Strážkyňa hviezd 01

Sedela v izbe a čítala knihu. Bolo dosť neskoro no jej sa stále ešte nechcelo spať. Zrazu mala potrebu vstať a rozbehnúť sa pod nočnou oblohou. Nevydržala to vyskočila z okna a bežala najskôr po uliciach, potom po lese až sa dostala k svojmu obľúbenému miestu pri prameni jedného malého potôčika. Sadla si na breh a nohy ponorila do vody. Aj keď bola voda studená, nevadilo jej to. Vždy jej bolo v lete až príliš teplo, preto bola rada, že sa ochladila. Poobzerala sa po mesiaci, no nikde ho nevidela. Bolo to preto, lebo dnes bol nov. Ako nenávidela, keď nebol vidieť na nočnej oblohe spolu s hviezdami. V tento jediný večer sa o tie hviezdy bála, keď ich nechránil mesiac, musela túto službu prebrať za neho. Možno aj preto túto noc nespala. Vstala a zapozerala sa na hladinu. Vyzerala ako čierne zrkadlo, videla v nej všetky hviezdy a svoj odraz medzi nimi. Vždy k nim patrila a keby mohla stala by sa jednou z hviezd, aby mohla byť ochraňovaná mesiacom a mohla držať ochrannú ruku nad všetkými, na ktorých jej záleží, lebo tu na zemi nebola toho schopná. Opäť ju bodlo pri srdci a v očiach sa jej zaleskli hviezdy od tekutiny, ktorú už nikdy nechcela vidieť u nikoho a hlavne nie u neho. Zase jej prebehol mráz po chrbte a sklopila hlavu. No v zapätí si ľahla a s úsmevom opäť pozerala na jej „kamarátky“ hviezdy. Potom jej od únavy spadli viečka a zaspala.

„Hinata!“ zobudil ju krik z diaľky. Opatrne otvorila oči, a v diaľke zazrela jej najlepšiu kamarátku Tenten, ktorá sa už o ňu bála.

„Tak tu si. Ráno som ti doma klopala, ale keďže si neotvárala, mala som o teba strach.“

„Bol nov,“ povedala prosto Hinata a odvrátila od nej pohľad.

„Viem, no už sa nemôžem ďalej na teba pozerať. Každý mesiac, od tej veci si tu a strážiš hviezdy. Myslíš, že je to skutočne bezpečné?“

„Je to moja povinnosť. Raz aj ja budem tam s nimi a budem jemne osvetľovať oblohu ostatným,“ zasnene sa usmiala a postavila sa.

„Je na čase ísť, prečo si ma vlastne hľadala tak skoro ráno?“

„Ideme na misiu, máme sa hlásiť u piatej.“

Hinata prikývla a vydali sa naspäť ulicami ich rodného mesta, Konohou.

Tenten opatrne zaklopala na dvere. Z vnútra sa ozvalo len zachrapčanie. Dievčatá vstúpili dnu a uvideli Tsunade ako sa vyvaľuje na stole okolo nej fľašky od saké a pod sebou zvierala fotku mladého veselého chlapca. Tenten do nej jemne drgla a ona sa skotúľala zo stola. Vyzeralo to skutočne smiešne no ani jedna sa nesmiala. Tsunade na zemi zaklipkala očami, a keďže fotka sa skotúľala spolu s ňou, pozrela sa na ňu a potom na dve ostatné dievčatá v jej pracovni. V očiach mala bolesť a smútok. Takto to išlo každý nov v mesiaci aj ona akoby cítila, že hviezdy bez mesiaca sú ako ona bez neho. Postavila sa a sadla si na stoličku. Oprela sa rukami o stôl a pozrela na dievčatá.

„Tak vy už ste tu? Výborne. Má sa tento rok u nás konať taká súťaž o najkrajšie dievča z ninja sveta a chcela som vás poprosiť, či by ste sa nezúčastnili. Ste obe krásne a okrem vás tam bude aj veľa iných z Konohy. Musíte len prejsť kastingom, kde vyberú 12 najkrajších a tie sa potom zúčastnia na veľkom finále, na ktorom musia predviesť nejaké pekné šaty od módnych návrhárov a aj svoje vedomosti, či svoj talent. Myslím, že to pre vás nebude až taký problém. Konkurz sa koná už zajtra. Máte sa tam dostaviť nenamaľované a v plavkách. Ešte nejaké otázky?“

„Mám len jedinú, nemáte nejaké nové správy?“ opýtala sa Hinata s nádejou ako už toľkokrát predtým, keď bola u nej.

„Je mi to ľúto,“ povedala Tsunade smutno a sklopila oči.

„Tak my sa tam pôjdeme zajtra pozrieť,“ povedala Tenten s úsmevom, urobila gesto „ a lá Lee“ a už odtiahla Hinatu z jej kancelárie.