuke, Neji a Yamato.
„Naruto! Ihneď poď s nami domov!“ kričala Sakura.
„Nie!“
„Naruto, dostali sme najnovšiu správu od Tsunade, že Akatsuki už v Konohe nie sú!“ ozval sa Yamato.
„Čože?“ spýtali sme sa skoro všetci prekvapene.
„A je niekto zranený? Bojovali s niekým? A kde sú teraz?“ spýtal sa Naruto.
„Pár ninjov utrpelo ľahké zranenia, ale momentálne ani netušíme, kde sa Akatsuki nachádzajú!“
„Takže, Naruto, nerob blbosti a poď domov!“ kričala Sakura.
„No dobre! Nezmätkuj hneď, Sakura!“ Naruto skočil dole blízko mňa a opäť sa mi rozbúchalo srdce, tak ako vždy, keď som pri ňom.
„Tak misia je splnená, môžeme ísť,“ spokojne zahlásil Kakashi, tak sme vyrazili.
Čakala som a tešila som sa, že sa ma dotkne, alebo aspoň pôjde so mnou, no on šiel so Sakurou a zrejme sa s ňou dobre bavil. Vtedy mi došlo, že môj sen sa už asi skončil. Aspoň ma pobozkal a na to nikdy nezabudnem. Určite si niekoho neskôr nájdem a jeho už hádam prestanem milovať. Stačí len pretrpieť túto bolesť, aby bol on šťastný. Len prečo nemôžem udržať slzy a moje srdce ma tak bolí?
Keď pri nej sa tak usmieva. Ja ho určite nikdy takto nerozveselím.
Nemôžem sa na nich ďalej pozerať.
„Kakashi-sensi, ja... Potrebujem si niečo vybaviť, tak sa odpojím, dobre?“ povedala som rozochveným hlasom prvú výhovorku, čo mi napadla.
Všetci zastali. Nechcela som pútať pozornosť, ale díval sa na mňa aj on.
„Ale čo také? A sama?“ čudoval sa Kakashi.
„Áno, mne to nevadí,“ snažila som sa o úsmev, no oči ma ešte trochu pálili.
„Ja neviem, Hinata...“
„Ja s ňou pôjdem,“ vykríkol Naruto.
Tak toto som už nechcela vôbec.
Nechcela som mu pokaziť radosť a obťažovať ho a takisto som sa bála, že keby sme spolu boli sami, povedal by mi, aby som na neho zabudla, lebo miluje Sakuru alebo niečo podobné.
No na druhej strane som si predstavila ako by sme spolu boli samí.
„Nie, nemusíš ísť, Naruto-kun, ja pôjdem sama,“ naliehala som a opäť sa mi rozbúchalo srdce.
„No, to určite! Nenechám ťa ísť samú! A nejdem sa s tebou hádať!“ povedal odhodlane.
Kakashi a ostatní očividne nevedeli, čo majú robiť, keďže našou úlohou bolo priviesť Naruta. Cítila som sa za to vinná, tak som sa rozhodla, že si radšej pretrpím tú bolesť a pôjdem ďalej.
„No, rozmyslela som si to... Môžeme ísť,“ povedala som a vykročila som.
Všetci prekvapene šli za mnou.
Už sa Sakure našťastie nevenoval a celú cestu sme šli mlčky.
Už bol večer, tak sme sa na noc utáborili niekde pri rieke.
Postavili sme stany a Yamato rozložil oheň.
Všetci jedli a Naruto bol opäť s ňou.
Lenže teraz mu Sakura dala ruku okolo ramien a ja už som to nevydržala. Bežala som k rieke a sadla som si na breh. Po tvári mi začali stekať slzy.
Niečo som začula a nechcela som, aby ma niekto takto videl, preto som sa otočila viac chrbtom.
„Hinata, čo sa deje?“ spýtal sa ma ON.
Zase sa mi rozbúchalo srdce. Neodpovedala som. Nemohla som. Určite by som sa rozplakala.
„Hinata-chan,“ zašepkal a otočil si ma tvárou k sebe. Teraz, keď som videla tie krásne modré oči, to bolelo ešte viac.
„Hinata-chan, čo sa stalo?“ spýtal sa s obavami a ja som ho musela pobozkať.
Objal ma a tlačil ma k sebe.
„Čo sa...“
„Ďakujem, za pekný bozk, ale viem, že je posledný,“ povedala som potichu.
Prekvapene sa na mňa pozrel: „Posledný? Čo?“
Zdalo sa mi, že sa mu zachvel hlas.
„Áno, viem, že ma nemiluješ a nevadí mi to,“ usmiala som sa.
Chvíľu bolo ticho.
„Čo? Po-po- počkať, ty akože si to.. že plakala, kvôli tomu... kvôli mne? Že ťa nemilujem?“ rozžiarili sa mu oči.
Bol taký zlatý, keď koktal.
Prikývla som. Chytil mi bradu a dlhú krásnu chvíľu ma bozkával.
„Ako ti napadlo, že ťa nemilujem?“ spýtal sa ma, keď sa na chvíľu odtiahol.
„Lebo si stále so Sakurou a mňa si nevšímaš!“ snažila som sa nepovedať to vyčítavým tónom.
„Ale, to ona za mnou chodí a pripadá mi neslušné, ju vyháňať. A čo sa týka toho, že si ťa nevšímam, je to len preto, že som myslel, že so mnou nechceš byť, ale môžeš. Teda, ak chceš,“ začervenal sa.
„Takže ju nemiluješ?“ s nádejou v hlase som sa spýtala.
„Ona je kamarátka. Netvrdím, že s ňou nie je zábava, ale milujem iba teba,“ zašepkal a potom ma pobozkal.
...