The Uchihas
Poznámka: Napísané je to tak, že I, III, V a VII sú Itachiho myšlienky. Potom II, IV, VI a VIII sú Sasukeho myšlienky a posledná IX je také zhrnutie (len aby ste sa vyznali...).
Sedím pod stromom košatým,
na oblohe hviezdy tancujú,
biela luna svieti a tým,
čo by radi cítili to, čo ja
... nechcite to zažiť.
odzrkadľuje sa smrť mnohých,
čo boli nevinní,
čo nič nespáchali,
čo len život svoj žili
a nič zlé nespravili,
zabiť som musel...
meč sa leskne.
Nič už nezmyje môj hriech...
brata môjho milého,
ale zabezpečil som mu život
plný bolesti,
plný nenávisti,
plný strachu,
čo som vôbec nechcel.
...a pravdu musel som umlčať.
Oddal som sa diablovi,
ktorý ma s radosťou prijal
a teraz požiera moje vnútornosti.
Áno, bolí to, ale nie tak veľmi,
ako to, čo iným som spôsobil.
Celý klan padol mojou rukou,
rukou tou krvavou.
...ale inak som nemohol...
Radšej zomrieť, ako stále žiť život,
čo som iným odoprel.
Vyťahujem meč
a namierim ho k hrudi
už pripravený bodnúť...
meč zobral a rozlomil,
bielymi krídlami zamával
a svoju tvár mi ukázal.
„Sasuke!“ zhíknem.
On sa len usmeje a opäť zmizne.
Nezomriem rukou svojou,
ale počkám si naňho...
ktorý zmietne zlo zo sveta,
ktorý ma skolí,
a je ním brat môj milovaný...
Pomsta, túžim po nej ako smädný po vode...
Pomsta je to jediné, čo mi ostalo...
Pomsta je to jediné, na čo viem myslieť...
...nič ma už nedokáže zachrániť...
Touto cestou tŕnistou kráčať musím,
nech robím, čo chcem.
Často pokúšaný som
návratom do rodiska môjho,
ale musím splniť sľub,
čo som si dal.
Pomsta, náplň života môjho.
Pomsta k vrahovi rodiny mojej.
Pomsta k Itachimu.
Dnes zniesť ho zo sveta túžim.
Na nič iné ani myslieť nemôžem.
Nikto mi už v tomto nepomôže...
sen ten krvavý,
kedy stal som sa sirotou.
Veď sme boli kamoši, bratia!
Prečo si mi to spravil?
Sľúbil si, že ma ochráni
a nie opustíš!
Sľúbil si...
Sľúbil...
...“
Už nadišiel deň môj radostný,
kedy sa opäť so Sasukem stretnem...
Konečne, on ma odtiaľto vyslobodí
a taktiež odíde spokojný z pomsty...
Áno, bude to radostný deň pre nás oboch.
lásku k nemu skrývať
a tváriť sa chladne,
sťaby vážne bol som nepriateľ jeho.
žiariaci ako Slnko na nebi.
V rukách jeho meč sa leskne...
Neprejav city!
Bo spozná, že všetko bol len klam!
Nie!
Žiadny úsmev!
Nič!
Len chlade stoj!
Hrozný to pocit pre mňa,
akoby ma šlo roztrhať.
ako rád by som sa s ním opäť hral,
ako rád by som sa domov vrátiť chcel.
...nemôžem...
nech necítim tú hroznú bolesť.
Už prichádzam k cieľu vysnívanému,
na ktorý mnoho rokov čakal som.
Konečne splním svoj sľub,
že ten vrah hrozný zomrie...
On v temnote tam stojí.
Kŕdeľ havranov kol neho sa hemží
a jeho tvár kamenná,
tvár, čo nič nevníma
a srdce, čo nič necíti...
Taký vrah odporný!
Tasím meč svoj,
ktorý ho určite skolí.
no vtom sa mi v mysli vybaví,
ako sme sa bavili,
ako sme trénovali,
ako sme stvárali voloviny,
...nie!
To je už dávna minulosť,
o ktorej pochybujem,
že bola skutočná.
ktorú musím naplniť...
Už mečom na mňa mieri,
mečom spravodlivosti,
ale útočiť musím tiež.
Istý si musím byť,
že silný je dosť.
...a tak môžem pokojne odísť...
Ja som len sharinganom pohol
a na havrana sa zmenil.
No on taktiež oči použil,
v ktorých som Mangekyo nezbadal...
že neskolil priateľa najlepšieho,
ako som to ja urobil.
Má srdce, áno má.
Nie ako ja, ako zviera.
Srdce moje už diabol požiera,
so svojím bratom bojovať musím.
Genjutsu vs. Genjutsu.
Boj to bez víťaza.
Taktiku zmeniť musím...
Shuriken,
milióny shurikenov
naňho hodil som
vo viere, že vyhne sa im.
...aj v tomto skvelý je.
Ak ich zvládne,
odísť môžem v pokoji.
Tsukuyomi
Amaterasu
Susanoo
...a on stále pevne na nohách stojí.
Obaja bez chakry ostali sme,
sťa bojovníci bez zbraní.
Oko mi už plače krvou.
Pristupujem k nemu pomaly,
krôčik za krôčikom...
čo mu spraviť mienim.
Neboj sa, nič to nebude...
Predávam ti Mangekyo, za to,
že nesklamal si ma.
Toto ťa ochráni...
a usmial sa naňho.
Sasuke...
Rozbehnem sa k nemu,
bodnem ho do rebier...
...až príliš jednoduché to je.
Aktivujem sharingan mocný,
vtom mi uletí zmenený na havrana,
uletí sťa zbabelec!
Nie, ty nikam nepôjdeš!
Pomocou genjutsu chceš ma oklamať,
no zabudol si,
že ja ho tiež dokážem ovládať.
Shurikenov milióny na mňa hodil,
ja uhnúť som musel
prekvapený z jeho zmeny taktiky.
Dobre...
Chceš shurikeny?
Tu ich máš!
a Tsukuyomi na mňa použil.
Nejako som sa z toho dostal...
Šťastný,
že jeho technika najsilnejšia nezabrala.
...tešil som sa predčasne...
a začali požierať.
Určite sa raduje, ten vrah besný,
no ja mu takú radosť nespravím...
Z kože sa zvlieknem,
ale on aj tretie eso v rukáve skrýva,
eso zvané Susanoo...
a hadov si na pomoc zavolať.
Dokonca aj Orochimaru-sama prišiel mi pomáhať,
no čochvíľa ho skolil meč ohnivý...
Útočím.
Útočí taktiež.
Ale keď stretli sme sa,
ten úder nás zbavil všetkého.
Vysal chakru,
zbavil zbraní,
zrušil techniky...
On pristupuje ku mne krokom.
Už mi nič neostalo...
Ja v strachu skamenený ostal som.
Usmial sa,
ťukol mi do čela,
ako to kedysi robieval,
a padol na zem...
Chcel ma snáď aj teraz oklamať?
a padnem vedľa vraha,
ktorý už nikomu neublíži...
Začínam sa topiť vo vlnách temného oceána nenávisti.
Nevidím nič...
Tma mi ovládla oči
a temnota pohlcuje telo.
Smrť nie je hrozná.
Oddám sa tejto milej pani,
ktorá kradne duše nešťastníkov.
Šťastie ma objalo.
Rád som,
že odídem z tohto sveta hriešneho.
Smrť začudovane hľadí,
že šťastný som...
Ona to nechápe,
bo nikto sa na smrť neusmial,
nikto nepoďakoval,
nikto...
mne však úsmev tvár neopúšťa.
Zdrapí ma mocnejšie,
ale šťastie ma neopúšťa.
priloží mi ju ku krku...
Čakala, že sa vyľakám.
Čakala, že budem plakať,
Čakala, že o milosť prosiť budem.
...čakala márne.
kde všetci v slzách trpeli.
Ukázala mi ich beznádej,
ktorá ich pohltila.
Aj keď v podsvetí,
ale so šťastím
ruka v ruke.
Šťastie mám najviac rád
a tým šťastím je môj brat.“
Prebúdzam sa v temnote.
Pozriem na telo svoje zranené,
no v obväzoch som ho našiel.
„Kto tu je?!“ vykríklo zo mňa.
Ja naňho som zaútočil
čiernymi plameňmi Amaterasu,
ako to urobil Itachi.
„Čo to je?!“ čudujem sa.
Oko mi krvácať začína...
vystrčil hlavu z temnoty
a začal vysvetľovať,
že Itachi bol dobrý...
Najradšej by som ho uškrtil.
Veď ti aj Mangekyo daroval...“
pošepol mi.
Ale prečo mi to nepovedal?
Prečo mi stále klamal?
Prečo...?
Nenávidel som ho,
a on sa o mňa stále staral...
Začal som kričať.
Začal som plakať.
Začal som sa nenávidieť.
Konečne skoncujem so životom svojím,
so životom,
ktorý nebol nič viac než klam.
Cítim vyslobodenie...
Čo som toto nespravil už skôr...
Idem sa ti poďakovať...
V podsvetí všetci plačú.
Všetci, až na Itachiho.
On v kúte schúlený
v objatí šťastia sedí.
osvieti žiara nevídaná.
Všetci vstanú, že čo sa to robí...
„Áno, ja som, brat môj.“
začali plakať,
začali sa smiať,
že už konečne spolu sú.
Ako som mohol uveriť,
že vrah sa z teba stal?
Ako...?“
Konečne sme znovu priatelia,
po toľkých rokoch klamstiev...“
všetko začalo žiariť
a už nikto smútok nepociťoval...
Pôvodne sa to malo aj rýmovať, ale myslím, že toto by som do rýmov nikdy nedala.
Tá jednotka (I) mala byť básňou sama o sebe, ale potom som napísala ďalšiu tzv. báseň (túto VII) -podotýkam v škole- a začala som II.
A takýto príbeh z toho vyšiel.
Len prosím neviňte ma za ten koniec. Podľa mňa by to tak malo byť. Mali by si nakoniec porozumieť a opäť sa stať pravými bratmi.
...a taktiež som k tomu nakreslila obrázok:
tak toto sa mi paci 5
•Naruto prišiel si do môjho života ako príbeh, ale odišiel ako legenda!•
skvele skoro som sa aj rozplakala
fakt?
... neboj, raja taktiež a to som mala len I a VII.
a to si čítala včera (v stredu)?
Už Einstein povedal: "Čas je relatívny..."
No hodinky a diár hovoria niečo iné.
jj zase ta predbehla uz mi to hovorila
tak to ona vkuse!!!
O čom akože máme mi kecať???
Už Einstein povedal: "Čas je relatívny..."
No hodinky a diár hovoria niečo iné.